Myšlienky – sú naozaj vždy naše? … :-)

“Na začiatku bolo Slovo. A Slovo bolo u Boha. A Boh bol to Slovo.”

Takto nejako sa začína stať v biblii. Veľa ľudí si vykladá, že tu niekde sa zrodil Boh. Ale toto nie je pravda. Toto, táto prostá veta poukazuje na prvý hmotný skutok. Ak by som to tak mohla nazvať, je to prvý karmický skutok. Iba prostý následok. Dobre, ak je toto následok, kde je príčina? Príčinou je myšlienka. A aj myšlienkach ako takých by som sa dnes rada s Vami podelila.

Ako ja chápem myšlienku. ( nie, nie chápem. Ja ju vidím. ) Myšlienka je energia. Nič iné iba prostá energia. A tá, ako vieme sa nachádza vo všetkom. Jednoducho si len tak doslova pláva priestorom. Myšlienky sú rôzne. Povedzme negatívne, pozitívne alebo nijako nabité. Najlepšie sú práve tie nijako nabité. Tie “nejako” nabité si zo zákona rovnorodosti hľadajú prijímateľa.

Schopnosť Čakať – Otrava, alebo len prejav Úcty. Úcty k Životu?

K tejto úvahe ma priviedol včerajší zážitok v práci. Pri lietaní v sklade, v ktorom preberám tovar ( nie, ja nepreberám tovar, ja sa hrám na popolušku, preberám si hrášok od šošovičky sem tam do toho nejaký mak, alebo aj popol v podobe poriadnej sprchy od nadriadenej ) som šla vystriedať kolegyňu do pokladne aby sa mohla ísť najesť. K pokladni pristúpil muž, ktorý si v zrobených rukách niesol nejaké potraviny, ktorými sa potreboval rýchlo napchať, aby vládal pracovať ďalej. Keď som sa po nahodení potravín, spýtala či to je všetko, iba zakýval hlavou na znak nesúhlasu. Dívala som sa na neho a čakala. V tom si začal pýtať cigarety. Išlo mu to však ťažko,  koktal. Pocítila som k tomuto mužovi súcit a nesmiernu dávku trpezlivosti. A vtedy, v tom momente mi akosi mimovoľne, podopínali aj rady psychológa, z kurzov, ktoré som svojho času veľmi rada navštevovala. V tomto prípade som si predstavila prednášajúceho, skúseného psychológa, ako na túto tému hovorí cca toto.

Slobodná vôľa. Možnosť voľby … exist niečo také vôbec? … :-)

Slobodná vôľa. V poslednej dobe sa viac zamýšľam nad niečím takým ako je slobodná vôľa. Prečo? Môj celý život mi občas pripomína hru od Wiliama Shakespeara. Sen noci Svätojánskej. Dej tohto diela, pre priblíženie toho ako to myslím, nájdete aj tuto. Tiež z tohoto na prvý pohľad netušíte čo, kto, kedy, ako a s kým? No a môj život je presne takýto. Keď sa tak pozriem na svoj život v čase späť, tiež si hovorím Čožeeeee??? :-) Je to presne to isté. A aj toto malé poohliadnutie späť ma privádza k malej úvahe o Slobodnej vôli. Verte či neverte. Navyvádzala som sa toho veľa. V domnení, že ja na 100% čo 100% 1000% Viem, o čom predsa Život je? No nie?

Ešte donedávna som žila v domení, že ja predsa Viem najlepšie, kto je pre mňa v mojom živote prínosom. A teda? Keď som toto vedela podľa toho som sa aj správala. Kto mi jednoducho nezapadol do môjho osobného šuflíčka, šup s ním vonkaj. No veď upratovať je predsa dôležité. Nemôžete žiť v bordeli, predsa!

