Toto je úryvok z vystúpenia Eckharta Tolleho, kde mu jeden z účastníkov položil otázku, ako to je s plačom. On sám plakáva vraj často – nad dobrými i zlými vecami. Je plač normálny? Plakáva aj Tolle?
Slobodná vôľa. V poslednej dobe sa viac zamýšľam nad niečím takým ako je slobodná vôľa. Prečo? Môj celý život mi občas pripomína hru od Wiliama Shakespeara. Sen noci Svätojánskej. Dej tohto diela, pre priblíženie toho ako to myslím, nájdete aj tuto. 
Tiež z tohoto na prvý pohľad netušíte čo, kto, kedy, ako a s kým? 
No a môj život je presne takýto. Keď sa tak pozriem na svoj život v čase späť, tiež si hovorím Čožeeeee??? 
:-) Je to presne to isté. A aj toto malé poohliadnutie späť ma privádza k malej úvahe o Slobodnej vôli. Verte či neverte. Navyvádzala som sa toho veľa. V domnení, že ja na 100% čo 100% 1000% Viem, o čom predsa Život je? No nie?
Ešte donedávna som žila v domení, že ja predsa Viem najlepšie, kto je pre mňa v mojom živote prínosom. A teda? Keď som toto vedela 
podľa toho som sa aj správala. Kto mi jednoducho nezapadol do môjho osobného šuflíčka, šup s ním vonkaj. No veď upratovať je predsa dôležité. Nemôžete žiť v bordeli, predsa! Continue reading
Od Chrisa Cadea prišiel mailom zaujímavý článok. Včera som práve pracovala na svojej “urážlivosti” a zistila som, že sa to hodne lepší, no a hneď na to som otvorila v maili text, z ktorého prerozprávam:
Keď nás niekto urazil, nie je to nič zlé – naopak, má to pre nás veľkú hodnotu. Má to zmysel. Ak sa cítime urazení a osočení, vlastne nám to prospieva.
Ako dieťa sme sa naučili, ako funguje svet, čo uráža rodičov či súrodencov či autority. Možno sme sa naučili, že grgať za stolom je urážlivé. Alebo že nepozdraviť je urážlivé. Alebo že byť tmavšej pleti iných uráža. Alebo že mať iné vierovyznanie je urážlivé pre časť ľudstva. Tých možností, ako sa niekoho dotknúť, je nespočetné množstvo. Continue reading
Anjel Smrti. Smrť. Čo znamená vlastne Smrť? Na túto tému som prečítala už niekoľko zaujímavých, menej zaujímavých, ” vysoko ezoterických” i menej ezoterických úvah. Keď sa ozve umieračik jedného z nás, každý sa s ľútosťou, tak typicky povrchnou pre homo sapiens sa na chvíľu zastaví. Ale ozaj iba na chvíľočku. Väčšinou sa v bežnej komunikácii medzi nami odohráva cca takýto dialóg.
“Jaj, tak už aj tento zomrel. No ale aký mladý! No veru, mohol ešte požiť, veď tu má … ” tu nastane výpočet všetkých tých “cenných” vecí, ľudí, ktorý ho budú oplakávať. A? A ako doznie umieráčik ideme ďalej. Poviete si. No ale veď áno, čo už z tým narobíme? A koniec koncov, on je predsa aj tak už na lepšom. Je isto v nebi, medzi svojími atd. Oprašuje tam krídla anjelom, spokojne si kýve nožičkou na niektorom z obláčikov a posiela more, čo more, oceán lásky pre tých ktorý po ňom zostali. Ale? No ale. Čo nastane zvyčajne? Aká reakcia. Každý, hoci aj po tom pohrebe sa rozbehne späť do svojho životného stereotypu. Poznáte to, deti, rodina, treba niečo uvariť, treba sa prosto včleniť späť do života.
Hm, lenže, nebola by som to ja, keby som neuvažovala troška inak. Ja sama som prišla o otecka keď som mala 15 rokov. Chýba mi dodnes. Pred piatimi rokmi mi náhle zomrel milovaný brat, presne vo veku 40 rokov. Chýba mi občas tak, že mi to berie dych. Ja sama som už bola min. zo dvakrát blízo smrti. Po prvý krát to bolo pri pôrode dcérky. Jednoducho niečo sa zmrvilo a nebyť rýchleho, veľmi rýchleho zásahu lekárského tímu, už si z toho obláčika z oceánom lásky v náručí sedím aj ja. Po druhý krát sa mi to stalo pri autonehode spred dvoch rokov. Auto bolo na franforce, ja sama som vyšla z auta po svojích aj keď s otlčenou hlavou a pochrámanými rebrami, predsa som vyšla po svojich z auta, z ktorého ostala jedna kovová hrča. Keď som potom o tom hovorila “priateľom” bolo mi povedané okrem iného aj toto.
“Jednoducho nedohorela Ti sviečka, a asi tu musíš spraviť niečo významné, keď si z tohto auta vyšla a ešte aj po svojich.” – Continue reading
Toto je vybraný odsek z knihy Miguela Ruiza Voice of Knowledge (po slovensky zrejme Hlas toho, čo vieme, hoci kedysi som to prekladala ako Hlas poznania, ale teraz korigujem svoje vnímanie). Dospela som k názoru, že Ruiz hovorí o tom, čo “vieme”, berieme za fakt a nespochybňujeme ani neskúmame, či je to skutočne tak.
