Hrdinská bosorka zdrhá pred hmlou :-)

Tento článok ma ukáže v plnej kráse. Je o tom, ako som ja, nebojácna, odvážna, vzdorujúca bosorka ušla pred hmlou.

Bola som na služobke a v hoteli. Počas obednej prestávky som vyšla von na slniečko, k malému jazierku s vodotryskom pred hotelom. Boli v ňom rybky rôznych farieb a cez jazierko viedla drevená lávka a ja som na nej s obľubou postávala a pozerala na rybky.

Po chvíli všetky rybky zaliezli do tieňa lávky a ja som sa rozhodla pozerať na vodu. Milujem vodičku, jej zurčanie, vôňu i energiu. No a táto vodička vystrekovala cez ružicu asi meter do vzduchu a potom s čľapotom padala späť do jazierka. Nesmierne ma to ukľudňovalo; idylka ako vyšitá.

O neznášanlivosti bosoráka

Nedávno som vo Felixovi Wolfovi našla pasáž, ktorá mi urobila nesmierne dobre na moju pochybujúcu dušičku… A tak ju venujem všetkým hľadajúcim, ktorí tak ako ja majú pocit, že vypadli z rytmu okolitého sveta:

V tejto pasáži sa Felix Wolf vracia domov, do Nemecka, a ide navštíviť svojich rodičov. Roky predtým žil na Srí Lanke a cestoval po Indii, objavil Castanedovo učenie a ako samouk sa začal pretvárať silou vôle na bosoráka. Po chaotických podmienkach a biede a úplne inom vzťahu k životu a smrti, ktorý zažil v Ázii, prichádza domov a zisťuje, že v Castanedových knihách nestojí nič o tom, ako sa má bezchybný bojovník správať voči rodine, z ktorej vyštartoval…

“Práve som začal žiť nový svetonázor podľa nových hodnôt. V ňom bolo obsiahnuté žiť v priamom kontakte s úmyslom, riadiť sa udičkami osudu a nie vnucovať mu svoje vlastné predstavy. /…/ Môj záujem a pozornosť sa sústreďovali na tiché poznanie, intuíciu, znamenia, udičky, synchronicity a iné prejavy ducha.”

Pravda o našom príbehu – pravda o našich emóciách

Toto je vybraný odsek z knihy Miguela Ruiza Voice of Knowledge (po slovensky zrejme Hlas toho, čo vieme, hoci kedysi som to prekladala ako Hlas poznania, ale teraz korigujem svoje vnímanie). Dospela som k názoru, že Ruiz hovorí o tom, čo “vieme”, berieme za fakt a nespochybňujeme ani neskúmame, či je to skutočne tak.

Úryvok je bližšia sonda do “nášho príbehu” (a miestami upravovaný preklad, takže je v ňom aj kus slovenčiny, pretože to už je veky, čo som dokázala písať po česky):

Jak poznáme, co je pravda, když skoro všechno, co jsme se naučili, je lež? Jak poznáme, co v nás je pravdivé? Ačkoli mi to trvalo dlouho, nakonec jsem na to přišel. Pravdivé jsou naše emoce. Každá emoce, kterou cítíme, je pravdivá, je. Zjistil jsem, že každá emoce přichází z našeho ducha, z naší integrity; je naprosto autentická.

Vnútorné ticho a chôdza sily

Bola som na služobke v horách. Súčasťou bol poldňový výlet po kopcoch. Počasie bolo nádherné, slnko nám vyšlo, hoci príroda bola ešte taká nejaká “primrznutá”.

Ja som v poslednom roku takmer nevychádzala von a v poslednom čase som mala aj zdravotné problémy, takže som sa nevedela do poslednej chvíle rozhodnúť, či si na výlet trúfnem s ostatnými, alebo či radšej nezostanem na chate. Ráno sa ozvala migréna, takže to vyzeralo rozhodnuté. Dala som si prášok proti migréne. Potom som dostala hnačku, tak som si dala Imodium. A potom som si trúfla.

Navigovanie životom s pohľadom upretým dopredu

Na Veľkonočný pondelok som využila trochu voľna a čítala som si ďalej vo Felixovi Wolfovi. Malo to dva účinky: jednak som tam našla zaujímavú pasáž a potom som sa dozvedela čosi, čo dalo do kontextu moje vlastné zážitky.

