Myšlienky – sú naozaj vždy naše? … :-)

“Na začiatku bolo Slovo. A Slovo bolo u Boha. A Boh bol to Slovo.”

Takto nejako sa začína stať v biblii. Veľa ľudí si vykladá, že tu niekde sa zrodil Boh. Ale toto nie je pravda. Toto, táto prostá veta poukazuje na prvý hmotný skutok. Ak by som to tak mohla nazvať, je to prvý karmický skutok. Iba prostý následok. Dobre, ak je toto následok, kde je príčina? Príčinou je myšlienka. A aj myšlienkach ako takých by som sa dnes rada s Vami podelila.

Ako ja chápem myšlienku. ( nie, nie chápem. Ja ju vidím. ) Myšlienka je energia. Nič iné iba prostá energia. A tá, ako vieme sa nachádza vo všetkom. Jednoducho si len tak doslova pláva priestorom. Myšlienky sú rôzne. Povedzme negatívne, pozitívne alebo nijako nabité. Najlepšie sú práve tie nijako nabité. Tie “nejako” nabité si zo zákona rovnorodosti hľadajú prijímateľa.

Slobodná vôľa. Možnosť voľby … exist niečo také vôbec? … :-)

Slobodná vôľa. V poslednej dobe sa viac zamýšľam nad niečím takým ako je slobodná vôľa. Prečo? Môj celý život mi občas pripomína hru od Wiliama Shakespeara. Sen noci Svätojánskej. Dej tohto diela, pre priblíženie toho ako to myslím, nájdete aj tuto. Tiež z tohoto na prvý pohľad netušíte čo, kto, kedy, ako a s kým? No a môj život je presne takýto. Keď sa tak pozriem na svoj život v čase späť, tiež si hovorím Čožeeeee??? :-) Je to presne to isté. A aj toto malé poohliadnutie späť ma privádza k malej úvahe o Slobodnej vôli. Verte či neverte. Navyvádzala som sa toho veľa. V domnení, že ja na 100% čo 100% 1000% Viem, o čom predsa Život je? No nie?

Ešte donedávna som žila v domení, že ja predsa Viem najlepšie, kto je pre mňa v mojom živote prínosom. A teda? Keď som toto vedela podľa toho som sa aj správala. Kto mi jednoducho nezapadol do môjho osobného šuflíčka, šup s ním vonkaj. No veď upratovať je predsa dôležité. Nemôžete žiť v bordeli, predsa!

Otče Náš … pomôž nám pochopiť, že žiadna Vina neexistuje … :-)

Na blogu Niny, ktorá to predtým našla na blogu studienky ,  som našla jednu krásnu modtlitbu. Motlitbu Otče Náš, v svanhilštine. A keďže Otče Náš je už dlhé roky mojou najobľúbenňejšou modtlibou. Neviem prečo práve Otče Náš. Možno len preto, že mám na ňu prekrásne spomienky. Aké? Túto modtlitbu som rozoberala do špiku kostí z miestnym farárom ešte vo svojích 16-tich rokoch.   Bol to najmilovanejší, najľudskejší, a vôbec najdokonalejší farár, akého lilah poznala. Z miestneho farára sa medzi časom stal ako tak o ňom čítam eparcha ( no to lilah vôbec netuší, čo to a kto to ) no ale tak? Najprv modlitba, a potom lilahin pohľad na ňu a zvlášť na jednu jedinú vetu, ktorú vníma ako veľmi, veľmi zavádzajúcu.

Otče náš, ktorý si na nebesiach, posväť sa meno tvoje, príď kráľovstvo tvoje, buď vôľa tvoja ako v nebi, tak i na zemi. Chlieb náš každodenný daj nám dnes a odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojím vinníkom, a neuveď nás do pokušenia, ale zbav nás Zlého. Amen.

Je krásna však? Keď som sa svojho času dohadovala s Milanom Chauturom, práve o tom, ako môže byť táto modlitba chápaná tak zle, a konkrétne jej časť ” a odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojím vinníkom” Keď sa ma pýtal ako ju chápem ja, povedala som jednoducho.