Úryvok je bližšia sonda do “nášho príbehu” (a miestami upravovaný preklad, takže je v ňom aj kus slovenčiny, pretože to už je veky, čo som dokázala písať po česky):
Jak poznáme, co je pravda, když skoro všechno, co jsme se naučili, je lež? Jak poznáme, co v nás je pravdivé? Ačkoli mi to trvalo dlouho, nakonec jsem na to přišel. Pravdivé jsou naše emoce. Každá emoce, kterou cítíme, je pravdivá, je. Zjistil jsem, že každá emoce přichází z našeho ducha, z naší integrity; je naprosto autentická. Continue reading
Znie to ako oxymoron, však? Určite máte aj vy vo svojom živote niekoho, koho fakt nemáte radi. Koho takpovediac nemusíte. Vidieť, stretávať, tráviť s ním čas, zdieľať časť svojej púte. Ale ako to už pri tých našich životných lekciách býva, práve s takýmito ľuďmi sa nám často a výrazne krížia naše cesty a pri týchto stretnutiach sa aj najviac učíme.
V mojom prípade som doteraz pri takýchto typoch ľudí skúšala dve základné atavistické taktiky a to buď útok alebo útek a ani jedna dlhodobo nezabrala. Buď som vyvolala vnútorný hnev, ktorý ma zásobil obrovským adrenalínom a bola som schopná zložiť kohokoľvek 
alebo som sa radšej takýmto ľuďom vyhýbala a utešovala sa, že je to tak lepšie. Ani jedna z týchto taktík mi však nezabezpečila pokoj v duši. Hnev sa napokon vždy obrátil voči mne samej a vyhýbanie sa istému druhu situácií s istým typom ľudí ma vždy bezpečne dobehlo v budúcnosti zopakovaním sa v bledoružovom Continue reading
V posledných dňoch som mala nejakú rozkývanú náladu – nie vyslovene zlú, ale nestabilnú. Je to dané tým, že zžívanie sa mačičiek mi robí starosti. Keď prišla posledná, Beruška, Lassiterko bol jej najväčší kamarát, pretože on taký proste je. Hneď sa spolu hrali. No ale posledné dva týždne sa to nejako pokazilo. Museli si niečo urobiť, lebo dnes po sebe syčia a bijú sa, až z toho škriekajú. No a v nasledujúcej minúte už nemajú problém žerkať z jednej misky. Tieto výkyvy sa zrejme premietajú aj do mojej nálady… Včera dávali v telke Avatara a tam som pochopila, že už aj my s mačičkami tvoríme jeden organizmus. Zmeny mojich nálad sa ukazujú na nich a zmeny ich nálad zasa na mne. A tak sa večne “ladíme”.
Dnes ráno ma zobudil Lassiter pred šiestou a tak som nebola najvrlejšia (vlastne som bola hodne nevrlá, pretože som spať šla okolo jednej). Vyskočil na vankúš a zložil sa tesne pri mojej tvári. Mám to rada, zaborím si tvár do jeho kožúška a môžem spať ešte aj celý deň, ale tentokrát to malo dva maličké kazy – asi bol na záchodíku, nevyčistil si poriadne zadoček a smrdel a navyše sa chcel hrať a tak mi pazúrmi začal škriabať očné viečka. Na to som citlivá, tak som ho zhodila z vankúša a Lassiterko ukrivdene odkráčal. (On sa nedokáže uraziť. V tomto mi je celkom nepodobný. ) Continue reading
Newsletterom mi prišlo niečo od pána menom Enoch Tan, čo sem dávam, pretože to je podľa mňa nesmierne dôležité uvedomiť si a už to tu párkrát v komentároch aj zaznelo:
Nebezpečenstvo Zákona rezonancie
Väčšina z nás pozná psychiatriu, psychológiu, osobné poradenstvo a iné služby na podporu duševného zdravia. Metódy, ktoré používajú, sú štandardné. Väčšina terapeutov podnecuje pacienta k tomu, aby vyjadril potlačené pocity – hnev, nenávisť, závisť, nevraživosť a podobné vrátane potlačenej sexuality a sexuálnych pocitov. Continue reading
Prišlo mi mailom od kohosi, meno neviem. Nakoplo to moje vlastné rozmýšľanie, takže výsledný článok je hybrid.
Veľmi často, hlavne pri zlých stravovacích návykoch, za nimi treba hľadať emócie. Prežieranie sa, fajčenie, klebetenie, klamanie, lenivosť – toto všetko možno pripísať na vrub emócií.
Pritom ale emócie nie sú ten hlavný problém.
Problém je premeniť energiu emócie na nejaké konštruktívne konanie. Continue reading
Už istú dobu si všímam, že keď som totálne uvoľnená (napr. pred zaspávaním), tak sa mi na pozadí mysle vynárajú slabým hláskom náramné oplzlosti. Keďže nie som absolútne nijaký priateľ oplzlostí, najprv som sa zahriakovala. Potom, asi pred mesiacom, som začala byť “osvietenecká” a povedala som tomu hlásku, že síce vôbec nechápem, čo odo mňa chce, ale že ho beriem ako súčasť zo mňa, ktorá má nejaký zmysel, a tak ho prijímam. Potom bol zasa chvíľku kľud a tak som myslela, že som túto zákrutu nakoniec nejako vybrala.
Ale kdeže! Včera v noci (vlastne dnes skoro ráno) som si ľahla a zrazu na pozadí jedna oplzlosť za druhou. Keďže som bola relatívne uvoľnená a neponáhľala som sa zaspať, rozhodla som sa ísť veci na koreň. Continue reading
