Bosorácky stalking: nos na stope autopilota

Už som spomínala, že sú dva druhy bosorákov: Snívači a stalkeri. Obvykle im prekladatelia hovoria “stopári”. Asi je to aj správne slovo, ale keď sa potknete o slovo stopár, predstavíte si väčšinou vlasatého hipíka s bendžom, ako stojí pri ceste, či ho niekto zvezie. (Aspoň moja generácia bude mať asi podobnú predstavu.) Preto uprednostňujem anglické stalker. Značí  “lovec idúci po stope svojej koristi”. Vlk s nosom pri zemi a vycerenými zubami. (Alebo ako na ilustračke mačka pod kríkom, obzerajúca si mlsne zajaca. 🙂 )

U mňa sa stalkeri ešte delia na dva druhy: na ľudí, ktorí sliedia za svojimi vlastnými programami a rutinami autopilota, a na hotových bosorákov, ktorí už vystúpili z diania, nemajú vlastné predstavy a očakávania a preto vám zahrajú presne takú “stopu”, aby ste sa vy ako obyčajný človek “chytili” a nechali vodiť za nos. Týmto v svojom ponímaní hovorím Herci. Hrajú to, čo im pomôže najvhodnejšie dosiahnuť cieľ.

Takže späť k základnému deleniu: jedni bosoráci dosahujú veci v snoch, iní tým, že vytvárajú situácie a hrajú v nich roly. (Vlastne by sa hodilo slovo “manipulátori”, keby nebolo také negatívne.)

V knihe The Second Ring of Power som našla zopár vecí k bosoráckemu stalkingu, jeho prvej fáze – k sledovaniu vlastného správania.

Podľa Castanedu bezchybný stalker dokáže čokoľvek zmeniť na svoju korisť. Dokonca dokáže na svoje vlastné slabé stránky nazerať ako na korisť. Potom túto “korisť” sleduje presne tak, ako divé zviera sleduje svoju korisť. Rozoberá a sleduje svoje rutiny, až už pozná všetky ťahy svojej slabej stránky, všetky programy, cez ktoré sa prejavuje. Potom sa na ňu vrhne a skoncuje s ňou práve cez ovplyvňovanie týchto programov.

Ľudské programy sú “návyky” – a každý návyk je v svojej podstate “robenie”. Don Juan takto nazýval všetky reťaze aktivít, zameraných na dosiahnutie istého cieľa. Aby toto robenie fungovalo, potrebuje všetky svoje súčasti: myslenie, presvedčenia, sebavnímanie, vnútorný monológ, vhodné prostredie… Ak niektorá z týchto súčastí chýba, “robenie” stroskotá. Čiže návyk potrebuje všetky svoje súčasti na to, aby sa udržal nažive.

Ako taký stalking vyzerá?

Bosoráčka la Gorda popisuje Castanedovi, ako odstalkovala ona svoj návyk prejedania sa. Pracovala v práčovni, roznášala vypraté veci majiteľom a oni jej dávali zvyšky jedla. Zjedla všetko, čo od nich dostala, a podľa toho aj vyzerala. “La Gorda” vraj znamená “Tlstá”.

Takže prvý krok u nej bol prestať prijímať jedlo od zákazníkov. Najprv len odmietala ponuku, ale ľudia začali zdvíhať obočie, čo je odrazu taká nevďačná a či nezačína byť namyslená… Tak si vymyslela, že ju bolí zub, aby nemusela nič prijímať. Dokonca si vypchala líce špongiou, aby to vyzeralo, že je opuchnutá. Zabralo to nielen na zákazníkov, ktorí ju prestali ponúkať jedlom, ale aj na ňu – tým, že žuvala špongiu, mala celý deň pocit zasýtenia. Nosila tú špongiu v ústach tak dlho, kým sa návyk celkom nerozpadol.

Už je zrejmé, že stalking sa opiera predovšetkým o jedno – o disciplínu. Vydržať na ceste, ktorou sa pustíme, aj keď to nebude vždy jednoduché. Doňa Bernadette Vigilová to opisuje na príklade niekoho, kto vyšiel zo spoločnosti, kde sa pilo a konzumovali drogy. (Myslím, že popisuje samu seba.) Jedného dňa sa táto osoba rozhodne, že prestane s drogami a pitím, lebo jej to nerobí dobre. Najprv sa stráni tej spoločnosti tak dlho, ako to len ide. Ale všetci sme len ľudia a všetci jej známi a priatelia sú v tej spoločnosti. Tak ich raz ide navštíviť, aby sa s nimi zasa cítila dobre. Ponúkajú ju, ale ona odmieta. Zatne sa (=sebadisciplína). Takto ešte párkrát príde medzi nich, ale čím ďalej, tým viac sa navzájom vzďaľujú – už ich nič nespája a nemajú o čom hovoriť. A tak prestane k nim chodiť a nájde si spoločnosť, ktorá viac odráža jej nové zameranie.