Už roky spomínam, že keď som začala čítať Castanedu, tak som zostala “zhypnotizovaná”, teda že text na mňa pôsobil na celkom mimoslovnej úrovni, že som dostávala informácie, ktoré v knihe ani neboli… U mňa to začalo Taishou Abelar, ktorá sa mi priamo nasťahovala do hlavy a chvíľku v nej strašila, až som nakoniec siahla po Castanedovi. Už presne neviem, v akom poradí som knihy čítala, ale mám podozrenie, že presne v tom, ako Wolf…

Naše spojenie je s Duchom, nie s človekom

“Nagual je nagual preto, že dokáže vnímať abstraktno, ducha, lepšie ako iní. Ale to je všetko. Naše spojenie je so samotným duchom a len epizódne s človekom, ktorý nám prináša správu. … Ako navigátori (=ľudia, ktorí sa pohybujú pre nich neznámou realitou) by sme naším konaním mali toto spojenie posilňovať alebo priamo reagovať na situácie, ktoré toto spojenie prináša.” — Carlos Castaneda

Ono to tak nevyzerá, ale ak Castanedov citát vezmeme skutočne vážne, má pre nás ďalekosiahle dopady. Keďže človek s nadradenou schopnosťou je v našom živote epizódny, je len signálom, že už sme tak ďaleko, aby sme aj túto oblasť poznania pochopili a hľadali cez ňu naše spojenie s Duchom. (V angličtine to je “spirit”, čo sa mi páči viac, ale keď to budem dávať do slovenčiny ako “spirit”, tak si polovica obyvateľstva pôjde kúpiť fľašku slivovice. )

Umenie nastoliť vnútorné ticho: tichý pozorovateľ

V toltéckom učení Carlosa Castanedu sa objavila sada cvikov, ktorým hovoril Magical Passes, Magické kroky (a ja im hovorím Magické prechody, pretože umožňujú prechod do inej reality). Felix Wolf píše, že ich zmyslom bolo nielen nastoliť v organizme zdravú rovnováhu, ale že pomáhajú aj nastoliť v človeku vnútorné ticho.

Vnútorné ticho, teda schopnosť zastaviť náš nutkavý vnútorný monológ, je základným stupienkom, ak chceme vkročiť do mimofyzickej reality. Kým nie sme schopní zastaviť vnútorný monológ, vždy bude naše vnímanie obmedzované na naše súčasné videnie sveta (“videnie” v zmysle “interpretácia, ponímanie”).

Zmenené stavy vedomia majú jediný účel

“Jediným cieľom vstupovania do stavov ne-obvyklej reality je načerpať z nich to, čo potrebujeme, aby sme pochopili zázračnú povahu obvyklej reality.” — Carlos Castaneda

(The purpose of entering states of non-ordinary reality is only to draw from them what we need in order to see the miraculous character of ordinary reality.)

Zmenené stavy vedomia neslúžia na to, aby sme naháňali senzácie alebo predvádzali iným, čo všetko dokážeme – a tým vlastne prikrmovali svoju sebadôležitosť… Vo Felixovi Wolfovi som našla peknú pasáž, kde si spomína na svoje učenie u Castanedu. Don Juan kedysi povedal, že bojovník, ktorý dosiahol istú úroveň vedomia, akoby sa nachádzal v obrovskom strašidelnom dome  s mnohými tajuplnými izbami. Využívajúc svoje majstrovstvo vnímania môže teraz buď skúmať izbu po izbe – alebo môže dom opustiť.  Don Juan sa rozhodol vykašlať na všetky tie možnosti skúmania a dom opustiť priamou cestou do večnosti.

Nikdy to nevzdaj!

Prišlo mi mailom od Karima Hajeeho. Dnes to nechávam aj s oslovením, pretože mám pocit, že je to presne pre mňa a prišlo to presne vtedy, kedy som to potrebovala ako soľ:

Hi Helar,

Nikdy nevzdaj svoje ciele.
Dôveruj si a dôveruj, že môžeš uspieť a uspeješ.
Neprestávaj tlačiť na pílu.
Neprestávaj skúšať rôzne cesty, aby si dosiahla, čo chceš.

… len vidíme naďalej

Na blogu Female Warrior som našla komentár, ktorý si sem okamžite dávam:

“Keď sa naučíme zotrvávať vo vnútornom tichu po dlhšiu dobu a premeníme zvyšok nášho vnútorného monológu tak, aby sme vylúčili z neho sebadôležitosť, naše vnímanie sa oslobodí a budeme zažívať život a svet v jeho čerstvosti a nebudeme pozerať viac len na svoje vlastné projekcie.
Potom uvidíme, že naše spolublížne magické bytosti sú stále ešte tak chytené v svojich projekciách, že nás možno vôbec ani nevnímajú. A samozrejme nás to neunaví, pretože nerozmýšľame v kategórii sebaľútosti, ale len naďalej vidíme.” — albertlauer