“Teraz” je večné: cvičenie, ako sa naučiť žiť v prítomnom okamihu

Priamo pod nosom máme zázračné tajomstvo – súčasný okamih (“tu a teraz”) nemá absolútne nijaké trvanie a napriek tomu akosi obsahuje všetky tie príčiny z minulosti, ktoré utvárajú budúcnosť. Všetko, čo sa spojilo, aby vytvorilo tento okamih, mizne pod našimi nohami s príchodom najbližšieho okamihu. A pretože “teraz” je stále, je “teraz” večné.

Len čo si uvedomíme povahu “teraz”, naplní nás posvätným úžasom, vďačnosťou a pocitom zázraku. Len čo duševne “pristaneme” v tu a teraz, prestávame si robiť starosti nad minulosťou a pachtiť sa za budúcnosťou. Celé toto handrkovanie sa o minulosti a budúcnosti sa v mozgu deje v prepojeniach v strede koruny a hoci pre našich predkov zabezpečilo prežitie, dnes to preháňame a vedie to k mnohým mentálnym poruchám.

Anjel Smrti – Strašiak? Alebo len veľmi Priama výzva k Životu? :-)

Anjel Smrti. Smrť. Čo znamená vlastne Smrť? Na túto tému som prečítala už niekoľko zaujímavých, menej zaujímavých, ” vysoko ezoterických” i menej ezoterických úvah. Keď sa ozve umieračik jedného z nás, každý sa  s ľútosťou, tak typicky povrchnou pre homo sapiens sa na chvíľu zastaví. Ale ozaj iba na chvíľočku. Väčšinou sa v bežnej komunikácii medzi nami odohráva cca takýto dialóg.

“Jaj, tak už aj tento zomrel. No ale aký mladý!  No veru, mohol ešte požiť, veď tu má … ” tu nastane výpočet všetkých tých “cenných” vecí, ľudí, ktorý ho budú oplakávať. A? A ako doznie umieráčik ideme ďalej. Poviete si. No ale veď áno, čo už z tým narobíme? A koniec koncov, on je predsa aj tak už na lepšom. Je isto v nebi, medzi svojími atd. Oprašuje tam krídla anjelom, spokojne si kýve nožičkou na niektorom z obláčikov a posiela more, čo more, oceán lásky pre tých ktorý po ňom zostali.   Ale? No ale. Čo nastane zvyčajne? Aká reakcia. Každý, hoci aj po tom pohrebe sa rozbehne späť do svojho životného stereotypu. Poznáte to, deti, rodina, treba niečo uvariť, treba sa prosto včleniť späť do života.

Hm, lenže, nebola by som to ja, keby som neuvažovala troška inak. Ja sama som prišla o otecka keď som mala 15 rokov. Chýba mi dodnes. Pred piatimi rokmi mi náhle zomrel milovaný brat, presne vo veku 40 rokov. Chýba mi občas tak, že mi to berie dych. Ja sama som už bola min. zo dvakrát blízo smrti. Po prvý krát to bolo pri pôrode dcérky. Jednoducho niečo sa zmrvilo a nebyť rýchleho, veľmi rýchleho zásahu lekárského tímu, už si z toho obláčika z oceánom lásky v náručí sedím aj ja. Po druhý krát sa mi to stalo pri autonehode spred dvoch rokov. Auto bolo na franforce, ja sama som vyšla z auta po svojích aj keď s otlčenou hlavou a pochrámanými rebrami, predsa som vyšla po svojich z auta, z ktorého ostala jedna kovová hrča. Keď som potom o tom hovorila “priateľom” bolo mi povedané okrem iného aj toto.

“Jednoducho nedohorela Ti sviečka, a asi tu musíš spraviť niečo významné, keď si z tohto auta vyšla a ešte aj po svojich.” –

Lekcia od mačiek: tu a teraz nepozná minulosť

Ako si užívam svoje mačičky a učím sa s nimi zaobchádzať, učím sa súčasne hodne o živote… Momentálne je obdobie, kedy sa Lassiter nemusí s Beruškou. Naháňa ju, bije ju (a ona jeho), robí jej zle, kde len môže (a ona jemu sakumprásk). No a keď už sa priveľa syčí a škrečí, zasahujem. Možno by som nemala, na internete sa píše “kým netečie krv, je to v poriadku”, ale ja nemienim čakať, až potečie krv, a potom si vyčítať… tak umóresňujem.

