Plač, náš príbeh a vylaďovanie energetických polí

Toto je úryvok z vystúpenia Eckharta Tolleho, kde mu jeden z účastníkov položil otázku, ako to je s plačom. On sám plakáva vraj často – nad dobrými i zlými vecami. Je plač normálny? Plakáva aj Tolle?

Transformačné procesy tejto doby

Čo sa to akurát deje? So svetom okolo nás? So svetom v nás?

Prečo zrazu niektorí nemôžme spávať, a prečo by zase druhí naopak najradšej prespali deň a noc naraz? Čo to vlastne cítime na našich fyzických telách, zjavne bez príčiny? A kade nám behajú myšlienky, prečo niekedy vidíme všetko jasne a v nasledovnom okamihu máme v sebe chaos?

Neviem, či je to globálne, alebo len v mojom okolí – ale mám pocit, že svet sa začal točiť rýchlejšie.

Nie v zmysle subjektívneho vnímania času, ale v zmysle riešenia situácií. Čo sme predtým so sebou nosili mesiace, niekedy až roky, sa teraz neúprosným tempom tlačí na povrch. Či chceme, alebo nie – je čas riešiť.

Nastal čas a priestor pre transformáciu, pre otvorenie, vyhnisanie, vyčistenie, uzavretie a vyliečenie starých rán. Zbavenie sa nepotrebných vzorcov správania, zbavenie sa všetkého čo nám neprospieva. Nastal čas a priestor pre nájdenie nás samých, pre nájdenie našej podstaty, pre spoznanie seba samého, prijatie seba samého. Energie, ktoré na nás vplývajú nám dodávajú podporu a niekedy aj nákop do zadnej časti tela, ak sa priečime rozpusteniu vecí, ktoré nás blokujú.

Anonymní stalkovači: príprava na druhé stretnutie

Naše prvé stretnutie “anonymných stalkovačov” prebiehalo hodne živelne – hlavne preto, že som nemala čas pripraviť ho. Síce ešte stále nemám čas, ale ako som spracovávala Greggovú, dostala som nápad, ako štruktúrovať druhé stretko. Tu je:

Zasa sa budeme točiť okolo bezchybnosti slovom. Už sme si povedali, že bezchybnosť slovom je o tom, či tú energiu, ktorú máme, využívame produktívne – teda aby sme si vytvorili život, v akom chceme žiť (pretože slovo tvorí). Alebo ju využívame neproduktívne, vytvárame si život, o ktorý moc nestojíme, ale ženú nás naše nutkania, autopiloty, komplexy, strachy, predsudky a podobný balast – a nútia nás používať energiu (a tým aj slovo) ne-bezchybne.

A tak pokračujeme v stalkovaní…

V prvom rade ti chcem podakovať Aniel. Ďakujem za tvoju priamočiarosť, nekompromisnosť keď ide o tvoje vnemy a HLAVNE trpezlivosť a dôveru.

Keďže sme v nedeľu preberali u Hely stalkovanie (hlavne pomocou prvej dohody), tak sa s vami podelím o pár dohôd, ktoré som mohla rozpustiť. Už som šla napísať, že som bola nútená, ale nie, nikto ma k tomu nenúti – JA môžem na sebe pracovať. JA chcem na sebe pracovať. Aj keď je v niektorých momentoch nepríjemné priznať si, čo všetko sa vo mne odohráva a čoho som si ešte stále neni vedomá. A to si hovorím, že neustále pracujem na stopovaní myšlienok a slov a žijem poväčšinou vedome.

Na začiatku bolo slovo

Dnešný článok je pozbieraných zopár citátov Miguela Ruiza z posledných pár dní. Upozorňujem, že ku koncu som “dointerpretovávala” tak, aby to bolo zrozumiteľné aj pre ľudí, ktorí s Ruizom nie sú ešte oboznámení.

Evanjelium Jána v Biblii veľmi jasne popisuje silu slova: “Na začiatku bolo slovo a slovo bolo u Boha a slovo je Boh.” (“In the beginning was the word, and the word was with God, and the word is God.”)

Každý na svete má darček práve pre teba

“Nič nás nerobí obyčajnejšími, viac podobnými všetkým tým, ktorých posudzujeme, ako keď sa podvedome identifikujeme s  myšlienkami a pocitmi, čo nám navrávajú, že sme akosi odlišní, lepší ako všetko okolo nás.” — Guy Finley

(Nothing makes us more common, more alike all that we judge, than unconsciously identifying with those thoughts and feelings that tell us we’re somehow different, better than all that we see.)

