Čo je sen?

Toto je druhá časť textu od Suzan Carollovej, voľné pokračovanie predošlého článku.

Čo ak sa svet 21. 12. 2012 nezmení, len sa zmení naše vnímanie sveta? Čo ak budeme vnímať len vyššiu frekvenciu všetkých a všetkého naokolo? Bude táto zmena skutočná? A keď seba i ostatných budeme vnímať ako svetelné bytosti, bude nás ešte vôbec zaujímať, čo je “skutočné” a čo nie je? Sníval sa vám niekedy sen taký krásny, že ste sa nechceli z neho zobudiť? Čo ak sa zobudíme a zistíme, že všetko, čo sme považovali za realitu, bol len sen (nočná mora)? Chceli by ste sa potom vrátiť späť do sna, čo ste snívali pôvodne – alebo by ste chceli zostať v realite, o ktorej ste si pôvodne mysleli, že je len sen?

Za seba: už som sa rozhodla. Ja svoj sen posnívam až do úplného konca. Niet cesty späť.

Anjelské lekcie pokračujú

Už som si myslela, že mám konečne od toho “anjelského týrania” pokoj. Až do včera.

Včera (čo je pre vás niekedy celkom inokedy) som si obkakala ďalšiu anjelskú “lekciu”. Večer som vyliezla z tela a šla si pokecať za Gabrielom. Niečo sme sa bavili o ich podobe a tom, ako práve vyzerá, keď odrazu vyhlásil, že príde.

Toto jeho prichádzanie ja už poznám. V poslednom čase dokonca začal svoje slovo istým spôsobom dodržiavať: vyhlásil, že príde – a potom prišla Cica, časť z jeho energie. A keď už prišiel čas mať mačiatka, vyhlásil, že mačiatka nebudú – a Cica zmizla.

Život? Sen? Ako viem?

Dnes som sa zobudila a zamrazilo ma. V noci sa mi snívalo niečo okolo nášho domu: sused, ktorý nám už 20 rokov permanentne robí zle a škodí, kde len môže, robil u seba na záhrade nejaký výkop a pritom jeho ľudia strhli ploty medzi pozemkami a behali aj po našej záhrade a nosili stavebný materiál. Robili jamu pri plote suseda na opačnej strane, akoby na ďalší bazén (ešte som si hovorila, ako dobre, že pri našom plote už nemali miesto ) a cez našu záhradu niesli plotové pletivo..

No a v sne moja mamina, už staručká ako teraz, ale ešte stále pohyblivá, vyšla na balkón pozrieť sa, nahla sa a prepadla cez zábradlie. Ale bola tam nejaká zvažujúca sa rampa, takže síce nepadla hlboko, ale potom sa po nej skotúľala až kamsi do stredu záhrady a ako dopadla pod čerešňu (bolo napršané a blatisto, ale mäkko), videla som, že si asi niečo urobila. Zdrapila som telefón, že zavolám 112, rádio (??? – asi preto, že už hralo) a hľadala som hodinky, ale potom som si spomenula, že som ich v ten deň ráno k niečomu potrebovala a založila (bola to celkom živá spomienka, obrazy a všetko, ako keď si človek na niečo spomenie) a tak som vybehla von bez nich k mamine. Bola pri zmysloch, len asi mala zlomenú labku. Ako som vybehla von, zbadala som, že susedia zaregistrovali, čo sa deje, a potichu “vyklidili” záhradu – a všetko zahádzali a zabetónovali, ako keby sa báli, že ich z niečoho obviním.

V stračom hniezde

Z denníka: Včera som mala dosť zlý deň – plne udrela vlastnícka láska k mačke. Keď nebola pri mne, zvíjala som sa od pochybností, škaredohlídstva a žiarlivosti – miesto toho, aby som sa tešila, aká je životaschopná! Normálne som sa hanbila za ten pocit vlastníctva a celý čas som si ho vyhovárala zdôvodňovaním, ale pocitu som sa tým velice nezbavila. Večer som sa pýtala Gabriela, čo to zasa vyvádzam a nakoľko zlyhávam. Povedal, že mačka je lekcia, ktorá ma má naučiť čistú lásku (myslela som čokoľvek iné, takže toto z môjho vedomia/podvedomia rozhodne nevyšlo).

Nadránom som sa vybrala na šamanskú cestu. Trochu mi trvalo, kým som sa dopracovala do lesíka – videnie bolo biedne, ale po chvíli svetla a tvarov som začala vnímať čosi ako kmene. Lesík bol nezvykle presvetlený, ani som nevedela, či je to on, ale pri pohľade dohora som videla nebo pomedzi lístie, tak som sa ukľudnila. Pustila som sa ďalej a potom doľava, že prejdem na čistinku, ale cestička bola ako taký had a viedla miesto doľava kamsi dozadu. Chcela som z nej najprv zísť a pobrať sa podľa zvyku, ale potom som sa prispôsobila a ona ma napriek všetkému priviedla na čistinku.

Ako prežiť čelnú zrážku s vlakom :-)

Nedávno som spomínala, ako som našla video Bruna Marsa Grenade a ako ma dostala záverečná scéna s čelnou zrážkou s vlakom. Potom počas channelingu s Gabrielom som sa dozvedela, že ma bude musieť “zabiť”. Aj som si povedala, že zas raz nechutne preháňa, aby otestoval, či ma vyhliadka smrti nedesí (tak vám poviem: desí; ale nikomu to neprezraďte ), a tak som to pustila za hlavu a tvárila sa “borcovito”.

