Countdown 2012: 227 – len Nebo je limit

Dnešný odpočet som celkom nehanebne šlohla zo stránky Trinity s pocitom, že keby ma baby chceli ukameňovať, virtuálne kamene azda nejako ustojím… Ale páčil sa mi, pretože to je 1. Bruce Lee a 2. taoizmus a 3. také “toltécke”.

Praktické osvietenie: život v svete bežných ľudí

Na blogu Sacred Space in Time som našla článok, ktorý ma zaujal, pretože síce je taký nejaký… ehm… hinduisticko-budhistický (a ani k jednému smeru nemám celkom bezproblémový prístup), ale spomínajú sa tam aj toltékovia a to už je parketka pre pragmatika ako ja … Aby to však nebolo najjednoduchšie na celom svete, navyše som aj lenivý pragmatik a tak budem krátiť a hovoriť svojimi slovami (aspoň niekde):

Autor pripomína, že kenshō je zastávka na ceste, nie konečný bod určenia. Osvietenie (kensho) má rôzne podoby – od definitívneho osvietenia mudrcov typu  Siddhartha Guatama po osvietenie nejakých 84.000 ľudí počas jedného dňa, ako to rozpráva budhistický príbeh.

Dnes po svete chodí mnoho osvietených jedincov ako Eckhart Tolle, Mooji, Adyashanti a iní. Zažitie stavu jednoty a spojenia so všetkým a zažitie bezvýhradnej lásky odhaľujú iluzórnu podstatu hmotnej reality ako povrchovej vrstvy tohto všetkého.

Hrdinská bosorka zdrhá pred hmlou :-)

Tento článok ma ukáže v plnej kráse. Je o tom, ako som ja, nebojácna, odvážna, vzdorujúca bosorka ušla pred hmlou.

Bola som na služobke a v hoteli. Počas obednej prestávky som vyšla von na slniečko, k malému jazierku s vodotryskom pred hotelom. Boli v ňom rybky rôznych farieb a cez jazierko viedla drevená lávka a ja som na nej s obľubou postávala a pozerala na rybky.

Po chvíli všetky rybky zaliezli do tieňa lávky a ja som sa rozhodla pozerať na vodu. Milujem vodičku, jej zurčanie, vôňu i energiu. No a táto vodička vystrekovala cez ružicu asi meter do vzduchu a potom s čľapotom padala späť do jazierka. Nesmierne ma to ukľudňovalo; idylka ako vyšitá.

O neznášanlivosti bosoráka

Nedávno som vo Felixovi Wolfovi našla pasáž, ktorá mi urobila nesmierne dobre na moju pochybujúcu dušičku… A tak ju venujem všetkým hľadajúcim, ktorí tak ako ja majú pocit, že vypadli z rytmu okolitého sveta:

V tejto pasáži sa Felix Wolf vracia domov, do Nemecka, a ide navštíviť svojich rodičov. Roky predtým žil na Srí Lanke a cestoval po Indii, objavil Castanedovo učenie a ako samouk sa začal pretvárať silou vôle na bosoráka. Po chaotických podmienkach a biede a úplne inom vzťahu k životu a smrti, ktorý zažil v Ázii, prichádza domov a zisťuje, že v Castanedových knihách nestojí nič o tom, ako sa má bezchybný bojovník správať voči rodine, z ktorej vyštartoval…

“Práve som začal žiť nový svetonázor podľa nových hodnôt. V ňom bolo obsiahnuté žiť v priamom kontakte s úmyslom, riadiť sa udičkami osudu a nie vnucovať mu svoje vlastné predstavy. /…/ Môj záujem a pozornosť sa sústreďovali na tiché poznanie, intuíciu, znamenia, udičky, synchronicity a iné prejavy ducha.”

Dosť času vo večnosti…

Uvedomenie si nestálosti vecí a používanie smrti ako poradcu sú ústredné stavebné kamene v učení dona Juana a v práci Castanedu. V žiadnom prípade nejde o intelektuálne či filozofické cvičenie. Nestálosť (po česky by to bolo lepšie: “pomíjivost”) treba chápať a cítiť na úrovni buniek. Musí byť skutočne hmatateľná a skutočne prítomná, aby ovplyvnila naše prežívanie. Tým, že potláčame realitu a konečnosť smrti, sami seba programujeme na sen, na virtuálnu realitu, v ktorej nič nie je konečné, kde sa správame, ako keby sme mali žiť naveky, kde slová a skutky v sebe nenesú hrozbu toho, že by mohli byť prípadne naše posledné.

