Praktické osvietenie: život v svete bežných ľudí

Na blogu Sacred Space in Time som našla článok, ktorý ma zaujal, pretože síce je taký nejaký… ehm… hinduisticko-budhistický (a ani k jednému smeru nemám celkom bezproblémový prístup), ale spomínajú sa tam aj toltékovia a to už je parketka pre pragmatika ako ja … Aby to však nebolo najjednoduchšie na celom svete, navyše som aj lenivý pragmatik a tak budem krátiť a hovoriť svojimi slovami (aspoň niekde):

Autor pripomína, že kenshō je zastávka na ceste, nie konečný bod určenia. Osvietenie (kensho) má rôzne podoby – od definitívneho osvietenia mudrcov typu  Siddhartha Guatama po osvietenie nejakých 84.000 ľudí počas jedného dňa, ako to rozpráva budhistický príbeh.

Dnes po svete chodí mnoho osvietených jedincov ako Eckhart Tolle, Mooji, Adyashanti a iní. Zažitie stavu jednoty a spojenia so všetkým a zažitie bezvýhradnej lásky odhaľujú iluzórnu podstatu hmotnej reality ako povrchovej vrstvy tohto všetkého.

Anjel Smrti – Strašiak? Alebo len veľmi Priama výzva k Životu? :-)

Anjel Smrti. Smrť. Čo znamená vlastne Smrť? Na túto tému som prečítala už niekoľko zaujímavých, menej zaujímavých, ” vysoko ezoterických” i menej ezoterických úvah. Keď sa ozve umieračik jedného z nás, každý sa  s ľútosťou, tak typicky povrchnou pre homo sapiens sa na chvíľu zastaví. Ale ozaj iba na chvíľočku. Väčšinou sa v bežnej komunikácii medzi nami odohráva cca takýto dialóg.

“Jaj, tak už aj tento zomrel. No ale aký mladý!  No veru, mohol ešte požiť, veď tu má … ” tu nastane výpočet všetkých tých “cenných” vecí, ľudí, ktorý ho budú oplakávať. A? A ako doznie umieráčik ideme ďalej. Poviete si. No ale veď áno, čo už z tým narobíme? A koniec koncov, on je predsa aj tak už na lepšom. Je isto v nebi, medzi svojími atd. Oprašuje tam krídla anjelom, spokojne si kýve nožičkou na niektorom z obláčikov a posiela more, čo more, oceán lásky pre tých ktorý po ňom zostali.   Ale? No ale. Čo nastane zvyčajne? Aká reakcia. Každý, hoci aj po tom pohrebe sa rozbehne späť do svojho životného stereotypu. Poznáte to, deti, rodina, treba niečo uvariť, treba sa prosto včleniť späť do života.

Hm, lenže, nebola by som to ja, keby som neuvažovala troška inak. Ja sama som prišla o otecka keď som mala 15 rokov. Chýba mi dodnes. Pred piatimi rokmi mi náhle zomrel milovaný brat, presne vo veku 40 rokov. Chýba mi občas tak, že mi to berie dych. Ja sama som už bola min. zo dvakrát blízo smrti. Po prvý krát to bolo pri pôrode dcérky. Jednoducho niečo sa zmrvilo a nebyť rýchleho, veľmi rýchleho zásahu lekárského tímu, už si z toho obláčika z oceánom lásky v náručí sedím aj ja. Po druhý krát sa mi to stalo pri autonehode spred dvoch rokov. Auto bolo na franforce, ja sama som vyšla z auta po svojích aj keď s otlčenou hlavou a pochrámanými rebrami, predsa som vyšla po svojich z auta, z ktorého ostala jedna kovová hrča. Keď som potom o tom hovorila “priateľom” bolo mi povedané okrem iného aj toto.

“Jednoducho nedohorela Ti sviečka, a asi tu musíš spraviť niečo významné, keď si z tohto auta vyšla a ešte aj po svojich.” –

Tri pasce nášho ega

Na blogu Aine Belton sa objavil šikovný článoček o troch pascách nášho ega:

1. Perfekcionizmus

Perfekcionizmus je iluzórny svätý grál ega.

