Ako milovať niekoho, koho nemáme radi

Znie to ako oxymoron, však? Určite máte aj vy vo svojom živote niekoho, koho fakt nemáte radi. Koho takpovediac nemusíte. Vidieť, stretávať, tráviť s ním čas, zdieľať časť svojej púte. Ale ako to už pri tých našich životných lekciách býva, práve s takýmito ľuďmi sa nám často a výrazne krížia naše cesty a pri týchto stretnutiach sa aj najviac učíme.

V mojom prípade som doteraz pri takýchto typoch ľudí skúšala dve základné atavistické :-) taktiky a to buď útok alebo útek a ani jedna dlhodobo nezabrala. Buď som vyvolala vnútorný hnev, ktorý ma zásobil obrovským adrenalínom a bola som schopná zložiť kohokoľvek ;-) alebo som sa radšej takýmto ľuďom vyhýbala a utešovala sa, že je to tak lepšie. Ani jedna z týchto taktík mi však nezabezpečila pokoj v duši. Hnev sa napokon vždy obrátil voči mne samej a vyhýbanie sa istému druhu situácií s istým typom ľudí ma vždy bezpečne dobehlo v budúcnosti zopakovaním sa v bledoružovom :-) 

Niekedy sa dokonca stáva, že nemáme radi samých seba a to už je celkom veľký problém sám sebe sa vyhnúť :-)

Na obľúbenom webe http://www.theemotionmachine.com som našla článok o tom, ako milovať ľudí, vrátane tých, ktorých nemáme radi. Článok aj odkazy v ňom ma zaujali a vyvolali vo mne zároveň veľa otázok.

Nie vždy musíme mať niekoho radi, aby sme voči nemu pociťovali lásku.

Článok hovorí o tom, že je pochopiteľné, ak nemáme každého radi vo forme priateľstva, romantickej či inej „bežnej“ lásky, ale môžeme pociťovať voči každému istý druh súcitnej (compassionate) lásky. Súcit sme už rozoberali na stránkach tohto blogu a vo viacerých z nás nevyvolával „dobré“ vibrácie.

Keď som sa však na súcit, teda compassion, keďže toto anglické (latinské) slovo je pre mňa presnejšie, pozrela bližšie, aj mne sa viac ozrejmila jeho sila.

Compassion pochádza z latinčiny a znamená trpieť spolu s niekým. V mnohých filozofiách a všetkých hlavných náboženských tradíciách je zaradený medzi takmer najväčšie cnosti, pretože v sebe zahŕňa emocionálne schopnosti ako je empatia a porozumenie pre druhých a ich utrpenie. Empatia je schopnosť pochopiť a zažiť svet z hľadiska inej osoby. Keď sa snažíme vidieť svet očami inej osoby, je pre nás oveľa jednoduchšie, sympatizovať s jej bojom a ukázať svoj súcit a porozumenie.

Základná premisa je totiž, že my všetci trpíme rôznymi spôsobmi a všetci zároveň chceme nájsť šťastie. Súcit je potvrdenie toho, že všetci ľudia na základnej úrovni, chcú to isté. Ak totižto súcitíme s druhými a tým pádom s nimi trpíme, hnev, agresia alebo ľahostajnosť nie je namieste. Keďže sme jedno, ubližujeme vždy aj samým sebe.

“Súcit má tú vlastnosť, že si želá, aby ostatní nepociťovali utrpenie; želanie rozšírené bez obmedzenia voči všetkým živým bytostiam … súcit vzniká vstupom do subjektivity iných, zdieľaním ich vnútra, hlboko a ucelene. Pochádza to z presvedčenia, že všetky bytosti, ako my sami, sa chcú zbaviť utrpenia, ale aj napriek ich želaniu, sú naďalej obťažovaní bolesťou, strachom, smútkom a ďalšími formami utrpenia [dukkha]. “

Bhikku Bodhi

Nemusíme s každým radi byť, alebo ho mať za priateľa.  To však neznamená, že nemôžeme voči všetkým mať dobré úmysly a želať im len to najlepšie. Nemusíme dokonca iným ani priamo fyzicky pomáhať, niekedy stačí len dúfať a modliť sa, že aj náš „nepriateľ“ nájde nakoniec svoju cestu a dosiahne šťastie.