Ani nie do týždňa ma nejaký vírus či čo totálne skotil. Spôsobom, že v noci, kedy to kulminovalo, som si myslela, že nedožijem rána. A tu je k tomu rozprávanie z môjho denníka:

Tieňový tanec s Univerzom

“Energetické vnímanie nie je nič uletené. Je to jednoducho vnímanie skôr, než sa dostavia myšlienky. Je to prvý a priamy dojem z niekoho alebo niečoho, ktorý máme ešte skôr, než začneme pomenovávať, porovnávať, posudzovať a kategorizovať. Následkom našej vrodenej posadnutosti myšlienkami väčšina z nás zabudla, ako vnímať energeticky.

Navigátor, či už na mori vedomia alebo na skutočnom mori, používa na navigáciu udičky. Takýmito udičkami na mori môžu byť majáky, znamenia, bóje, morské prúdy, poloha hviezd, smer vetra či prítomnosť čajok. Na mori vedomia, pri navigovaní životom samotným, sú navigátorovými udičkami prvky vnímania, ktoré sa odlišujú spôsobmi presahujúcimi myslenie, rozum a kauzalitu. Takéto udičky sú nezávislé od sveta myšlienok. Vlastne, čím menej myšlienok, tým jasnejšie sú udičky. Cyklicity môžu byť takýmito udičkami. Iné, oveľa bežnejšie udičky sú synchronicity, čo sú dve alebo viacero udalostí, ktoré spolu dávajú zmysel bez toho, aby boli kauzálne prepojené. Často na synchronicity nahliadame ako na nevysvetliteľné, prekvapivé alebo prakticky nemožné súhry okolností.” — Felix Wolf

Možnosti nie sú dôležité

Je 4:50 ráno. Práve som sa zobudila; snívalo sa mi. Jeden z mojich “vzdelávacích” snov. Dej nie je dôležitý a ani si ho nepamätám. Pamätám si len jednu scénu. Treba niečo rozhodnúť. Kráčame po brehu jazierka; sme tam traja. Ja som rozdvojená a kráčam z každej strany nejakej tretej osoby, muža. A on hovorí: “Možnosti nie sú dôležité. Pri voľbe nerozhodujú možnosti.” Na to sa budím…

Druhá aukcia pre nadáciu Magna

Tak. Prešiel znova nejaký ten čas, presnejšie cca mesiac a je treba znova pamätať aj na potreby iných na tejto krásnej guličke. Už dávnejšie sme sa tuto “ezokočky” ;-)  dohodli na tom, že by nebolo dobré ostať len pri mojich obrazoch, aj keď budú tvoriť gro tejto aukcie, ale bude to aj o tvorbe iných no zato vôbec nie menej nadaných mladých ľudí. Keďže som tentokrát so svojim obrazom v sklze ( osobné problémy a dlhodobejšie horúčky, ktoré ma prinútili byť v posteli a iba mudrovať na spojených “ezo” blogoch :-P ) dohodla som sa s úžasnou mladou žienkou Tinou, že tentokrát dáme do net éteru :D jej tvorbu.

Vrabec a labute

Uprostred lesa, obklopené vysokými tmavozelenými smrekmi,ležalo jazierko. Breh bol len úzky a pokrytý kratúčkou trávou, hladina bola pokojná a dokonale zrkadlila belasé nebo a biele obláčiky, čo po ňom plávali.

Na smreku sedel malý sivohnedý vrabec. Ešte pred chvíľkou sa klbčil s inými a prekrikovali sa navzájom, ale teraz len ticho sedel a sledoval jazierko. Po belasej oblohe sa na ňom pomedzi oblakmi plavili dve labute. Veľké, ladné, belostné, s pekne priliehavým perím a výraznými oranžovými zobákmi. Elegantné, kráľovské.

Vrabec ukrivdene pozrel na svoje rozkuštrené nevýrazné perie a závistlivo ho porovnával s labuťami. Boli také krásne! Také vznešené! Tak nad vecou! Aj on chce byť taký ako ony!

Sny a ich význam: tentokrát o štvrtom poschodí

V noci sa mi snívalo. Bola som sama niekde v cudzom meste na hoteli a dostala som ponuku pracovať vo Viedni. Plat okolo 8.900 €. Vedela som, že to prijmem; mala som byť nedôležitá šéfka ešte nedôležitejšieho útvaru niekde v strednom manažmente, k ruke ostatným, ale tie peniaze boli také obrovské, že som už bola rozhodnutá. Vedela som, že sa kvôli tomu budem musieť naučiť šoférovať, ale odrazu som bola ochotná aj to. Vzala som mapu a začala som skúmať okolie, aby som sa zorientovala, kade a kam sa dá odtiaľ dostať.

Odrazu som bola v Bratislave a mierila k Domu techniky. Rozmýšľala som, čo bude s mamou, ako to urobím. Vtedy som si uvedomila, že z tej Viedne som sa v mihu sekundy preniesla do Bratislavy a ako sa dostanem späť, keď všetky moje papiere sú vo Viedni na hoteli (vrátane dekrétu o plate ). A vtedy som si uvedomila, že keď som sa dokázala preniesť  sem, tak sa podobným spôsobom dostanem aj späť.