Keď sa snažíte byť perfektní, vždy skončíte s pocitom prehry a neúspechu. Je jedno, ako dobre niečo urobíte, ako sa vám darí a čo všetko dosiahnete, nikdy sa to nebude cítiť ako “dosť”, pretože to nikdy nebude dokonalé a tak to nikdy neuhasí nenásytnú túžbu po dokonalosti. Miesto toho sa budete cítiť prázdni a nevyhovujúci.

Perfekcionizmus nás robí slepými voči našej vrodenej hodnote, znižuje naše kladné stránky a nafukuje naše menej kladné stránky.

O egu a jeho večnom “chcení”

“Pokiaľ žijete prostredníctvom ega, redukujete prítomný okamih na prostriedok k dosiahnutiu cieľa.” — Eckhart Tolle

Tento článok má tiež svoju “históriu”. Nejako som sa v poslednom čase odezoteričtila. Všetko vyzeralo zaujímavejšie než rozjímanie nad princípmi fungovania sveta: umyla som okná, povysávala som obe poschodia, poumývala a totálne vyčistila kuchyňu vrátane 30 rokov starých (a 30x pripálených) hrncov a podobne. Čítala som si lacné slaďaky a bolo mi dobre. Už som potrebovala nákop na nové rozmýšľanie o ezoterike. Potom som si bez záujmu jedného dňa pozerala štatistiku kliknutí, z nejakého velice prapodivného dôvodu klikla na jednu linku a tá ma vzala na stránku, kde bol vykopírovaný článok o egu. Ako som ho začala čítať, oslovil ma horný citát a rozbehli sa mi myšlienky. Našla som si pôvodný zdroj a tak tu je to, čo ma zaujalo. Je to prevzaté z Ticho promlouvá od Eckharta Tolleho (hrubým som vyznačovala ja):

Čo je bezchybnosť?

Mám tu jeden citát Lujana Matusa na tému “bezchybnosť”:

“Bezchybnosť znamená byť bez hriechu a byť bez hriechu znamená byť bez ľutovania; ak sa v situáciách zachovávame bezchybne, nevzniká dôvod na ľutovanie.” — Lujan Matus

Ja k tomu mám po poslednom týždni ešte dodatok, ktorý sa pohybuje na takej bazálnej úrovni, že Lujan Matus s ňou už asi vôbec nerátal, že by tu mohol byť problém: Bezchybnosť znamená súčasne odstup od vlastných emócií. Neznamená to neprejaviť emócie, ale prejaviť ich preto, lebo sme sa rozhodli ich prejaviť, nie preto, že nami mykajú a nemáme nad nimi kontrolu.

A máme vôbec tú dušu? Ako vieme?

Stal sa zo mňa špiritista (alebo špiritus) . Idem sa pustiť špiritizovať. Nedávno som zaregistrovala zvýšenú návštevnosť Eprakone z istej adresy. Bola som sa tam pozrieť a zistila som, že ide o diskusiu k nášmu článku Majú zvieratá dušu? Medzi komentármi sa tam objavil jeden zaujímavý príspevok, ktorý zobudil moje sivé bunky mozgové (obe ) a podnietil ich k premýšľaniu:

Od zvirat nas odlisuje nase inteligence. Zvireci inteligence by tezko byla schopna vymyslet takovy koncept, jako je duse. Zvirata proste jsou. Lidi taky jsou, ale hlavne si mysli, ze neco jsou, nejak, za nejakych podminek, v nejakem vyznamu… protoze ten intelekt ma potrebu vytvaret iluze individuality. Cim vetsi inteligence, tim tezsi je dostat se za ni. A ikdyz si hodne lidi mysli, ze jsou nejaka duse v nejakem stadiu vyvoje nebo co, je to proste jen projev ega, ktere se chyta tech nejjednoduseji uveritelnych pravd… a kdyz se dostanete za nej, tak tam uz zadne duse nejsou, neni tam nic co by se dalo definovat nebo popsat a zaroven to byla pravda.