V mnohých školách budhizmu sú práve meditácie týkajúce sa lásky a súcitu dôležitou súčasťou učenia. Cieľom meditácie je pestovať láskavosť a dobré úmysly voči sebe a všetkým ostatným (aj “nepriateľom”). Je to želanie, aby všetky vedomé bytosti prekonali utrpenie a dosiahli šťastie.

Prvým krokom je pestovať dobré úmysly voči sebe. Prečo niektorí ľudia dokážu žiť so životnými údermi a čeliť zlyhaniam s eleganciou, zatiaľ čo iní sa kúpu v nešťastí, kritizujú všetkých vrátane seba a zveličujú problémy? Odpoveďou podľa výskumníkov z univerzít Duke a Wake Forest, môže byť schopnosť mať súcit so samým sebou – teda schopnosť zaobchádzať láskavo sám so sebou, keď sa niečo zlé stane. Súcit so samým sebou zahŕňa tri zložky: Byť voči sebe láskavý (self-kindness), teda mať porozumenie voči sebe, nie sebakritiku;  mať v sebe ľudskosť (vidieť negatívne skúsenosti ako normálnu súčasť ľudského údelu) a uvedomelá akceptácia (neidentifikovať sa príliš s bolestivými myšlienkami a pocitmi). Výskum zistil, že ľudia s vyššou schopnosťou súcitu k sebe samým, mali menej negatívne emočné reakcie pri spomienkach na zlé udalosti, ktoré prežili, avšak zároveň za ne prijali zodpovednosť. Takíto ľudia sú voči tomu, čo sa im v živote stane, chránení lepšie, ako len prostredníctvom vyššieho pocitu sebahodnoty / sebadôvery. Neobjavujú sa totiž u nich narcizmus, prílišný egoizmus alebo arogancia.

Ako povedal Buddha: “Je nemožné cestovať celý svet pri hľadaní toho, kto je viac hoden súcitu než ja sám. Žiadny takýto človek nemôže byť nájdený. “Akonáhle sme dosiahli lásku a súcit k samým sebe, potom môžeme rozšíriť našu lásku aj na ostatných.”

Počas meditácie sa môžeme zamerať na rôzne skupiny, dôležité je však začať od samých seba. Meditáciu môžeme rozšíriť na rodinu, priateľov, neznámych, nepriateľov, ľudí, ktorých sme nikdy nestretli, zvieratá alebo aj všetky známe a neznáme bytosti.
Počas meditácie si zobrazíme každého jedinca (alebo skupiny), na ktorého sa sústredíme. Potom si opakujeme mantry, ako napr.:

 “Milujem _____.”
    “Nech sa _____ zbaví utrpenia.”
    “Nech _____ nájde šťastie.”

Obľúbené budhistické mantry sú napríklad aj “Nech sú všetky bytosti bez nepriateľstva, trápenia a úzkosti a žijú šťastne” alebo  “Nech sú všetky bytosti v pohode, v radosti a bezpečí.”
Je však dôležité mantry precítiť, aby sa nestali len bezduchou recitáciou pekných, ale prázdnych slov.

Článok odkazuje aj na výskum v oblasti neurovied, ktorý naznačuje, že môžeme trénovať mozog, aby bol viac súcitný a láskavý. Tieto meditácie totiž aktivujú časti mozgu, ktoré nám pomôžu byť empatickejšími voči mentálnym stavom iných ľudí (temporo-parietálny spoj).

Čo je však ešte lepšie, existuje výskum, ktorý potvrdzuje, že takáto meditácia môže tiež pomôcť obmedziť niektoré formy depresie, znížiť našu úroveň stresu a pomáha aj pri cukrovke alebo problémoch srdca.

