Aj toto pominie

Uplynulé týždne ma opäť navštívila bolesť a zdravotné problémy. Bolo to opäť na hospitalizáciu, ale tento rok som lákavej predstave útulnej bratislavskej nemocnice so špičkovým servisom odolala a ostala som si bez infúzií užívať pokoja a uzdravovania doma. Rozjímala som nad podstatou a zmyslom bolesti a neustále som si opakovala „To prejde. Bude zase lepšie. Vždy doteraz všetko prešlo…“ A bola to pravda, veľká bolesť prešla a keď dnes dopisujem článok začatý pred troma dňami, je situácia opäť iná, lepšia. Pozrela som opäť stránku theemotionmachine.com, našla som príbeh a aha – ďalší vhodný článok bol naporúdzi. O pominuteľnosti.

Countdown 2012: 255 – stavajme si KRÁTKE ploty

Vďaka Matejovi máme dnešný odpočet vo forme príbehu:

V jednom domě žil otec se synem, který se často vztekal. Otec se jednoho dne rozhodl a řekl synovi: „Pokaždé, když budeš mít na někoho vztek, běž ven a zatluč hřebík do jednoho kůlu v plotě. Až se dostaneš na konec celé jedné řady, dej mi vědět.“ Syn souhlasil, že to zkusí.

Uplynul možná měsíc, když syn přišel, že je hotov.

„Pomohlo ti to?“ ptal se otec.

Transformačné procesy tejto doby

Čo sa to akurát deje? So svetom okolo nás? So svetom v nás?

Prečo zrazu niektorí nemôžme spávať, a prečo by zase druhí naopak najradšej prespali deň a noc naraz? Čo to vlastne cítime na našich fyzických telách, zjavne bez príčiny? A kade nám behajú myšlienky, prečo niekedy vidíme všetko jasne a v nasledovnom okamihu máme v sebe chaos?

Neviem, či je to globálne, alebo len v mojom okolí – ale mám pocit, že svet sa začal točiť rýchlejšie.

Nie v zmysle subjektívneho vnímania času, ale v zmysle riešenia situácií. Čo sme predtým so sebou nosili mesiace, niekedy až roky, sa teraz neúprosným tempom tlačí na povrch. Či chceme, alebo nie – je čas riešiť.

Nastal čas a priestor pre transformáciu, pre otvorenie, vyhnisanie, vyčistenie, uzavretie a vyliečenie starých rán. Zbavenie sa nepotrebných vzorcov správania, zbavenie sa všetkého čo nám neprospieva. Nastal čas a priestor pre nájdenie nás samých, pre nájdenie našej podstaty, pre spoznanie seba samého, prijatie seba samého. Energie, ktoré na nás vplývajú nám dodávajú podporu a niekedy aj nákop do zadnej časti tela, ak sa priečime rozpusteniu vecí, ktoré nás blokujú.

Meditácia srdca: úvod

Už dávnejšie som sa pýtala na Pini, či by niekto mal záujem o spracovanie tzv. “Meditácie srdca” podľa Drunvalo Melchizedek-a – pána, ktorého veľmi obdivujem Aj keď vtedy sa veľa ľudí neozvalo, dostávam také kopančeky, že už to fakt musím spracovať Dúfam, že vám táto séria článkov čo-to osvetlí a že meditáciu spoločne (alebo aj bezo mňa, ako sa zadarí ) zvládneme a bude nám hej

Kto o Melchizedekovi nič nevie, môže si ho oťukať trebárs na youtube Ja budem prekladať z jeho knihy “Living in the Heart“.

Robiť len to najlepšie

“Nepochybujeme nevyhnutne, že Boh bude robiť pre nás to najlepšie; len sa divíme, ako bolestivé sa “to najlepšie” ukáže byť.”

“We’re not necessarily doubting that God will do the best for us; we are wondering how painful the best will turn out to be”
C.S.Lewis

Dnes som mala zaujímavý zážitok – smutný aj poučný zároveň. Boli sme so psom vonku v lese a pri jednom dome sa k nám pridalo mača. Špinavé a mňaukajúce, nebolo vychudnuté, ale vyzeralo smutne. Problém je, že náš pes, veľká fenka, nenávidí mačky. Bola schopná akceptovať a milovať len jednu, s ktorou vyrastala a ostatné zabíja. Mača za nami cupkalo a fena sa trhala na vôdzke, tak, že keby sme ju pustili, mača by skončilo krvavo svoju životnú púť. Nevedela som, čo robiť, mača asi patrilo k domu, pri ktorom sme ho stretli, ale vonku v mraze nebolo nikoho. Len my, za nami idúce špinavé mača a šalejúci pes.

Huslista v metre

Toto mam z facebooku, je to jeden z tych pribehov pri ktorych rozum ostava stat nad tym, vo co tady vlastne go, citajte.