Zas raz energetickí upíri a ako ich zrušiť

Na webe som našla kapitolu z knihy Petra Sasína o NLP. Kapitola pojednáva o energetických upíroch. Keďže Adobe Acrobat umožnil stiahnuť text z PDF súboru, napchám ho sem, pretože energetickí upíri sú obľúbená a večná téma a nový pohľad nezaškodí.

Ešte jedno upozornenie: Nie, štýl autora mi nevyhovuje a nereprezentuje môj postoj k ľuďom, ale techniky sú použiteľné. Preto som aj pôvodnú kapitolu z knihy dosť výrazne zredukovala, aby mi “nepila krv” .

Pravda o našom príbehu – pravda o našich emóciách

Toto je vybraný odsek z knihy Miguela Ruiza Voice of Knowledge (po slovensky zrejme Hlas toho, čo vieme, hoci kedysi som to prekladala ako Hlas poznania, ale teraz korigujem svoje vnímanie). Dospela som k názoru, že Ruiz hovorí o tom, čo “vieme”, berieme za fakt a nespochybňujeme ani neskúmame, či je to skutočne tak.

Úryvok je bližšia sonda do “nášho príbehu” (a miestami upravovaný preklad, takže je v ňom aj kus slovenčiny, pretože to už je veky, čo som dokázala písať po česky):

Jak poznáme, co je pravda, když skoro všechno, co jsme se naučili, je lež? Jak poznáme, co v nás je pravdivé? Ačkoli mi to trvalo dlouho, nakonec jsem na to přišel. Pravdivé jsou naše emoce. Každá emoce, kterou cítíme, je pravdivá, je. Zjistil jsem, že každá emoce přichází z našeho ducha, z naší integrity; je naprosto autentická.

Vnútorné ticho a chôdza sily

Bola som na služobke v horách. Súčasťou bol poldňový výlet po kopcoch. Počasie bolo nádherné, slnko nám vyšlo, hoci príroda bola ešte taká nejaká “primrznutá”.

Ja som v poslednom roku takmer nevychádzala von a v poslednom čase som mala aj zdravotné problémy, takže som sa nevedela do poslednej chvíle rozhodnúť, či si na výlet trúfnem s ostatnými, alebo či radšej nezostanem na chate. Ráno sa ozvala migréna, takže to vyzeralo rozhodnuté. Dala som si prášok proti migréne. Potom som dostala hnačku, tak som si dala Imodium. A potom som si trúfla.

Navigovanie životom s pohľadom upretým dopredu

Na Veľkonočný pondelok som využila trochu voľna a čítala som si ďalej vo Felixovi Wolfovi. Malo to dva účinky: jednak som tam našla zaujímavú pasáž a potom som sa dozvedela čosi, čo dalo do kontextu moje vlastné zážitky.

Už roky spomínam, že keď som začala čítať Castanedu, tak som zostala “zhypnotizovaná”, teda že text na mňa pôsobil na celkom mimoslovnej úrovni, že som dostávala informácie, ktoré v knihe ani neboli… U mňa to začalo Taishou Abelar, ktorá sa mi priamo nasťahovala do hlavy a chvíľku v nej strašila, až som nakoniec siahla po Castanedovi. Už presne neviem, v akom poradí som knihy čítala, ale mám podozrenie, že presne v tom, ako Wolf…

Naše spojenie je s Duchom, nie s človekom

“Nagual je nagual preto, že dokáže vnímať abstraktno, ducha, lepšie ako iní. Ale to je všetko. Naše spojenie je so samotným duchom a len epizódne s človekom, ktorý nám prináša správu. … Ako navigátori (=ľudia, ktorí sa pohybujú pre nich neznámou realitou) by sme naším konaním mali toto spojenie posilňovať alebo priamo reagovať na situácie, ktoré toto spojenie prináša.” — Carlos Castaneda

Ono to tak nevyzerá, ale ak Castanedov citát vezmeme skutočne vážne, má pre nás ďalekosiahle dopady. Keďže človek s nadradenou schopnosťou je v našom živote epizódny, je len signálom, že už sme tak ďaleko, aby sme aj túto oblasť poznania pochopili a hľadali cez ňu naše spojenie s Duchom. (V angličtine to je “spirit”, čo sa mi páči viac, ale keď to budem dávať do slovenčiny ako “spirit”, tak si polovica obyvateľstva pôjde kúpiť fľašku slivovice. )