Tak idem teda meditovať a želať svojim drahým nepriateľom, vrátane seba, len to najlepšie. Bez irónie :-)

http://technologie.etrend.sk/veda/neurovedci-ludom-zmenili-moralku.html

http://www.sciencedaily.com/releases/2008/03/080326204236.htm

http://www.sciencedaily.com/releases/2008/10/081007172902.htm

18 thoughts on “Ako milovať niekoho, koho nemáme radi

  1. Ja od istej doby prekladám “compassion” ako porozumenie. Ten súcit mi nejako nesedí, prichodí mi taký “condescent”, ani to po slovensky neviem povedať… ako “zvrchu”. Možno je to deformácia, ale veľa ľudí, čo som stretla, čo “súcitili” s inými, sa počas súcitu vlastne len vytešovali, že nie sú na tom mieste, že sú na tom lepšie alebo dokonca že sú lepší:-?

    Like

    • Ja by som skôr vybrala jeden z talianskych ekvivalentov a pomenovala to – účasť… byť účastný, spoluprežívať posúva význam vypovedaného do úplne inej roviny.

      Like

  2. Suhlas :) slovensky vyraz sucit nie je tak vystizny. To slovo porozumenie je skor take ‘mentalne’, nejako mi tam chyba emocia. Ale lepsie ako sucit…

    Like

    • Mne osobne sa slovo súcit veľmi páči. A ešte viac sa zapáčilo, keď som pochopila rozdiel tohto slova od slova ľútosť. Súcit je slovo krásne a plné ľudskosti. Príde mi, že výklad, kt. si popísala (teda toho čo všetko toto slova zahrňa) aj skutočne “pokrýva”…A mne ho opäť
      pripomenula.ďakujem.

      Like

  3. Tak teda neviem… Je dobre ak sucitim alebo sa mam radsej snazit, aby som ho nepocitovala? Podla tohoto clanku je to ok, ale ak ho na druhej strane mate v sebe privela, tak to asi nebude az tak ok. Niekde som citala, ze by sme sa mali snazit zbavit negativnych emocii, ako su hnev, zavist, nenavist a bola tam aj lutost. Mysli sa pod lutostou nieco ine ako pod sucitom? A co to je, ak pridem do utulku pre psov a revem a revem a revem a neviem to zastavit. :-)
    Vopred dakujem za vase nazory. :-)

    Like

    • Ten plač by mohol byť plač duše spôsobený pocitom bezmocnosti voči situácii. A liek na to by mohol byť akt činu, to znamená nájsť spôsob, ako pomôcť situáciu zlepšiť, nejakú dielčiu aktivitu, ktorá smeruje k zmene. Byť v tom aktívny a veriť zmyslu tejto činnosti. Najťažšie je vyhodnotiť situáciu z nadhľadu, nájsť smer riešenia a svoje miesto v ňom.

      Like

      • Rejka, tvoja prva veta ma niekde vo mne svoju odozvu. Ale ciny neviem, ci pomozu. Myslim mne. :-) Zvieratkam, ci ludom urcite. :-) Aktivity sa konaju a okrem ineho, Aiduska uz beha s nadsenim u nasich po zahrade. :-) Ja si budem musiet pomoct asi nejako sebareflexiou, preco je ten prejav u mna taky silny. Nieco za tym urcite bude, a ta bezmocnost moze byt jedna zo stop. :-) Takze dakujem. :-)

        Like

    • Ja ľútosť vnímam ako stav, kedy človeka beriem ako “chudáka”, čo mu nijako nepomáha ani ho nepodporuje k zmene. Súcit zas vnímam tak, že človeka rešpektujem a vážim si ho a zdieľam s ním jeho konkrétne trápenie, čo ho môže povzbudiť k mobilizácii síl na zmenu. Tieto významy slov má každý svoje a preto je toľko nedorozumení medzi ľudmi.

