Toto je výťah z kapitoly z knihy done Bernadette Vigilovej Mastery of Awareness. Doňa Bernadette je nagual ruizovskej vetvy Toltékov a učieva spolu s ním semináre v USA. Jej kniha je stručné zhrnutie toltéckeho učenia pre nováčika. A začína tým, čomu hovorí Sen Planéty.
Toltékovia videli, že väčšina ľudí žije v sne, v systéme presvedčení, ktorému hovorili Sen Planéty (Dream of the Planet). Všetko, čo vnímame, čo si myslíme, cítime alebo v čo veríme, sa odohráva v rámci tohto Sna Planéty. Pre nás je Sen Planéty náš svet, ako ho dnes poznáme. Sú to naše spoločenstvá a spoločnosti, vlády, vierovyznania, hodnotové systémy a pravidlá a očakávania. Sú to štruktúry, prostredníctvom ktorých žijeme svoje životy a snažíme sa dosiahnuť isté veci: dobrú prácu, rodinu, pekný domov, vzdelanie, status a podobne. A keď toto všetko dosiahneme, napriek tomu sa cítime vnútri prázdni a hľadáme niečo ďalšie, čo by nám prinavrátilo pocit šťastia.
Sen Planéty
Všetko v živote vrátane hľadania našej osobnej pravdy a zmien prebieha v obrovskom systéme presvedčení, ktorý tvorí Sen Planéty a jeho rôzne úroven. Každá úroveň má svoje vlastné presvedčenia, ktoré sa navonok prejavujú ako pravidlá a následky, ak niekto tieto pravidlá nedodrží. Môžeme si Sen Planéty predstaviť ako sadu koncentrických kruhov, v ktorých presvedčenia väčších kruhov ovplyvňujú presvedčenia menčích kruhov. Najväčší, vonkajší kruh predstavuje systém presvedčení vlády krajiny, v ktorej žijeme. Vytvára zákony, ktoré musíme dodržiavať; ak ich nedodržíme, putujeme do basy.
V tomto najväčšom kruhu je menší kruh, nová úroveň – náš systém vierovyznania. Všetky vierovyznania sú hodnotové systémy s vlastnými sadami pravidiel a následkov.
Náboženstvá majú tendenciu zjednodušovať väčšinu volieb na “dobré” a “zlé”. Toltékovia však náboženstvo nepovažujú za dobré alebo zlé – každé z nich je len iná sada presvedčení.
Iné kruhy predstavujú systémy presvedčení našej školy a spolužiakov, ako aj kultúry, do ktorej sme sa narodili. No a na záver je tu kruh s najsilnejším priamym dopadom na nás: systém presvedčení našej rodiny. Naša rodina má svoj vlastný systém presvedčení, ktorý sa zakladá na tých nadradených systémoch presvedčení; tento systém podmieňuje našu výchovu v prvých rokoch života. Naučil nás, čo je “správne” a “nesprávne” a “dobré” a “zlé” v závislosti od všetkých ostatných úrovní systému presvedčení, v ktorom sme vyrastali.
Všetky tieto úrovne systému presvedčení, do ktorého sme sa narodili a v ktorom sme vyrastali, podmieňujú to, akú predstavu o sebe budeme mať v každom okamihu nášho života a po čom budeme túžiť.