Päť úrovní stalkingu

Teraz sa dostávam k svojej obľúbenej téme 🙂 , neurolingvistickému programovaniu (NLP) a jeho logickým rovinám zmien návykov podľa Roberta Diltsa. Poskytuje jednoduchý model, ako stalkovať svoje vlastné návyky. Zachytáva prehľadne všetky úrovne, na ktorých musíme začať meniť náš svet:

Najspodnejšia rovina zahŕňa určité správanie v určitom prostredí, určitej situácii, určitom čase, na určitom mieste a s určitými ľuďmi. Na niektoré odstalkovanie našich návykov postačí jednoducho zmeniť prostredie. “Jednoducho”… Nie je to vôbec jednoduché! Návyky sú záležitosť rokov, kedy sa postupne vyvíjali. To znamená, že presne v tom prostredí, kde sa náš návyk prejavuje, sme zakotvení už veľmi dlho – máme tu známych, berieme z neho naše hodnoty a sebaobraz a identifikujeme sa s ním!

Napriek tomu, ak sa chceme zmeniť, musíme niekde začať a prostredie je naše prvé bojové pole. Keď sa z neho raz vymaníme, dostaneme sa do iného prostredia a naše skúsenosti, z nich prameniace presvedčenia a sebaobraz sa prepočítajú do novej podoby a vytvoria nové správanie – za predpokladu, že pôvodné prostredie nenahradíme “tým istým v zelenom”. Čiže to, čo zvonka vyzerá len ako “zmena prostredia”, potrebuje byť v skutočnosti “preladenie sa na inú vibráciu” podľa zákona rezonancie. Vtedy to funguje – a jedine vtedy!

Tak dobre. Vypadli sme zo starého prostredia a tým sme prestali mať scénu, na ktorej by sme mohli predvádzať niektoré správania. Ale keď ich nepoužívame, zostáva po nich v našom systéme správaní “diera” a tú treba zaplniť. Pre nové prostredie si potrebujeme vytvoriť nové zručnosti, nové schopnosti. Takže bosorák ide stalkovať nielen svoje staré správanie a odstráni ho, ale potrebuje nastalkovať aj nové správanie pre nové situácie v novom prostredí. Robí to dobrovoľne, pretože vie, že čím viac rôznych spôsobov reagovania na situáciu má, tým lepšie dokáže zvládať aj veci, ktoré ho zastihnú nepripraveného!

Naše schopnosti však využívame vždy len v súlade s tým, čo si o sebe myslíme. Naše hodnoty a prijaté normy správania tvoria naše presvedčenia. To, v čo človek verí, určuje to, čo vníma a cíti. Jeho konanie je potom tvorcom jeho osudu. Preto sú hodnoty, normy a presvedčenia podstatným kritériom ľudského konania. Každé “nemôžem”, “nedokážem”, “som príliš… aby…” predstavujú obmedzujúce presvedčenie.

A aby to nebolo až také jednoduché 🙂 : presvedčeniam Castaneda hovorí “cudzia inštalácia” – naša druhá myseľ, ktorá vlastne vôbec nie je naša, ale riadi celý náš život a zatláča našu pôvodnú myseľ do tmy. Hodnoty, normy a presvedčenia sú jej produkt a len neradi ich spochybňujeme. Ak to, čo vnímame, nie je v súlade s naším vnútorným presvedčením, prispôsobujeme si to tak dlho, až to v súlade s naším vnútorným presvedčením byť začne. A takisto podnikneme všetko, aby sme naše presvedčenie posilnili a potvrdili. Je to mechanizmus, ktorého účelom je urobiť nás podobnými a predvídateľnými pre iných. Keď ho začneme narúšať, otriasame od základov všetkými našimi osobnými a spoločenskými väzbami!

