O nagualoch, ich učňoch a toltéckej ceste

Keď mi cez veľkonočné sviatky prestal chodiť internet, celkom mi to padlo dobre – práve som totiž začala čítať Susan Greggovú a to, čo píše, je pre mňa nesmierne poučné.  Dance of Power je čosi ako premostenie medzi donom Juanom a Castanedom a Miguelom Ruizom a jeho žiakmi. Tak som využila to, že nemôžem sedieť na webe, a začala som hneď prečítané spracovávať a tu je prvý zo série článkov:

Nagual je mexický/indiánsky šaman či liečiteľ, ktorého tradícia je založená na učení toltéckych Indiánov. Od príchodu Španielov bola ich existencia nenápadná a tajná. Naguali dokážu nepredstaviteľné veci. Sú to istým spôsobom bosoráci. Niektorí dokážu meniť svoju podobu (=shapeshifting), iní dokážu byť na dvoch miestach súčasne a väčšina z nich sú liečitelia.

Obvykle má nagual sedem učňov, ktorí spolu tvoria skupinu. Tejto skupine sa často hovorí ohnivý kruh alebo kruh sily. Energeticky vyzerajú tieto kruhy ako séria sústredných kruhov siahajúcich hlboko do histórie.

Keď sa nagual, u ktorého som sa učila ja, don Miguel Ruiz, začal cvičiť, musel prisľúbiť, že svoje poznanie odovzdá ďalším siedmim ľuďom. Ja som bola posledná v jeho ohnivom kruhu.

Cesta naguala je spôsob života. Keď sa ňou raz pustíte, svet prestáva byť tým, čo býval. Realita sa stáva ilúziou.

Cesta je namáhavá a prechádzate na nej rôznymi štádiami. Ak zneužijete alebo nesprávne použijete svoju silu, tvrdo za to zaplatíte.

Prvé štádium je štádium študenta. Jedinou vstupnou podmienkou je tu zvedavosť a predstavivosť. Počas ďalšieho štádia začína študent loviť moc/silu. Stáva sa lovcom a začína „stalkovať“ silu. Zručnosti, ktoré ako lovec získa, sú základom pre zvyšok štúdia.  Naučia vás, ako sa učiť v rôznych realitách. Ak sa chcete stať lovcom, musíte zvládnuť pozornosť, trpezlivosť, výdrž a veľmi precízne pozorovanie rutín. Len málo ľudí dokončí túto fázu tréningu.

Posledné štádium procesu je, keď sa staneme bojovníkom. Ak chceme byť bojovníkom, potrebujeme byť ostražití, kontrolovať svoje emócie a byť pripravení konať. Musíme vedieť, ako vybrať ten správny okamih na konanie. A potrebujeme protivníka.  Jedným z protivníkov sú nečisté úmysly. V tomto štádiu mnohí stratia svoju koncentráciu a stratia sa v pokusoch používať svoju novonadobudnutú silu na manipuláciu a ovládanie iných.

Bojovník má tradične ešte dvoch ďalších protivníkov: starobu a smrť. Najväčšou pascou zo všetkých je bojovníkovo ego. Keďže narábajú s čoraz väčšou silou, je čoraz ľahšie zneužiť ju a ublížiť iným aj sebe. Hovorí sa, že „starí naguali“ nezískali energiu tým správnym spôsobom a preto sa ešte stále obávali smrti. Snažili sa nájsť spôsob, ako si zachovať osobnú silu aj po smrti. Vnímali univerzum ako obrovského orla, ktorý požiera vášho ducha v okamihu vašej smrti. Zle si interpretovali svoje videnie a vnímali univerzum ako nepriateľské a koristnícke miesto toho, aby videli jednotu všetkého a všetkých.

Tu mi odľahlo… Nejako som sa nedokázala nikdy stotožniť s tou paranoiou u Castanedu a preto som nikdy celkom neprijala jeho verziu toltéckeho učenia. Teraz som si uvedomila, že don Juan veci pomenovával, ale hrôzu im dodával samotný Castaneda. Zdá sa, že nakoniec bol viac “starý bosorák” ako ja… 🙂

Celý proces je cesta, počas ktorej sa rozhodujete, ktorá časť z vás bude kontrolovať váš život – či spirituálna bytosť (po našom najskôr „duša“) alebo myseľ.