      Like

    • Inana, vies, ja som pragmatik. Ako dokazes pomoct revanim? A reves aj ked odchadzas z detskeho domova alebo z hospicu? Ja uz nerevem, ale snazim sa pomoct. Revanie by pomohlo akurat tak mne, citit sa potom mozno lepsie. Lutost je nekonstruktivna. Tak ako sebalutost. Otazka je, ci vidis svet ocami ludi, ktori ti napriklad ublizuju a rozumies im, citis s nimi, namiesto hnevu alebo pocitu krivdy a pod. Ci ich vies milovat, napriek vsetkemu. To sa snazim naucit ja :)

      Like

  4. tenshi1205, dakujem za tvoj nazor. :-) ja pragmatik nie som a asi som prilis precitlivela na psov, aj ked netusim preco. a revat a pomahat sa nevylucuje. :-) plac nesuvisi s rozumom, kym pomoc ano, a inak… rada by som sa toho zbavila, ale to vychadza samo zvnutra a zatial to neviem odstranit. je to akoby som preberala na seba smutok tych zvierat.
    vidiet svet ocami ludi, ktori mi ublizuju, sa snazim, resp. snazim sa pochopit, co ich k tomu vedie. napr. moj byvaly muz. keby som s nim neprezila to, co som prezila, tak nie som tam, kde som teraz. vlastne mu za to dakujem, ze v tomto zivote sa podujal hrat tuto nevdacnu rolu a pomohol mi rast (aj ked cestou utrpenia). je mi ho luto a zelala by som mu, aby aj on konecne nasiel cestu k sebe. ale on akoby sa tocil dokola a nechcel sa pohnut dalej. no ale, to je len moj pohlad. prajem mu, aby bol stastny. (hoci… je to aj sebecke, lebo potom budu stastnejsie aj moje deti a nasledne aj ja). :-)
    pokial si spominam, tak mi este ublizovala jedna osoba, ale s tou uz nie som v kontakte a tiez sa snazim zelat jej do zivota vsetko dobre. kazdy najde, co hlada. inak ma uz nenapada nikto, kto by mi ublizoval. ublizuju nam len ti, ktorym to dovolime. kedze som navyse aj dost naivna (nie som totiz z tejto planety) :-), tak automaticky predpokladam, ze ti druhi to vzdy myslia dobre. :-) a ak to nahodou mysleli inak, tak maju smolu, lebo si to vacsinou vobec nevsimnem. :-)

    Like

    • Pre mna (ale tyka sa to mna, ty si urcite niekto iny :)) je plac a lutost nieco, co odobera energiu. Nehovorim, ze ma niekto / nieco nedojme az k slzam, ale neutapam sa v tom. Snazim sa o vedomu akceptaciu faktu. Tie zvieratka nepotrebuju nas plac. Chodim do detskeho hospicu Plamienok a tam je sefkou pani doktorka, taky anjel :) Ked pridu ludia, ktorym zomiera dieta, ona neplace. To nepotrebuju. Potrebuju compassion, porozumenie, iste zdielanie bolesti ale s odstupom. Zvieratka a deti nie je problem milovat. Ja mám skor problem milovat tych dospelych ludi, ktorych nemam rada :)

      Like

      • :-) ano, zvieratka a deti nie je problem milovat. :-) dospelych ludi… hmmm…. :-) mne osobne pri tom asi najviac pomaha ten budhisticky pohlad. hoci pri ludoch, ako je napr. ta pani doktorka v Plamienku pozitivne emocie prichadzaju same. hlavne obdiv. mna osobne by takato praca velmi nicila. suhlasim s tebou, ze plac a lutost je nieco, co odobera energiu. ja si to v sebe vedome nepestujem. :-) a tiez sa snazim o akceptaciu faktu, tak to skratka je, a pre dotycnu osobu/zviera to tak asi aj ma byt. takze toto mi je vsetko jasne, racionalne si to zdovodnim,… no ale tie emocie… to je problem. takze by som sa asi mala pustit do nejakej sebaanalyzy, aby som tomu prisla na koren, odkial to prameni. mozno je to tiez jedna z uloh, co sa mam pokusit v tomto zivote “rozpustit”. nenapada ma lepsi vyraz. alebo vyriesit? nie, rozpustit sa mi paci viac. :-) takze dakujem za clanok a zacnem pripravne fazy, lebo “nebude to take lahke, draha”. :-)

