Praktické osvietenie: život v svete bežných ľudí

Na blogu Sacred Space in Time som našla článok, ktorý ma zaujal, pretože síce je taký nejaký… ehm… hinduisticko-budhistický (a ani k jednému smeru nemám celkom bezproblémový prístup), ale spomínajú sa tam aj toltékovia a to už je parketka pre pragmatika ako ja … Aby to však nebolo najjednoduchšie na celom svete, navyše som aj lenivý pragmatik a tak budem krátiť a hovoriť svojimi slovami (aspoň niekde):

Autor pripomína, že kenshō je zastávka na ceste, nie konečný bod určenia. Osvietenie (kensho) má rôzne podoby – od definitívneho osvietenia mudrcov typu  Siddhartha Guatama po osvietenie nejakých 84.000 ľudí počas jedného dňa, ako to rozpráva budhistický príbeh.

Dnes po svete chodí mnoho osvietených jedincov ako Eckhart Tolle, Mooji, Adyashanti a iní. Zažitie stavu jednoty a spojenia so všetkým a zažitie bezvýhradnej lásky odhaľujú iluzórnu podstatu hmotnej reality ako povrchovej vrstvy tohto všetkého.

Zas raz energetickí upíri a ako ich zrušiť

Na webe som našla kapitolu z knihy Petra Sasína o NLP. Kapitola pojednáva o energetických upíroch. Keďže Adobe Acrobat umožnil stiahnuť text z PDF súboru, napchám ho sem, pretože energetickí upíri sú obľúbená a večná téma a nový pohľad nezaškodí.

Ešte jedno upozornenie: Nie, štýl autora mi nevyhovuje a nereprezentuje môj postoj k ľuďom, ale techniky sú použiteľné. Preto som aj pôvodnú kapitolu z knihy dosť výrazne zredukovala, aby mi “nepila krv” .

Umenie nastoliť vnútorné ticho: tichý pozorovateľ

V toltéckom učení Carlosa Castanedu sa objavila sada cvikov, ktorým hovoril Magical Passes, Magické kroky (a ja im hovorím Magické prechody, pretože umožňujú prechod do inej reality). Felix Wolf píše, že ich zmyslom bolo nielen nastoliť v organizme zdravú rovnováhu, ale že pomáhajú aj nastoliť v človeku vnútorné ticho.

Vnútorné ticho, teda schopnosť zastaviť náš nutkavý vnútorný monológ, je základným stupienkom, ak chceme vkročiť do mimofyzickej reality. Kým nie sme schopní zastaviť vnútorný monológ, vždy bude naše vnímanie obmedzované na naše súčasné videnie sveta (“videnie” v zmysle “interpretácia, ponímanie”).

Anonymní stalkovači: Ako som išla a neprišla stalkovať

Duhovymotyl, jedna z Anonymných stalkovačov, nám poslala svoje skúsenosti so stalkovaním a tým, ako málo pochopenia preň môžeme v svete postretnúť… Niekedy je ľuďom lepšie, keď sme orientovaní vyslovene na nich a nemáme vlastný život. Poznám… a viem, aké nesmierne ťažké je rozseknúť takúto situáciu bez toho, aby niekto z nej vyšiel poranený… Mne sa to nepodarilo.

Ale Duhovymotyl má lepší prístup ako ja a tak jej nesmierne držím palce . Tu je jej článok:

Odkedy navštevujem tento blog /necelý rok/ a obzvlášť odkedy som bola na prvom stretnutí anonymných stalkovačov, ma to hádže z jednej strany na druhú, na tretiu,…

… len vidíme naďalej

Na blogu Female Warrior som našla komentár, ktorý si sem okamžite dávam:

“Keď sa naučíme zotrvávať vo vnútornom tichu po dlhšiu dobu a premeníme zvyšok nášho vnútorného monológu tak, aby sme vylúčili z neho sebadôležitosť, naše vnímanie sa oslobodí a budeme zažívať život a svet v jeho čerstvosti a nebudeme pozerať viac len na svoje vlastné projekcie.
Potom uvidíme, že naše spolublížne magické bytosti sú stále ešte tak chytené v svojich projekciách, že nás možno vôbec ani nevnímajú. A samozrejme nás to neunaví, pretože nerozmýšľame v kategórii sebaľútosti, ale len naďalej vidíme.” — albertlauer

