Toto je úryvok z vystúpenia Eckharta Tolleho, kde mu jeden z účastníkov položil otázku, ako to je s plačom. On sám plakáva vraj často – nad dobrými i zlými vecami. Je plač normálny? Plakáva aj Tolle?
Tentokrát keď som poslala pozvánky na stretko, takmer nebola odozva a tak som tušila, že nás nebude veľa. Nakoniec sme sa nazbierali v “komornej” zostave (hoci nijakú komoru nemám a tak sme museli aj naďalej sedieť v obývačke): Ambala, Iskra, Lenka, Matrioshka a ja. Najprv sme len hovorili o tom, ako sa nám prejavuje stalkovanie v živote a niektoré zistenia boli dosť demotivujúce – už si miestami myslíme, ako sme to úžasne zvládli, a potom sa vynorí situácia, kedy sa zasa zachováme ako naša pôvodná, neupravená verzia – a potom cítime niečo ako zlyhanie. Tak sme okamžite prešli na diskusiu, čo presne to znamená “neber to osobne”. Ja ako typický zástanca toho “tam vonku” som zdôvodňovala, že ľudia sa správajú, ako sa správajú, pretože nemôžu inak – a nemá zmysel vzťahovať to k sebe, pretože my nie sme v “ich príbehu” účastní – v ich príbehu sa nachádza len čosi ako “avatar”, ktorému dali naše meno, ale predstavuje nejaký problém, s ktorým sa potýkajú oni, nie my… Proste si nás vybrali, aby sme ten problém stelesňovali. Ale my nie sme ten avatar, čo je v ich príbehu, a tak výpovede o avatarovi musíme brať ako výpovede o avatarovi, a nie o nás… Continue reading
Toto je vybraný odsek z knihy Miguela Ruiza Voice of Knowledge (po slovensky zrejme Hlas toho, čo vieme, hoci kedysi som to prekladala ako Hlas poznania, ale teraz korigujem svoje vnímanie). Dospela som k názoru, že Ruiz hovorí o tom, čo “vieme”, berieme za fakt a nespochybňujeme ani neskúmame, či je to skutočne tak.
Úryvok je bližšia sonda do “nášho príbehu” (a miestami upravovaný preklad, takže je v ňom aj kus slovenčiny, pretože to už je veky, čo som dokázala písať po česky):
Jak poznáme, co je pravda, když skoro všechno, co jsme se naučili, je lež? Jak poznáme, co v nás je pravdivé? Ačkoli mi to trvalo dlouho, nakonec jsem na to přišel. Pravdivé jsou naše emoce. Každá emoce, kterou cítíme, je pravdivá, je. Zjistil jsem, že každá emoce přichází z našeho ducha, z naší integrity; je naprosto autentická. Continue reading
“Spoločnosť ako taká je živý organizmus a správa sa ako organizmus. Každý pokus vyčleniť sa zo všeobecného popisu reality sa stretáva s podozrením, paranoiou a v konečnom dôsledku s prenasledovaním.” — Felix Wolf
Túto formulku poznám veľmi dobre z marketingu: You Can’t Win Them All (YCWTA), nemôžeš si ich získať všetkých. Nemôžeme urobiť reklamu, ktorá rovnako osloví všetkých. Niekto bude nadšený, inému sa otvorí nožík vo vrecku.
Ako deti sa učíme nebrať YCWTA do úvahy, snažíme sa byť obľúbení napravo-naľavo… ale ono to nejde. Keď nás niekto nemá rád, bolí nás to. Avšak za tou bolesťou sa skrýva presne ten mechanizmus, ktorý Felix Wolf popisuje v hornom citáte: existuje “zdieľaný názor” a kto ho porušuje, je nepriateľ. Z dvoch dôvodov: Continue reading
Mailom dostala od Rishana B. (pamätáte si? šikovný chlapec s dobrým návodom na zhmotňovanie 
) správu z jeho pobytu v Thajsku, kde sa učil Muay Thai, teda thajský box. Ten box mu budem závidieť úplne neskonale, bezostyšne a úprimne 
, ale už si uvedomujem, že bojové umenia nie sú nič pre mňa… Keby som ich ovládala, pravdepodobne by sa planéta pomerne kvalitne vyľudnila 
. Takto ten meč nenosím obvykle so sebou ( pričom “obvykle” = nikdy, keďže má 1,3 m) a tak všetci, čo ma štvú, veselo pobiehajú po Matičke Zemi aj naďalej a robia si plány, ako ma otrávia, keď sa nabudúce stretneme… 
Continue reading
Pred chvíľkou som dostala nový citát Miguela Ruiza a hodne sa mi hodí do môjho vlastného rozpoloženia i k téme stalkovacej skupiny:
“Robíme predpoklady o tom, čo si iní myslia alebo robia – berieme to osobne – a potom ich obviňujeme a reagujeme tým, že vysielame emocionálny jed cez naše slová.” — don Miguel Ruiz
(We make assumptions about what others are doing or thinking–we take it personally–then we blame them and react by sending emotional poison with our word.) Continue reading
Došlo mi mailom od Karima Hajeeho. Ľudia, ja ho fakt môžem. Vďaka nemu a Shafinovi de Zane som zvládla zhmotňovanie. Vďaka nemu som sa dokázala prepólovať zo sveta nedostatku do sveta hojnosti. A teraz prichádza ďalší bonbónik… čítajte:
Dnešok je špeciálny.