A všimla som si, že mačky síce vedia, že urobili niečo zle, ale nijako ich to netanguje, ak nedostanú bezprostredné potrestanie. Do päť sekúnd akoby sa situácia vymazala a začína sa z čistého papiera.

Čokoľvek ti život vezme…

Toto som dnes potrebovala ako soľ… a pred chvíľkou to prišlo :

“Čokoľvek ti život vezme, nechaj to ísť. Keď sa podvolíš a nelipneš na minulosti, umožňuješ si byť plne vedomý daného okamihu.” — don Miguel Ruiz

(Whatever life takes away from you, let it go.  When you surrender and let go of the past, you allow yourself to be fully alive in the moment.) 

Sme pripravení byť Láska?

Pri úvahe, že vlastne sme všetci jedno a zároveň sme oddelení a v tejto dobe sa približujemse k momentu, keď nebudeme pociťovať oddelenie, budeme jeden celok, jedno vedomie s tým, že si zostaneme vedomí samých seba sa mi naskytla otázka, ako ďaleko sme na túto situáciu pripravení?

Zoberme si napríklad naše myšlienky a pocity. Ako sme, ako je každý z nás pripravený zdieľať svoje myšlienky? Ako sme si vedomí, že každá myšlienka vytvára realitu a materializuje sa?

Dnes je špeciálny deň…

Došlo mi mailom od Karima Hajeeho. Ľudia, ja ho fakt môžem. Vďaka nemu a Shafinovi de Zane som zvládla zhmotňovanie. Vďaka nemu som sa dokázala prepólovať zo sveta nedostatku do sveta hojnosti. A teraz prichádza ďalší bonbónik… čítajte:

Dnešok je špeciálny.
Každý deň je špeciálny.
Každý okamih každého dňa je špeciálny.
Každý okamih je dar.
Preto sa volá prezent (v angličtine to značí aj “prítomnosť”).
Je to tento okamih.
Je to každý okamih.
Každý jeden je jedinečný dar.

Peniaze za služby typu “výklad kariet a iné” .. Áno, či Nie?

Tesne pred Silvestrom, ma zaujal na inej ezotericky ladenej stránke, článok o práci a následnej pláci za ňu ako takú. Prečo ma to zaujalo? No pretože článok rovnako ako v celku búrlivá diskusia, ktorá sa rozpútala na túto tému, sa týkala pláce za tzv.duchovnú prácu, pod ktorou väčšinou rozumieme výklad kariet, kyvadlá, liečenie energiou atď. V skratke, administrátorka blogu konfrontovaná jedným názorom od čitatateľky, ktorá ju “obvinila” že patrí do jedného vreca so všetkými tými, ktorí si na tejto činnosti postavili svoj biznis. S tým sa nedá viac než len nesúhlasiť, avšak? Je to správne, alebo nie je správne brať za túto formu pomoci peniaze?

Kedysi som bola striktne proti tomu, aby akákoľvek veštica, médium, jasnovidec, mág bral za tento druh pomoci peniaze. Jednoducho priečilo sa mi to až do takej miery, že aj keď som sama pomohla, nevzala som za to ani len cent, dokonca obraz, ktorý som dostala ako prejav vďaky za túto pomoc ( odrábka od rodinného prekliatia) som si odmietla nechať a tak ani len v túto chvíľu netuším kde že to len to dielo vlastne je. Lenže? Časom som akosi zistila, že toto nebola jednak dobrá voľba, pretože som pohrdla darom, ktorý bol darovaný z čistého srdca a vďaky ( jo, pyšná lilah, falošnou pokorou hovorila, nie, nič mi nemusíš za to dávať, ja nie som taká, )