Čo ak je to náhodou tam “hore” aj takto? … :-)

Už ako malá snívala o ňom. O mocnom Kráľovi ktorý vládne svojmu Kráľovstvu rozumne. So Srdcom na dlani. S úsmevom na perách, ktorý ju napĺňal pokojom a nesmiernou Láskou. Prešli roky a jej sen o veľkej pravej Láske pomaly bledol. Počas tých rokov sa vydala, mala dietky. V hĺbke Srdca si však stále, rokmi niesla svoj sen. Sen o Pravej Láske. Keď si spomenula sama na seba, bola šťastná, už len pri tej predstave, podľa nej vtedy naivnej predstave o Láske. O Veľkej, Silnej, Pravej Láske. Celý čas si bola istou, že keď ho uvidí, keď ho začuje, keď k nej vetrík jeho vôňu donesie, bude jednoducho vedieť, že áno, už je tu. Prešli roky, a jej vidina, Sen, o Veľkej Pravej Láske pomaly bledol.  Manžela, ktorý ju svojím spôsobom miloval. V tom Ho úplnou náhodou zbadala. Pomaličky pristúpila k nemu a dívala sa na neho. On sa zadíval na ňu, a ani sám nevedel prečo, očarila ho. Ako šiel čas, zistili, že sa Milujú. Milujú tak, že sa sa im Srdcia rozochvievali vzájomnou láskou, už len pri pomyslení jeden na druhého. No a práve preto, že ich vzájomná Láska bola tak veľká, a oni mali ešte svoje záväzky so súčastnými partnermi, jednoducho v záujme samých seba, pre dobro toho druhého sa sami, seba navzájom vzdali. Ona pre jeho manželku, on pre jej manžela. Obaja už pri tom rozhovore, keď si zúfalý plakali do dlaní, že jednoducho nemôžu konať sebecky, a nárokovať si Lásku toho druhého na úrok dobra iných ľudí a ich lásky k nim,  sa rozlúčili a už v živote sa nevideli. Ako šiel čas, obaja zostarli. Svojím deťom a vnúčencom rozprávali o tom, že je možné mať pravú lásku, že je možné ju nájsť, a že práve oni takú lásku mali. No pre dobro iných sa jej museli vzdať ale aj ked sa nestretávajú, jednoducho veria, že ten druhý jednoducho šťastný je, kdekolvek je. Vnúčence očarene počúvali svojích svoju starkú, počúvali jej tajný príbeh lásky o ktorom ani len ich rodičia nemali potuchy. Keď však zomrela žena, predstúpila pred Pána, ktorý jej ukázal jej život ako na plátne.

… len vidíme naďalej

Na blogu Female Warrior som našla komentár, ktorý si sem okamžite dávam:

“Keď sa naučíme zotrvávať vo vnútornom tichu po dlhšiu dobu a premeníme zvyšok nášho vnútorného monológu tak, aby sme vylúčili z neho sebadôležitosť, naše vnímanie sa oslobodí a budeme zažívať život a svet v jeho čerstvosti a nebudeme pozerať viac len na svoje vlastné projekcie.
Potom uvidíme, že naše spolublížne magické bytosti sú stále ešte tak chytené v svojich projekciách, že nás možno vôbec ani nevnímajú. A samozrejme nás to neunaví, pretože nerozmýšľame v kategórii sebaľútosti, ale len naďalej vidíme.” — albertlauer

Transformačné procesy tejto doby

Čo sa to akurát deje? So svetom okolo nás? So svetom v nás?

Prečo zrazu niektorí nemôžme spávať, a prečo by zase druhí naopak najradšej prespali deň a noc naraz? Čo to vlastne cítime na našich fyzických telách, zjavne bez príčiny? A kade nám behajú myšlienky, prečo niekedy vidíme všetko jasne a v nasledovnom okamihu máme v sebe chaos?

Neviem, či je to globálne, alebo len v mojom okolí – ale mám pocit, že svet sa začal točiť rýchlejšie.

Nie v zmysle subjektívneho vnímania času, ale v zmysle riešenia situácií. Čo sme predtým so sebou nosili mesiace, niekedy až roky, sa teraz neúprosným tempom tlačí na povrch. Či chceme, alebo nie – je čas riešiť.

