Bezchybnosť slovom: kedy hovoriť a kedy mlčať?

🙂 Milujem udičky.

Pred chvíľkou som napísala svoj vlastný povzdych nad toltéctvom a do pol hodiny som naďabila na niečo ako odpoveď… 🙂 V poslednom čase trčím v kuse na blogu Female Warrior. To je niečo pre mňa! Akoby jej duša hovorila k mojej – múdrosť, tvrdosť v poznaní (to, čomu ja hovorím “ruthless”) a mäkkosť v akceptovaní vlastných obmedzení mi nesmierne režú. 🙂 Ja chcem byť aspoň trochu taká ako onaaaaa! 😛

Našla som tam článok o slovách a ich používaní. Aj ona vyšla z profesie, ktorá narába predovšetkým slovom, a má podobné preferencie ako ja – ona miluje texty piesní, ja som ich kedysi písala… 🙂 No a jeden z jej článkov ma zasa kvalitne oslovil:

Don Miguel Ruiz, ktorý ponúka zjednodušenú verziu Castanedovej práce, vraví “buď bezchybný so svojím slovom – vyjadruj sa s integritou, hovor len to, čo myslíš, neobracaj svoje slovo ani proti sebe, ani na ohováranie iných, požívaj svoje slová v zmysle pravdy a lásky“.

Kedy je vhodné oponovať slovám niekoho iného a kedy je lepšie mlčať? Niekedy je mlčanie najlepšou odpoveďou a hovorí viac než celé zväzky kníh. Mlčanie je vhodné, keď sa nechceme nechať zatiahnuť do debaty alebo keď máme do činenia s ignorantmi a hlupákmi. Don Juan hovorí, že bojovník neberie nič osobne a preto nepotrebuje obhajovať nijaké stanoviská. Keď žiadali Budhu, aby povedal, čo je pravda, ostal ticho, pretože vedel, že každý má svoju vlastnú pravdu, ku ktorej sa dopracoval na základe vlastného vnímania založeného na vlastných skúsenostiach.

Niektoré situácie si však vyžadujú odpoveď. Tieto zahŕňajú príležitosti pre porozumenie, keď slová niekoho iného môžu vytvoriť nebezpečnú situáciu pre iných alebo keď odoznievajú lži, ktoré by mohli ovplyvniť mnohých. Reagovanie navodí dialóg a rozhovor a ten navodí komunikáciu, ktorá navodí porozumenie a vedomie. Ale aj tak predpokladám, že to sú reakcie človeka a nie nejakého osvieteného mnícha alebo bojovníka bez poškvrny. Vďakabohu, ešte stále som človek.

Protokoly a spústy slov s nimi spojené ma rozčuľovali odjakživa, pretože diktujú spôsob, akým človek musí konať, aby bol “prijateľný” pre iných. V priebehu tých desiatich rokov, kedy som sa od svojho indiánskeho mentora učila, ako viesť ceremónie, ma môj mentor vždy navádzal robiť najlepšie, ako viem, napojiť sa na tiché poznanie a stále pracovať z pozície vízie. Iní, ktorí idú touto cestou, mi vnucovali “správny” spôsob, ako robiť toto, kedy spievať tamto a čo si obliecť a ako sa modliť a ako sa kontaktovať s inými a bla-bla-bla. Držala som sa rady svojho mentora, pracovala som zo svojej vízie a kašlala na protokoly, čo mi mnohí s nevôľou vyčítali.

Nábožentvo robí to isté. Slová, slová, slová; čo je kresťanské a čo nie je, kto má pravdu a kto nie, kto je celkom mimo a kto je pokrytec. Táto toltécka cesta bojovníkov slobody začína byť podobná… tí, ktorí hovoria, že vedia, sú tí, čo vám to budú vnucovať. Sú tam ľudia, ktorí pojedli všetku múdrosť sveta a celkom presne vedia, čo značí byť bezchybným bojovníkom a ako konať sústavne podľa ČBUC (čo by urobil Carlos). Moje vnímanie Castanedových kníh sa zakladá na absolútnej voľnosti, voľnosti myslieť za seba, konať za seba a tancovať týmto tajuplným životom pri plnom vedomí a ladne a vždy byť ochotný naučiť sa niečo nové.

Dlho som sa považovala za toltéckeho bojovníka, ale možno očami tých, čo sú expertní toltécki bojovníci, nič také nie som. A ďakujem každému, kto mi ukázal, že som sa zaškatuľkovala do tohto rámca, ktorý som zjavne prerástla, pretože rozpoznávam obmedzenia, vďaka ktorým sa cítim stiesnená. Budem sa držať svojho rozumu a rekapitulovať dokonca aj tento rámec “slobody”, aby som sa poistila, že sa nenechávam ovplyvňovať očakávaniami iných. Som žena a som bojovník, ktorý bude komunikovať a predovšetkým tancovať!

“Bojovník koná, akoby vedel, čo robí, keď v skutočnosti nevie vôbec nič.” — Carlos Castaneda, Journey to Ixtlan