Toto býva najťažšia časť celého stalkingu. Nutne musíme odlíšiť, čo z našich presvedčení sú len presvedčenia a čo sú logické uzávery vyplývajúce z našich nepredpojatých skúseností. Keď už vieme, ktorá časť našej mysle je “cudzia inštalácia”, silou vôle a umlčaním vnútorného monológu ju “vypneme”. Proste vymeníme jednu identitu za inú. A ešte len potom prichádza problém… Don Juan o tom povedal:

“Môj učiteľ, nagual Julian, varoval svojich žiakov, že toto je najťažší deň v živote bosoráka, pretože naša vlastná, skutočná myseľ, súbor všetkých našich skúseností, sa po celoživotnom potláčaní stala neistou, plachou a nestálou. Skutočný boj bosoráka začína až vtedy. Ten zvyšok je len príprava naň.”

Stalking, fáza druhá

Spomínala som, že stalkerov v istej fáze ich vývoja začínam nazývať Hercami. To preto, lebo sústavne rozširujú svoje poznanie sveta tým, že lezú do nezvyklých situácií, “hrajú” v nich svoju “rolu” a cez tieto situácie nadobúdajú nové a nové schopnosti. Castaneda je plný týchto príkladov, kedy mu spolubosoráci alebo don Juan “zahrali” nejakú situáciu a menili tým jeho vnímanie sveta.

Keďže ja som nemala okolo seba nijakú bosorácku partiu, tak som dostala stalking par excellence od anjelov. Nechcite počuť tie moje komentáre! Bolo to hrozné a ešte dnes mi z toho nie je najlepšie – ale už som sa naučila žiť s tým, čo stalking zo strany ostatných človeka naučí: že nič na svete nie je isté, všetko má viacero aspektov a nakoniec je všetko celkom inak, než sme na začiatku predpokladali… 🙂

Asi už tušíte, že stalking nemám veľmi rada. Uznávam, že je dôležitý, ale vyžila by som dosť dobre aj bez neho. Keď ho potrebujem, viem ho vyprodukovať, ale radšej sa mu vyhnem. Hoci som dobrý stalker, patrím celým srdcom k Snívačom.

Pre bosoráka je druhá fáza stalkingu, Hranie, veľmi užitočná. Na to, aby ste sa do tejto fázy dostali, potrebujete stratiť svoju ľudskú formu – t.j. prestať sa identifikovať s vecami, názormi a postojmi a mať svet “len pre oči”. 🙂 Život potom začne predstavovať čosi ako počítačovú hru, v ktorej skúmate pôsobenie príčiny a následku. Urobíte A a stane sa B, ktoré buď je alebo nie je v súlade s vaším predpokladom. Ak nie je, poučíte sa, urobíte si nový predpoklad a znova ho idete testovať. Už vám nezáleží na tom, aby vypadol určitý výsledok – a preto hocijaký výsledok vypadne, je to pre vás prínos. Okrem toho prináša obrovské uspokojenie, keď rozohráte partiu, zúčastnené strany sa v nej správajú tak, ako ste predpokladali, a navyše v prostredí dochádza k zmenám, ktoré vašu hru udržiavajú naďalej v chode… To je priamy dôkaz, že vidíte toky energie vo vesmíre (aj keď ich možno nevidíte očami, ale viete ich predpokladať a preto veci vychádzajú vo váš prospech).

Je ťažké byť stalkerom v prvej fáze stalkingu, ale len čo stratíte ľudskú formu, je stalking ako taký zábava. Samozrejme,  je to zábava výlučne pre vás – pre ostatných zúčastnených je to trpká realita a niekedy ju prežívajú dosť intenzívne. 😕

Jedna z mála situácií, keď som si stalking naozaj užila, bolo odstalkovanie anjelov, menovite Jeho Gabrielstva. Skúšal na mne všelijaké tie svoje ťahy, aby zistil, ako reagujem – a ja som si povedala, že sa “hnevám”. Nehnevala som sa, ale zahrala som mu, ako sa “hnevám”. Celkom sa mi to páčilo, až kým som nezistila, že zo mňa chytá nervy; odrazu ma rozšafnosť akosi prešla. Nerada robím iným zle, a už vonkoncom nie anjelovi… Ja stalking naozaj nemusím ani vtedy, keď nebolí. (Alebo že by som ho “nemusela” práve preto? 😀 )

Ešte sa k stalkingu budem vracať – s konkrétnymi cvičeniami i ďalšími informáciami. Je to príliš dôležitá časť práce na sebe samom, než aby sa vybavila jediným článkom, či ho už obľubujem alebo nie.