Presvedčenia kontrolujú náš život

Cez newsletter Joea Rubina sa ku mne dostal marketingový e-mail od Sashe Xarrian. Tá ženská je fakt dobrá. Keby som už nemala jeden jej produkt, ktorý nechodí , hneď by som sa dala nalákať na tento… Ale tak sa s vami podelím aspoň o vysoko motivačný text a návod, “ako na to”, si tu budeme musieť vyskladať sami…

Mail sa volá Toto je kľúč k tomu, ako žiť bez ľutovania.

Pamätáte sa, aké to bolo, kým ste boli dieťaťom? Keď ste verili, že môžete byť čímkoľvek, až vyrastiete? Keď ste verili, že dokážete čokoľvek? Možnosti nemali konca.kraja… Mohli ste byť policajt alebo hasič. Alebo lekár. Alebo kozmonaut.Verili ste, že všetko je možné.

Odkiaľ sa tu berie? … aj taký hnev napr. :-)

Mladý žiak zenu Jamaoka Teššú, navštevoval jednoho majstra za druhým a naplňovalo ho pýchou, keď mohol demonštrovať svoje duchovné vedomosti. Nakoniec však hovoril pred zenovým majstrom Dokuonom z Šošoku, ktorý práve sedel v záhrade a fajčil fajku.Jamaoka povedal:

“Duch, Buddha a živé tvory nakoniec neexistujú. Pravá prirodzenosť javov je prázdnota. Nie je žiadne uskotočnenie, žiadne mámenie, žiadna múdrosť. Nie je žiadne dávanie ani nič, čo sa prijíma.” – Dokuon, ktorý tíško pofajčieval, nehovoril Nič. Z ničoho nič však šľahol svojou bambusovou fajkou Jamaoku po hlave. To mladého muža neskutočne rozhnevalo. Dokuon sa však prekvapene pozrel na Jamaoku a pýta sa:

“Tak. Dobre teda. Keď nič neexistuje, tak kde sa tu teda vzal ten hnev?” -

 

Už prvé prečítanie tohto príbehu vo mne silno zarezonovalo. Veľmi sa mi páčil, dokonca natoľko, že som ho už raz pokúsila napísať. No keď som si ho prečítala, pripadala som si presne ako spomínaný Jamaoka Teššú. Veľa teórie a skutek utek.

Nechceme nič okrem potvrdenia, že máme pravdu: pasca sebaobrazu

“Pomyslela som si pochmúrne, že ľudia vlastne aj tak nestoja o radu: väčšina z nich hľadá v podstate jedine potvrdenie ich vlastného názoru.” – Z Wildfire at Midnight od Mary Stewartovej

Aj keď je tento citát z detektívky, plynule mi nadväzuje na vyjadrenie Susan Greggovej, že naša myseľ nechce byť šťastná, ale chce byť v práve.

Je zvláštne, ako veľmi nám náš sebaobraz prekrýva všetky ostatné potreby. Podľa mňa je to dané výchovou v istej spoločnosti. Deti asi na sebaobraz kašlú a kričia, aby mali naplnené svoje ostatné potreby. Nevadí im pritom “byť slabší”, “byť zlý” či “byť pokakaný”.

Príbeh o moste v džungli

Tento príbeh vznikol vďaka Nikovi a jeho komentáru, hoci úmysel napísať ho som so sebou nosila už chvíľku, ale… chýbal popud. Nik ma “popudil” a tak som celá “popudená” sadla a idem napísať príbeh o moste, ako ho vidím ja:

Kde bolo, tam bolo, v jednej hustej džungli uprostred vysokánskych stromov a zelených lúk bolo úzke, hlbočizné údolie a na jeho dne tiekla rieka. Tá rieka tu tiekla už nesmierne dlho a každým dňom sa zarezávala hlbšie a hlbšie do zeme, takže roklina sa zdala každým dňom hlbšia a hlbšia.

Cez roklinu viedol úzky visutý most z lán a bambusu. Nikto nevie, kto ho tam urobil, ale hoci bol most rozkývaný a obrastený machom, predsa len spájal jeden breh rokliny s druhým… a tak ľudia k nemu chodili a opatrne po ňom prechádzali na druhú stranu.