Poznanie sa nadobúda až praxou

V knihe The Power of Silence vysvetľuje Castanedovi don Juan, že sa cestou poznania môžeme pustiť aj sami, svojpomocne len tým, že začneme robiť drobné aktivity, ktoré nám pomôžu ušetriť dostatok energie na to, aby sme mohli pohybovať kotviacim bodom. Toto je naša cesta späť k našej pôvodnej forme.

Vo Victorovi Sánchezovi (The Teachings of Don Carlos) je pekná pasáž o tom, ako sa dopracovávame k poznaniu:

Vo veciach, čo majú do činenia s poznaním, nám sústavne oplieskavajú o hlavu majstrov a žiakov. Ale niet majstrov. Niet žiakov. Sú len ľudia, ktorí zomrú, a jediný rozdiel medzi nimi je, že niektorí si to uvedomujú a iní nie. Skutočné poznanie, ktoré zmení spôsob, akým žijeme a zomierame, nemožno odovzdávať; dá sa získať len osobnou skúsenosťou. Knihy, majstri, školy a guruovia sú dobré pomôcky, len ak sme ochotní urobiť konkrétne kroky na nevyčerpateľnej ceste poznávania.

To je jedna vec, o ktorej don Juan hovorí neustále: poznanie sa nerodí na čisto intelektuálnej úrovni. Veci, ktoré chápeme rozumom, potrebujeme ešte pochopiť aj “srdcom” – bez výhrad prevziať do vlastného života, postojov a skúseností, premeniť ich na “pamäť tela”. Sánchez sám sa zamýšľa, prečo intelektuáli nemajú tak radi Castanedove knižky (ja som asi výnimka, ale ja som tiež “pragmatický intelektuál” 🙂 ). Najskôr tým, že don Juan sa hodne smial z intelektuálov a intelektuálneho prístupu k veciam. Ja sama som takto začínala – čítala som si Castanedu, rozmýšľala som nad niektorými vybranými vecami, iné som považovala za nonsens. A snažila som sa naučiť snívať tým, že som o snívaní čítala a nie že som ho robila. 😕 Nuž, všetci máme svoje menej svetlé momenty… Ale v jednom mi to pomohlo – nešla som sa zblázniť, keď som sa jedného dňa rozkývala a začala “robiť” a teda som začala zažívať zvláštne veci. 🙂

Pokiaľ sa veciam venujeme len “v hlave”, teda snažíme sa im porozumieť, kedykoľvek budeme potrebovať zareagovať rýchlo (a teda nezapojiť rozum), budeme reagovať po starom. Intelektuálne pochopenie nemení naše reakcie na podnety. Tie sa menia až opakovaným vykonávaním. Preto je v bosoráctve taký dôležitý princíp “fake it till you make it” (tvár sa “akože”, až kým sa to nestane pravdou): človek robí rituály a vzývanie a elixíry a vykladá karty a tvári sa, ako že to všetko berie smrteľne vážne. Takto svoje podvedomie navykne, že existuje alternatíva k jeho pôvodnému spôsobu vnímania sveta. Vlastne tým vypína svojho autopilota a vytvára priestor pre vlastné rozhodnutie: pôjdeme dnes po starom alebo po novom? Kým sa nedostane do tohto stavu, nemá reálnu šancu konať inak ako po všetky tie doterajšie roky.

Len čo si vytvorí šancu urobiť rozhodnutie, dostáva svoj život pod kontrolu. No a okamžite začína fungovať cyklus posilňovania robeného – pri prvom maličkom úspechu naša dôvera v alternatívny spôsob existencie vzrastá a začíname ho očakávať. A LOA hovorí, že dostaneme viac toho, čo očakávame… 🙂

Ja som mala podobný zážitok s videním aury. Najprv som videla figu borovú. Ale potom som začala čítať knižku po knižke, všetko o aure a ako ju vidieť a ako vyzerá a ako ju vidia iní a čo s tým robia… a keď sa mi raz oči unavili, len tak som pozrela vedľa seba a zrazu som spozorovala, ako sa od mojich končekov prstov k radiátoru hadia striebristé vlákna… A to všetko len preto, že tým opakovaným čítaním som svoje podvedomie naučila, že “vidieť auru” je celkom normálna a prirodzená vec! 😛