Stopovanie môjho strachu

Strach ma vlastne sprevádzal celý môj život. Stále som sa o niečo bál. Už ako malý človiečik som sa bál, že po mňa v noci príde bubák a odnesie ma niekam, nevedno kam, ale určite to bude totálna tragédia a možno prídem aj o život Potom som sa zase bál, aby ma rodičia dostatočne mali radi a aby som neprišiel o ich pozornosť a ak o ňu prídem, tak je koniec…niečoho. Nasledovalo prijatie do partie v škole, kde som sa bál, že ak ma neprijmú, tak bude koniec môjho spoločenského bytia.  1. zlé známky v škole, kde som sa bál, že ak nebudem mať dobrú známku, tak zas končí moje rodinné bytie a rodičia ma celkom určite prizabijú a potom 1. lásky, kde som mal pocit, že ak o ne prídem, tak môj život končí už na dobro a potom 1. práca, kde som sa bál, že ak nebudem dosť dobrý, tak končí môj život ako samostatný jedinec a že proste nie som dosť dobrý na to a ono, atď.

Ideme meniť presvedčenia: meníme “náš príbeh”

Mailom dostala od Rishana B. (pamätáte si? šikovný chlapec s dobrým návodom na zhmotňovanie ) správu z jeho pobytu v Thajsku, kde sa učil Muay Thai, teda thajský box. Ten box mu budem závidieť úplne neskonale, bezostyšne a úprimne , ale už si uvedomujem, že bojové umenia nie sú nič pre mňa… Keby som ich ovládala, pravdepodobne by sa planéta pomerne kvalitne vyľudnila . Takto ten meč nenosím obvykle so sebou ( pričom “obvykle” = nikdy, keďže má 1,3 m) a tak všetci, čo ma štvú, veselo pobiehajú po Matičke Zemi aj naďalej a robia si plány, ako ma otrávia, keď sa nabudúce stretneme…

Zvyky a rutiny

„Dráma bola užitočná zábavka pre moju myseľ. Život bol ako vzdelávací kreslený seriál z Disneyho štúdií.“ — Susan Greggová

ďalšia časť knihy Susan Greggovej sa zaoberá rutinami a zvykmi. Táto pasáž sa začína zasvätením Greggovej rituálom vody, ktoré otvorilo jej bod istoty a urobilo ju prístupnejšou novým skúsenostiam.

„Z energetického hľadiska som už nebola tým človekom, ktorý v ten večer prišiel do chrámu. Vlastne som už nezapadala do svojho predošlého života. Ten život patril môjmu starému ja. … Teraz, keď už som nebola tá stará Susan, kým si zvolím byť? Toto hľadanie svojej skutočnej podstaty bola jedna z výrazných výziev na tejto ceste. Potrebujeme sa rozpamätať, kto a čo skutočne sme.“

Anonymní stalkovači: príprava na druhé stretnutie

Naše prvé stretnutie “anonymných stalkovačov” prebiehalo hodne živelne – hlavne preto, že som nemala čas pripraviť ho. Síce ešte stále nemám čas, ale ako som spracovávala Greggovú, dostala som nápad, ako štruktúrovať druhé stretko. Tu je:

Zasa sa budeme točiť okolo bezchybnosti slovom. Už sme si povedali, že bezchybnosť slovom je o tom, či tú energiu, ktorú máme, využívame produktívne – teda aby sme si vytvorili život, v akom chceme žiť (pretože slovo tvorí). Alebo ju využívame neproduktívne, vytvárame si život, o ktorý moc nestojíme, ale ženú nás naše nutkania, autopiloty, komplexy, strachy, predsudky a podobný balast – a nútia nás používať energiu (a tým aj slovo) ne-bezchybne.

Prečo osočenie bolí

Toto mi prišlo mailom od Chrisa Cadea.  Myslím, že dostávam maximálnu možnú podporu “zhora” :

Chris Cade píše, že začiatkom roka zverejnil na Facebooku jednu svoju myšlienku:

“Ak viete, že žijete autenticky a s integritou, nikto vám nemôže povedať nič, čo by týmto otriaslo. Osočovanie od iných bolí preto, lebo prinajmenšom nejaká drobná (alebo aj väčšia) časť z vás verí, že je osočenie pravdivé.”