Všimnite si – ani slovo o srdci! Ani slovo o „myslení srdcom“. Aspoň mne to veľmi vyhovuje, pretože tým automaticky vyraďujeme z hry naše nižšie emócie, ktoré je naše srdce tááák ochotné vnímať… Kedysi mi aj Gabriel povedal, že srdce je na cítenie a myseľ na myslenie a je nezmysel myslieť srdcom a cítiť mysľou.

Z môjho pohľadu „spirituálna bytosť“ je to, čo si uvedomuje, že sme viac ako len hmota a že práve to „viac“ je poprepájané s celým zvyškom hmoty i ne-hmoty. Je to racionálne, pragmatické, oprostené od ľudských emócií, ktoré sú prakticky produktom nášho ega – sú to totiž len reakcie na to, ako reálnu situáciu interpretuje naša myseľ. A naša myseľ je, žiaľ, napojená na naše ego šesťprúdovou diaľnicou… Oboje je totiž umelý konštrukt (v zmysle Lujana Matusa), ktorý nám síce pomáha orientovať sa v svete okolo nás, ale súčasne nás v tom svete aj drží uväznených, akoby neexistovalo nič iné.

A zasa: z môjho pohľadu začína cesta toltékov tým, že sme ochotní zrušiť tieto „samonastolené obmedzenia“, s ktorými nás konfrontuje naše ego prostredníctvom našej mysle. Nehnevajme sa na ego – nemôže inak. Vymyslelo pre nás tú najlepšiu interpretáciu, akej bolo schopné. Všetok ten zvyšok nedokáže interpretovať a zúfalo sa obáva, že by sme mu na to mohli prísť, tak odpútava našu pozornosť myšlienkami o tom, čo už poznáme. A tak miesto toho, aby sme náš model reality aplikovali navonok a skúmali ním realitu, ktorú zatiaľ nevnímame, zahrabeme sa do jeho vnútra a skúmame vzťahy medzi jeho jednotlivými súčasťami – a tým sa večne hrabeme v emóciách. Po čase vzťahy pre nás začnú byť dôležitejšie ako vec sama a najdôležitejší je vzťah všetkého k nám.

Takže mne sa veľmi uľavilo, keď som si z ega prestala robiť svojho osobného nepriateľa a prestala som proti nemu bojovať všetkým, čo bolo poruke, vrátane panvice na palacinky. Jednoducho som sa v egu snažila oddeliť základné schopnosti postihnutia reality a jej interpretácie bez vzťahu ku mne od všetkého, čo nejakým spôsobom malo vzťah ku mne. Z celého pozorovania som vybrala seba ako osobu – a odrazu mi „ego“ prestalo prekážať a stalo sa mojím spojencom. Spoločne sme skladali skladačku niečoho, čo bolo pre nás oboch rovnako nepochopiteľné (pretože veď nie sme „dve“, ale len „jedno“) a len čo sme sa potkli o nejaký vzťah, začali sme veľmi precízne rozlišovať, či je to vzťah medzi vecami alebo niečí vzťah k veciam. 🙂

Že som s týmto názorom na správnej ceste, dokladá pokračovanie Susan Greggovej:

Naša myseľ je neskutočne mocná. Verí, že mať kontrolu nad vecami je podmienka prežitia, a tak nám proces postupného oslobodzovania sa sťažuje, ako len môže. Vyzerá to, akoby nás naša myseľ videla radšej mŕtvych ako slobodných.

Naša myseľ bude radšej v práve ako šťastná. Môžeme bojovať s našou mysľou, alebo v nej môžeme vidieť úžasný nástroj a vytrénovať si ju. Celý proces je potom buď boj alebo víťazný postup.

Nakoniec som pochopila, že sloboda je schopnosť voliť si okamih od okamihu, čo práve chceme zažívať. A cesta je o slobode na mnohých úrovniach. Don Miguel mi raz povedal, že ak by som bola skutočne slobodná, mohol by ma vysadiť na hociktorom mieste zemegule bez peňazí alebo znalosti jazyka a mne by sa aj tak darilo

Článok je súčasťou projektu toltéckeho sebarozvoja