Nastal čas a priestor pre transformáciu, pre otvorenie, vyhnisanie, vyčistenie, uzavretie a vyliečenie starých rán. Zbavenie sa nepotrebných vzorcov správania, zbavenie sa všetkého čo nám neprospieva. Nastal čas a priestor pre nájdenie nás samých, pre nájdenie našej podstaty, pre spoznanie seba samého, prijatie seba samého. Energie, ktoré na nás vplývajú nám dodávajú podporu a niekedy aj nákop do zadnej časti tela, ak sa priečime rozpusteniu vecí, ktoré nás blokujú.

Anonymní stalkovači: príprava na druhé stretnutie

Naše prvé stretnutie “anonymných stalkovačov” prebiehalo hodne živelne – hlavne preto, že som nemala čas pripraviť ho. Síce ešte stále nemám čas, ale ako som spracovávala Greggovú, dostala som nápad, ako štruktúrovať druhé stretko. Tu je:

Zasa sa budeme točiť okolo bezchybnosti slovom. Už sme si povedali, že bezchybnosť slovom je o tom, či tú energiu, ktorú máme, využívame produktívne – teda aby sme si vytvorili život, v akom chceme žiť (pretože slovo tvorí). Alebo ju využívame neproduktívne, vytvárame si život, o ktorý moc nestojíme, ale ženú nás naše nutkania, autopiloty, komplexy, strachy, predsudky a podobný balast – a nútia nás používať energiu (a tým aj slovo) ne-bezchybne.

Všimla som si

Taku vec na mojom  vnutornom monologu…(toto bude kratky clanok)….trosku si totiz teraz viac vsimam co mi ide v hlave….casto krat mi idu rozne situacie, co sa stali aj co sa nestali. Poznate to, nie? Ze si v hlave akoby prehravate nejake scenky s dialogmi. No a v poslednej dobe sa mi stava, ze v tychto scenkach nie je text ako normalne slova, ale napriklad taketo: manglasavalagaaaaa habaluminigaaaaa badasiiii …. takto si to nejak viac uzivam, tie normalne slova akosi oslabuju vyznam toho co chcem povedat alebo pocut, proste ta normalna rec to kazi :lol: je to normalne? Uplne najvyraznejsie to je, ked mam pocit ze v realite chcem nieco niekomu povedat a mam pocit ze on nechape. Tak potom mu vo vnutornom monologu potrebujem vela “vysvetlovat” takouto hatlaninou….

Rozmýšľanie vs Meditácia

Meditácia je stav, keď pravdu nevnímame vďaka tomu, čo si o nej myslíme, ale vďaka tomu, že ju priamo vnímame.
Keď sa pravidelne meditujúci pozrie na stôl vidí:
`stôl`.

A nepomyslí si o ňom nič. Vníma ho.

Keď sa na stôl pozrie ten istý človek cez ego uvidí: „Krásny drevený stôl. Už je veľmi starý. Taký mala naša rodina v predvojnovom byte. Ktovie, ako sa tam babičke žilo. . . . . . . …… s devalváciou meny by sa malo dačo robiť……….. nie, nie… devalvácia meny…………….. . . . . . …… Na obed si dám radšej špagety …….. teraz idem do Lidlu……… včera bolo mrzko…………………………… “

Rekapituluj budúcnosť

Dnešný článok mi prišiel práve od Female Warrior (ona už tiež medzičasom zmenila meno, ale ja ju už mám “zachlievikovanú” takto) a len čo som čítala nadpis, vedela som, že to musí ísť aj sem:

“Predstava, že čas sa pohybuje po priamke z minulosti do budúcnosti, je totálne primitívna – niečo, čo sa prieči skúsenostiam bosorákov a dokonca i modernej vede. Následkom tejto obmedzenej interpretácie je väčšina ľudstva zajatá v tuneli času, kde sa ich osud stáva nekonečným opakovaním toho istého.” — Carlos Castaneda

(The idea that time moves in a straight line from past to future is completely primitive, something that goes against the experience of sorcerers and even of modern science. Due to that limited interpretation, most of humanity is kept prisoner in a tunnel of time, where their destiny becomes an infinite repetition of the same.)