Systémy presvedčení Sna Planéty nás učia, že niektoré veci v živote znamenajú, že máme “dobrý” život. Tieto presvedčenia väčšinou nosíme v sebe ako podvedomé túžby a očakávania. Napríklad systém presvedčení môže obsahovať presvedčenie, že “mať dobrú rodinu” znamená, že muž má celú moc a právo a žena je len bezbranný obkejt bez vlastnej vôle. Alebo môže obsahovať presvedčenie, že “dobrí” ľudia majú “dobré” manželstvá. Preto sa všetci snažia dostať čo najskôr do manželstva, aby boli prostredím vnímaní ako “dobrí”, plnohodnotní. Tí, ktorým sa manželstvo rozpadne, potom nosia biľag niekoho, kto nie je “v poriadku”. A tak hocijaké vnútorne rozorvané a násilnícke manželstvo sa stáva lepšou variantou než “žiadne manželstvo”. Za zavreté domové dvere nikto nevidí, ale rodinný stav poznajú všetci…
Proces domestifikácie duše
Ja, ty, vy, my, všetci sme boli “domestifikovaní”. Naša myseľ bola cvičená od okamihu nášho narodenia, aby sa naučila pravidlá, čo je správne a nesprávne, dobré a zlé, ako si získať pozornosť a ako dostať to, čo chceme. Boli sme dobré dieťa, keď sme robili veci, ktoré naši rodičia považovali za vhodné. Boli sme zlé dieťa, keď sme porušili pravidlá našich rodičov alebo pravidlá Sna Planéty napríklad tým, že sme niekde ukradli cukrík.
Proces domestifikácie nás naučil pravidlám, ako žiť svoj život. Boli sme naučení poslúchať pravidlá spoločnosti, vlády a, samozrejme, matky a otca. Naši rodičia verili, že to, čo bolo dobré pre nich, bude dobré aj pre nás, a učili nás, ako si vytvárať vzťah k iným ľuďom, ako s nimi komunikovať a ako vnímať seba a iných.
Parazit
V procese domestifikácie sa v našej mysli vytvára a rozvíja funkcia, ktorej Toltékovia hovoria Parazit. Parazit sa opiera o systém hodnôt a presvedčení. Najľahšie si ho možno predstaviť ako ten sústavný vnútorný monológ v našej hlave.
Parazit je s nami po celý čas a v každej situácii. Pomáha vytvárať a prehlbovať naše emocionálne rany a vedie k nešťastiu. Napríklad sme na nejakej párty, ktosi nám čosi povie a my okamžite odpovedáme. Ihneď nám všakpríde, že to, čo sme povedali, znelo divne a neohrabane. To je Parazit, ktorý si práve vzal slovo. Keď z párty odídeme a sme doma sami, Parazit má nad nami oveľa vyššiu silu. A odrazu to príde: “To som fakt povedal? Ako som mohol? Čo si budú teraz ostatní o mne myslieť?!” A potom začneme pracovať s týmito našimi predpokladmi ako so skutočnosťou a rozvíjame ju ďalej. Svoj strach premietneme na ostatných a predstavujeme si, ako nás ohovárajú, ako sa nám uškŕňajú za chrbtom… V hlave máme kompletný rozhovor, v ktorom sami seba posudzujeme, a než sa nazdáme, vytvorili sme okolo jednej nie celkom trafenej reakcie celú drámu. Urobili sme z komára somára. A po celý čas s nami nehovorí božská duša, ale náš Parazit…
Takto to funguje po celý život. Niečo sa stane, my to superkriticky posúdime a vytvoríme z toho obrovskú drámu, ktorá v nás vyvolá spústu negatívnych emócií… A pritom ani nevieme, či to vôbec je pravda! Aj to je náš Parazit.
Parazit je náš vnútorný vládca. Vytvorili sme ho a postupom domestifikácie narastá. Žije z emócií, ktorým nás naučil proces domestifikácie: smútke, závisti a posudzovania. Vie celkom presne, ako nás postrčiť, aby sme začali reagovať. Vytvára situácie, na ktoré reagujeme pudovo hnevom, žiarlivosťou, urazenosťou alebo smútkom. Keď reagujeme týmito pocitmi, kŕmime tým svojho Parazita – odovzdávame mu svoju energiu. Parazit silnie. A ako náš život pokračuje, Parazit je čoraz silnejší, pretože požiera naše emócie a pokračuje vo vytváraní týchto emócií vytváraním situácií, v ktorých reagujeme.