Vo Washingtone DC, pri stanici metra, za chladného rána januára 2007 muž s husľami hral Bachove skladby asi 45 minút. Počas tejto doby, približne 2000 ľudí prešlo stanicou, väčšina z nich šla do práce. Asi po 4 minútach si muž stredného veku všimol, že tam hudobník hra. Spomalil a zastavil sa na pár sekúnd, a potom sa ponáhľal za svojimi povinnosťami. O štyri minúty neskôr dostal huslista svoj prvý dolár. Žena hodila peniaze do klobúka a bez zastavenia pokračovala v chôdzi. O 6 minút sa istý mladý muž  oprel o stenu a počúval,  potom pozrel na hodinky a odišiel. 

Zbavme sa potreby mať na všetko odpoveď!

Dnes som si povedala, že potrebujem nejaký duchovno-duševný nákop a siahla som po Rickovi Hansonovi a jeho Just One Thing. Otvorila som si ho náhodne – a stálo to za to…

Otvorila som na kapitole 34: Neviem.

Kedysi dávno žili na tej istej ulici učenec a svätec. Dohodli sa, že sa zídu. Učenec sa svätca spýtal na zmysel života. Svätec povedal pár slov o láske a radosti a potom sa zastavil a zamyslel a učenec do toho skočil s dlhým pojednaním o západnej a východnej filozofii. Keď skončil, svätec ponúkol čaj, pozorne ho pripravil a opatrne nalieval do učencovej šálky. Hladina čaju pomaly stúpala, ale svätec len lial a  lial. Hladina čaju sa blížila k okraju a svätec len lial a lial. Čaj sa prelial a svätec len lial a lial…

Zlaté pravidlo

“Najprv si my utvárame postoje. Potom naše postoje utvárajú nás.” — Dennis Waitley

(First we make our attitudes. Then our attitudes make us.)

Prišlo mi newsletterom zo Simple Truths. Je to jedna z kapitol z knižky Maca Andersona The Power of Attitude. Volá sa Spomeň si na pravidlo #1… je zlaté:

Vyrastal som v Trentone, päťtisícovom mestečku na západe štátu Tennessee. Na tých 18 rokov života mám nádherné spomienky a mnoho ľudí v Trentone ma ovplyvnilo rôznymi pozitívnymi spôsobmi. Môj futbalový kouč Walter Kilzer ma naučil dôležitosť poctivej prípravy, disciplíny a sebadôvery. Môj učiteľ dejepisu, Fred Culp, je ešte stále tá najzábavnejšia osoba, ktorú som kedy stretol. Naučil ma, že zmysel pre humor a hlavne schopnosť smiať sa sám na sebe dokáže byť jedným z najväčších požehnaní v živote.

Medzi dvoma mlynskými kameňmi

V newsletteri od Chrisa Cadea mi prišlo čosi na zamyslenie spolu s príbehom od Guya Finleyho. Oboje sa mi páčilo, takže tu je to:

Nikto neprejde životom nepošrámaný. Všetci máme ťažké situácie. Všetci máme extrémne ťažké situácie. A pretože sme tie bytosti, čo večne vyhľadávajú radosť a vyhýbajú sa bolesti, keď sa dostaneme do ťažkostí, prvé, čo urobíme, je snažiť sa to “napraviť”.

Ak cítime bolesť, snažíme sa odstrániť bolesť.

Ak cítime konflikt, snažíme sa vyriešiť konflikt.

Ak čelíme neistote, snažíme sa niečoho zachytiť.

Pozor – nie je nič zlé na tom, že minimalizujeme bolesť, konflikty a neistotu. Len spôsob, akým to robíme, nám pričasto zabraňuje nájsť optimálne riešenie.

Väčšinou sa to totiž snažíme urobiť tak rýchlo, ako sa len dá. Rýchlo skoncovať s bolesťou. Okamžite vyriešiť konflikt.

Odkiaľ sa tu berie? … aj taký hnev napr. :-)

Mladý žiak zenu Jamaoka Teššú, navštevoval jednoho majstra za druhým a naplňovalo ho pýchou, keď mohol demonštrovať svoje duchovné vedomosti. Nakoniec však hovoril pred zenovým majstrom Dokuonom z Šošoku, ktorý práve sedel v záhrade a fajčil fajku.Jamaoka povedal:

“Duch, Buddha a živé tvory nakoniec neexistujú. Pravá prirodzenosť javov je prázdnota. Nie je žiadne uskotočnenie, žiadne mámenie, žiadna múdrosť. Nie je žiadne dávanie ani nič, čo sa prijíma.” – Dokuon, ktorý tíško pofajčieval, nehovoril Nič. Z ničoho nič však šľahol svojou bambusovou fajkou Jamaoku po hlave. To mladého muža neskutočne rozhnevalo. Dokuon sa však prekvapene pozrel na Jamaoku a pýta sa:

“Tak. Dobre teda. Keď nič neexistuje, tak kde sa tu teda vzal ten hnev?” -

 

Už prvé prečítanie tohto príbehu vo mne silno zarezonovalo. Veľmi sa mi páčil, dokonca natoľko, že som ho už raz pokúsila napísať. No keď som si ho prečítala, pripadala som si presne ako spomínaný Jamaoka Teššú. Veľa teórie a skutek utek.