“Pretože ja chcem!” Úvahy o kauzalite

Dnes mám nejaký úvahový deň. Asi je to dané tým, že som včera čítala o pravidlách “byť človekom”, alebo tým, že som mala hodne dlhú diskusiu s Gabrielom. Jedno alebo druhé nakoplo moju uvažovaciu žilku.

Keď som dokončila predošlý článok, moje úvahy sa nezastavili automaticky, ale pokračovali ďalej. Neviem, po akých chodníčkoch vnútorného monológu, ale dostali sa do bodu, kedy som dospela k slovu “kauzalita” – a odrazu som pochopila, prečo ju niektorí ľudia nemajú radi!

Pretože ak by pripustili kauzalitu, potom by nemohli nástojiť na tom, že “ale ja chcem!” Potom by museli akceptovať, že sú len malé koliesko v súkolí a ich vôľa je podradená, nie nadradená pravidlám systému!

Ako Sen planéty nakoniec “dostal” ezoteriku

Keď sa mi po ránach podarí zobudiť skôr (väčšinou nepodarí ), čítam si. Momentálne mám na tento účel pri posteli Lujana Matusa. Nesmierne dlho mi trvalo, než som s ním dokázala pracovať (hovorím o rokoch), ale momentálne frčím na matusovskej vlne a jeho posledná knižka Awakening the Third Eye je pre mňa zdroj aha-zážitkov.

Dnes som si ho začala čítať a po dvoch vetách (tých istých, čo som čítala už naposledy a ten raz predtým) sa mi odrazu rozbehli myšlienky. A ja som si uvedomila, že napriek všetkému snaženiu Sen planéty definitívne dostal ezoteriku .

Tak najprv, “sen planéty”. Snom planéty ruizovci (a teraz už aj ja) nazývajú systém pravidiel, presvedčení a interpretácií, ktoré všetci zdieľame a ktoré sú do nás systematicky vovychovávané, teda nezakladajú sa na našich vlastných zážitkoch, ale len na interpretáciách – najčastejšie na interpretáciách toho, čo zažijeme a čo to bude znamenať.

Povedz „Prepáč. Je mi to ľúto“

Základné pravidlá spolunažívania, ktoré nás učili rodičia už v detstve alebo nám boli vštepované v škôlke sú jednoduché: Podeľ sa. Hraj fér. Neubližuj druhým. Ak niekomu ublížiš, ospravedlň sa.

Aj keď tieto pravidlá znejú veľmi bazálne (ale veď ani desatoro nie je kvantová fyzika ) – povedať v dospelosti: „je mi to ľúto“, odpustiť sám sebe či požiadať o odpustenie iných a myslieť to pritom úplne vážne, je pre nás ťažké; niekedy ťažšie ako čokoľvek iné.

Samozrejme ideálne by bolo dodržať prvé tri škôlkárske pravidlá , teda snažiť sa iným (ani sebe) neubližovať. Ako životom obití dospeláci však vieme, že sa nám to nie vždy podarí a niekedy zraníme seba či iných…

Paradox čisto v našej hlave

Mailom každú chvíľku niečo prifrčí a minule ma niekto obšťastnil Paradoxnými desatoro. Tak ma dohriali, že som sa šla okamžite pozrieť na web, čo to je zač. Zistila som, že ide o názvy kapitol z knižky Kenta M. Keitha Paradoxné prikázania.  A štýl, akým sú nazvané, i vývody autora článku, čo som na webe našla (“veľkí ľudia s veľkými myšlienkami ohrozujú malých ľudí nízkej mysle”) ma vnútorne bolia. Mám problém s vyjadreniami, ktoré silne polarizujú svet, stavajú nás proti iným a robia z nás Obeť v zmysle: “niekto, kto sa musí obetovať, a preto je lepší ako ostatní, ktorí sa neobetujú”. Už v minulosti som sa s týmto videním sveta potýkala a zatiaľ sa na tom nič nezmenilo – budí vo mne silnú neľúbosť.