        Like

      • A naco to vlastne potrebujes rozpustat?Preco ked ti ide o to aby si sa naucila akceptovat fakty nezacat tym, ze budes akceptovat samu seba v tom ze ano, toto u teba vyvolava lutost, silne emocie, slzy a podobne. Preco by to zo zasady malo byt nieco co treba rozpustit, t.j. vymazat z povrchu zemskeho?

        Like

    • Inana, ak máš potrebu plakať, kľudne plač. Je to 1 z najsilnejších ventilov. Naše telá a duše majú svoje dôvody na takétu reakcie. Stupeň empatie je individuálny a ty môžeš naozaj cítiť úzkosť z okolia a svojím spôsobom ju z s ním zdielať, alebo prostredníctvom takýchto podnetov riešiš svoju vlastnú agendu, ktorá bola doteraz uveznená niekde hlboko a pri takejto príležitosti ti dáva vedieť, že tu ešte treba niečo porobiť :) Otázka je, kde je tu a čo treba porobiť? :D
      Toto je pre mňa ošemetná téma, lebo niekedy mám problém rozpoznať, že na čo vlastne reagujem. Čo robím keď súcitím, alebo ľutujem? Je mi smutno, že sa niekto má “tak” zle? Prečo na to takto reagujem? Chcem to zmeniť? Prečo mám potrebu toto meniť? Čo je spúšťačom mojeje reakcie? Čo mi chýba?
      V poslednej dobe, sa ale “ľútosť a súcit” nenápadko začali vytrácať. Začínam mať pocit, že to z čoho mi bolo smutno, bolo niekde vo vnútry mňa a tieto situácie mi to proste len nekompromisne pripomínajú.
      Tá bezmocnosť môže byť dobrým odrazovým mostíkom. Ak sa niekedy cítiš bezmocná, tak skús pátrať, voči čomu a prečo to takto vnímaš.
      Aká moc mi chýba? Chcem “ovládať” svoje okolie, aby lepšie fungovalo a stále sa to nedarí? Môžem ja meniť niečo iné ako sám seba? :D

      Like

  5. Ak môžem, doplním o pár viet od osvieteného človeka: Súcit je súčasť lásky, znamená milovať všetkých, všetko tak, ako je, taký ,aký sme v tomto momente, nezáleží na minulosti, alebo na budúcnosti. Keď niekoho nemáme radi – je to falošná predstava, o ktorú sa opiera strach, túto predstavu nám môže vnútiť spoločnosť – že sa musíme schovávať a chrániť, že musíme neustále bojovať, že druhí sú nepriatelia a sú proti nám. Nikto nie je proti nám. Ak máme pocit, že je niekto proti nám, je to omyl. Všetci sú sami sebou zamestnaní, určite nie tebou. Súcitiť so všetkým v tomto momente, byť otvorený/á s celým srdcom pre všetko pre každého bez toho, aby sme hodnotili na základe minulého deja alebo na základe obáv z budúcnosti. Otvoriť sa všetkému znamená odovzdať sa. Keď sme prežili priateľstvo, nemáme strach pred nepriateľom ani v najmenšom. Nepriateľstvo má v sebe svoju zvláštnu krásu. Je druhým priateľstvom, na druhom póle. Keď sme prežili priateľstvo, dokážeme milovať aj nepriateľov. Obe majú čo dať a obohácujú nás v živote. Protiklady nie sú v skutočnosti protiklady. V hĺbke sú obe zjednotené v obrovskej harmonii, sú súčasťou celku. Ak sme súčasťou celku, vieme, čo znamená láska a súcit s celkom. :-)
    Prajem krásny večer!