Každý deň je špeciálny.
Každý okamih každého dňa je špeciálny.
Každý okamih je dar.
Preto sa volá prezent (v angličtine to značí aj “prítomnosť”).
Je to tento okamih.
Je to každý okamih.
Každý jeden je jedinečný dar. Continue reading
K tejto úvahe ma priviedol priateľ mojej kamarátky. Včera sa ozval do chatu na g-maily. Keď som sa pozrela na to, že je vlastne pre iných skrytý a predsa vyvolal rozhovor so mnou, bolo to pre mňa jasné znamenie, ou, mladý muž sa necíti dobre. Poznáte to, začiatok rozhovoru je vždy taký ” Ahoj Ako sa máš? moje ahoooooooj, šedá bodka. Ja dobre, a ty? na neho však nijako nezapôsobilo. .-) Keďže je to človek, ktorý je dobrý a láskavý, pustil sa do vypočúvania ako sa vlastne cítim ja. Kto mi žerie nervy, ako je to s manželom, čo zasa povyvádzal atd. A zrazu z neho vypadlo. ” Hm, ja ťa chápem lili. Všetko sa ti pod rukami zosypalo a ty si z toho všetkého tak sklamaná, že ako odpovedať pravdou ako sa v skutočnosti cítiš, radšej povieš že si OK nech máš kľud!” Môj takýto 
výraz však po chvíli vystriedal úsmev, keďže som v tom videla krásne potvrdenie toho, ako naozaj v realite funguje to, že ako sa cítite vy, také isté pocity zaručene majú aj iní. Hm, hm, hmmm Keď sa rozlúčil, prihlásila sa do rozhovoru kamarátka. Klasické ahoj, ako sa máš po chvíľke vystriedalo Vieš lily, vlastne by som potrebovala poradiť. Neviem sa nejako dostať zo zlej nálady, čo s tým. Minule čítala, že pozitívne myslenie a aj napríklad také opakovanie si slov, som krásna, múdra a milovaná ráno pri pozeraní do zrkadla vraj pomáha, no ja som asi inakšia či čo, lebo ja sa ráno neviem na seba usmiať do zrkadla. Viem, je to zlé. Moje slová Heeeej!!! STOJ!!! ju okamžite zabrzdili v ďalšom sebaľutovacom výleve. ” Kto ti prosím povedal, že cítiť sa zle, je naozaj aj zlé?” … No čítala som to na jednej stránke, a že tieto afirm .. neviem čo, vedia jedného dobre nakopnúť ráno. Áno moja, máš pravdu. Nakopnú Jedného. 
Continue reading
Na jednom asi-rumunskom blogu som v hlavičke objavila vetu, ktorá okrem toho, že bola v angličtine a tak som jej porozumela , so mnou aj dosť hlboko zarezonovala. Neviem, kto ju spáchal (Google ukazuje, že by to mohol byť Churchill v obmene), ale hovorí o ľudskom vnímaní viac ako hrubá kniha:
“Ako kráčame životom, tvoríme si naše vlastné univerzum.” (We Create Our Own Universe As We Go Along)
Pre mňa je to aj odpoveď na tie večné obavy z negativity, vlastného ega či konca sveta… Na každú formu strachu. Čo v svete okolo nás budeme pozorovať (=hľadať), to v ňom budeme vidieť (=nájdeme) a tým sa potvrdí naša pôvodná predstava, s akou sme sa na svet pozreli (=hľadali). Continue reading
Z newsletteru Marci Shimoff, kde spomína, že takmer pre 5 rokmi, kedy písala svoju knihu Happy For No Reason (ja ju poznám ako paraliminálnu nahrávku, ktorá mi pomohla zmeniť vnímanie zo “svet je nepriateľský” na “svet je priateľský”) robila interview s neuropsychológom Rickom Hansonom. Rick Hanson vysvetľoval, ako funguje “šťastný mozog”. Podľa neho sa mozog správa ako hliníkový hrniec pri negativite a teflónová panvica pri pozitivite: negatívne sa prichytí a drží, kým pozitívne sa zľahka zlúpne. Inými slovami: človek je naprogramovaný na prevažne negatívne reakcie na podnety.
Rick Hanson napísal novú knihu, Just One Thing, z ktorej Marci Shimoffová uviedla nasledovný úryvok “Neberte to osobne” (prerozprávané, nie doslovný preklad). Je to moderná verzia príbehu starého taoistického majstra Čuang-C: Continue reading