No, ako som toto čítala, spomenula som si na niečo, čo anjeli označovali ako “geinven“. Malo to hodne vlastností spoločných s týmto popisom Parazita… A keďže som si nevedela ustáliť názor, či ide o to isté alebo nie, spýtala som sa Gabriela (channeling zo 7.6.2010):
Gabriel, ako je to s Parazitmi? Ich popis mi hodne pripomína geinvenov. Je Parazit geinven?
PARAZIT BERIE ENERGIU
GEINVEN DIERU V OBALKE SPOZNA A VYUZIJE
Tú dieru robí Parazit?
ANO
Takže Parazit a geinven nie sú to isté?
NIE
PARAZIT JE NIECO V CLOVEKU
JE TO PREDSTAVA
GEINVEN JE ENERGIA
JE MIMO CLOVEKA
Takže ak to chápem správne, Parazit je niečo v nás. Gabriel hovorí “predstava”, ja to skôr vnímam ako “túžba” – rozdiel medzi “malo by byť” a “je”. Kým tento rozdiel cítime, vnímame seba alebo svet naokolo ako nedokonalé miesto, ktoré potrebuje “opraviť”. Opraviť tak, aby vyhovovalo našej predstave o tom, ako by to malo vyzerať. Lenže tá predstava nie je “naša” – je to implantát spoločnosti, rodičov, okolia, kultúry a čojaviemčohoešte. Takže sa snažíme prispôsobovať svet tomu, ako si to istá spoločnosť predstavuje. Nie my; istá spoločnosť.
No a pretože my sme v celej tejto reťazi predstáv až niekde na chvoste, nie sme z toho veľmi hepi. Buď nás “nedokonalosť” dráždi, alebo sme z nej smutní. Ak tieto pocity trvajú dlho, “vyžerú” dieru do našej aury (to je tá “obálka”). To spozorujú okoloidúci geinveni a šípia, že sa im otvárajú dvierka k našej bezbrannej duši! Využijú dieru v aure, nasťahujú sa nám do energetického systému a pretože tiež žijú z nízkovibrujúcich emócií, starajú sa o to, aby sme sa z našej mizérie tak rýchlo nedostali… 😦
Možno si neuvedomujeme, ale ak na situácie, ktoré nám Parazit podhadzuje, reagujeme silnými emóciami, tak vlastne posilňujeme energiu týchto emócií. “Energia nasleduje pozornosť.” Kam ide naša pozornosť, tam ide naša energia. Keď energiu týchto emócií posilňujeme, emócie expandujú. Stávajú sa silnejšími. A následkom toho sa vnárame ešte hlbšie do hnevu, žiarlivosti, smútku, depresie, sebaľútosti a podobne zakaždým, keď zareagujeme na niečo týmito emóciami.
Keď sa rozhodneme, že chceme svoj život zmeniť, musíme preskúmať naše emócie, nášho Parazita a to, čov nás udržiava isté vzorce správania a štruktúry presvedčení. Keď sa podľa toltéckej tradície staneme “bojovníkom”, vstupujeme do vojny s naším Parazitom a s presvedčeniami, ktoré považujeme za svoje ale ktoré sú len produktom domestifikácie našej duše.
Nie je to jednoduchý proces. Keď sa rozhodneme svoje správanie zmeniť, nezmení sa cez noc. Budeme musieť sústavne číhať na Parazita v jeho dvoch prejavoch, Sudcovi a Obeti, a naučiť sa stratégie, ako ho neutralizovať. To nie je ľahké, pretože Parazitovi ide o život a tak sa bez boja nevzdá…
No a teraz nakoniec ma napadá, či ten boj s Parazitom a jeho definitívne porazenie nie je práve to, čomu hovoria Castanedovci “stratiť ľudskú formu“. Článok som písala ešte skôr, než vznikol tento, a predprogramovala som ho na publikáciu, takže neviem presne povedať, v akom poradí sa objavia. Ak je linka v čase publikovania tohto článku nefunkčná, tak sa článok o ľudskej forme ešte len objaví – stačí vydržať. 🙂
Eprakone - ezoterika a spiritualita 