    Like

  6. takze, matrioshka, akceptovat to u seba ci neakceptovat? tot otazka. a znamena akceptacia prijatie? hmmm… dohoda, ktoru mam, hovori, ze je to prejav akehosi slabostva. (este si to aj prikraslujem slovickom “akehosi”). ego jedno. no ale nech, no a co, tak som slaboch. uf…. no ale toto prijat… jaj, iskra, nie je veru lahke rozpoznat, ktory z tych vsetkych navzajom sa aj bijucich podnetov zo mna, je ten pre mna spravny, ktoreho sa mam drzat. ale nezdrzujme – aky je teda vysledok? akceptovat sa taka, aka som. aka som teraz, v tejto chvili. co ale neznamena pasivne sediet na zadku a nic so sebou nerobit. to by som musela byt niekto iny. :-) vies, iskra, ta bezmocnost sa zrejme tyka mna. voci sebe som bezmocna, voci tym prejavom. a asi si trafil aj dovod. vlastne obidva. :-) to, ze mam prilis citlive senzory na okolie, viem davno, a prejavuje sa to u mna napr. aj bruchabolenim, ked citim napatie a konfrontaciu medzi inymi, pricom mna sa to vobec netyka. ale uz mam aspon nacvicene okamzite uvedomenie si situacie, co sa u mna deje, spracovane, ze sa nesmiem do toho miesat a celkom dobre natrenovane zacatie sa odosobnovat. :-) akurat, ze ma to cele spracovanie stoji dost energie. ale aspon ma prestane boliet brucho. :-)
    a druhy dovod mojich reakcii je urcite aj riesenie vlastnej agendy. :-) len neviem, ci je to agenda iba tato, alebo to siaha niekam dalej, este do inych minulosti, lebo tie emocie su niekedy take silne a vychadzaju az z neviem akeho hlbokeeeho vnutra…. ze az. :-) no ale, nebudem si nakladat privelke susto, pre mna skor plati “pomaly dalej zajdes”. :-)
    tenshi ma pravdu, ze ma to vsetko stoji energiu a preto s tym chcem nieco robit.
    takze… prijmam, akceptujem, … ventilovat budem aj nadalej prirodzene, ako pride, ale … zaroven sa pokusim zistit nieco o povode tychto prejavov. a casom… a s mojimi odhaleniami sa to urcite aspon zmierni. :-)
    este raz vsetkym dakujem za podnety, ktore ste mi dali. :-)

    Like

  7. Súhlasím so všetkým s Tenshi a chcem to ešte potvrdiť aj zo svojej praxe lekára, v ktorej som musel postupne súcit v podobe nariekania premeniť na súcit v podobe pomoci chorým v bolesti, lebo len tak som im vedel pomôcť. Plač má v živote samozrejme svoj význam, človek si ním dokáže vyventilovať niektoré negatívne emócie, ale my všetci vieme, že aj plač má viacej podôb a môže nám odoberať ale aj dodávať energiu. Je to ale dlhší proces, mne sa vďaka môjmu povolaniu musel skrátiť, aby náhodou pri mojom ” nariekaní” niekto neprišiel o život.
    Ešte ma napadla jedna myšlienky týkajúca sa energií na čakrách, ktorá hovorí o tom, že inú energiu sprevádza súcit na nižších čakrách / napríklad manipure/ a iná podoba energie sa nachádza na vyšších čakrách / nar. anahata/. Základný rozdiel medzi nimi je v tom, že čím viacej prenášame energiu na vyššie čakry, tým v sebe potláčame “nášho egúšika”, ktorý nám energiu iba spotrebúva a viacej energie vydávame do svojho okolia naozaj na správne účely a pomoc tým, ktorí to potrebujú.

    Like

Povedz svoj názor

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Log Out / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Log Out / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Log Out / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Log Out / Zmeniť )

Connecting to %s