Keď sme sa v stalkovacej skupine začali venovať dohode “buď bezchybný so svojím slovom”, vyplávali na povrch rôzne nedorozumenia. Tak som siahla do svojej starej “debničky s nástrojmi” a začala som vyťahovať poznatky s témou komunikácie. Ak chceme byť bezchybní so svojím slovom, musíme totiž získať citlivosť pre to, čo hovoríme a ako to hovoríme.
Tento článok hovorí o tom, že každá naša správa má aspoň dve roviny: vecnú (to, čo hovoríme) a vzťahovú (to, ako vidíme seba, toho druhého a náš vzájomný vzťah).
Vecná rovina našich slov
Podstata celého fóru spočíva v tom, že čokoľvek vypustíme z úst alebo z pera (a v tom aj pécé), má dve roviny. Jednou je vecná rovina, myšlienka, ktorú vedome chcem povedať. Túto kódujeme do slov, pustíme do éteru, tam slová zachytí prijímateľ správy a dekóduje z nich, čo sme asi chceli povedať.
Normálne to vyzerá nejako takto:
Už len pri takomto jednoduchom modeli vidíme, že to, čo si myslíme, sa vôbec nemusí dostať na miesto určenia tak, ako to myslíme. Tenshi zo stalkovacej skupiny na to pozná krásny výrok: “viem, že veríš, že si myslíš, že si rozumel, čo som chcel povedať, ale nie som si istý, či si si vedomý, že to, čo si počul, nie je to, čo som skutočne myslel.” 😛 Nie je to celkom jednoduché – ale o to výstižnejšie! 😀
Prvé skreslenie nastáva pri zakódovaní našej myšlienky do slov. Ľudský slovník má totiž jednu vlastnosť: slová majú okrem hlavného významu (tzv. denotátu) ešte aj vedľajšie významy (tzv. konotáty). Ten denotát zhruba na nejakých 80% všetci zdieľame a zvyšných 20% sú naše osobné skreslenia. Napríklad keď poviem “stolička”, denotát bude “vec, na ktorej sa dá sedieť, 4 nohy, možno operadlo, možno opierky na ruky”. Každý z nás si pri tom predstaví aj nejakú určitú stoličku zo svojho života. A tak moja stolička bude čalúnená a bordová, stolička niekoho iného môže byť drevená a ohýbaná… Popri hlavnom význame sú tu individuálne odtienky, ktoré si neuvedomujeme. V našej hlave tvoria presný obraz, ale v našich slovách zakódované nie sú.
No a potom tu máme tie “konotáty”. Sú to vedľajšie významy slova “stolička”. Niektoré sú uznávané v istej sociálnej vrstve alebo v celej spoločnosti, iné sú individuálne. Napríklad je “stolička” aj typ zubu. Napríklad nie je jedno, či poviem “stolička” alebo “stolica”. Napríklad sa čudujem, prečo kresťania nazývajú svoj vrcholný orgán “svätá stolica”. 🙂
Nad denotátom máme ešte akú-takú kontrolu a môžeme sa spoľahnúť, že na druhú stranu komunikácie dorazí len s malým skreslením. O konotátoch to už tak pokojne tvrdiť nemôžeme.
A aby to nebolo až také jednoduché a prehľadné – čokoľvek vypustíme na toho druhého, má ešte jednu rovinu. Okrem vecnej roviny majú naše správy aj rovinu vzťahovú, do ktorej kódujeme, ako vidíme sami seba, ako vidíme toho druhého a ako vidíme vzťah medzi nami dvomi.
Vzťahová rovina našich slov
Toto je už zložitejší obrázok:
No a Slováci majú extra tenké ucho, keď ide o počúvanie vzťahovej zložky správy. (Všetci Slovania majú.) Čiže keď počúvame, vnímame jedno aj druhé a ak nie sme spokojní so vzťahovou zložkou správy, tak tú vecnú vôbec neberieme do úvahy. Ruiz tomu hovorí, že ak informácia nie je naviazaná na nijakú emóciu, proste ju neregistrujeme. A ak je viazaná na nepríjemnú emóciu, tak sa zapodievame najprv len emóciou a na informáciu kašleme.
Cvičenie 1
Mám tu zoznam vyjadrení, ktorý celkom nechutne opíšem z jedného pracovného zošitu, ktorý sa mi dostal do ruky. Podstatou zoznamu je, že uvádza jednu a tú istú vetu v jej viacerých podobách. Vecná rovina otázky je stále tá istá. Vzťahová rovina, zakódovaná do formulácie (výberu slov, tónu a mimiky – tie tu nemôžeme použiť), sa odlišuje.
Vašou úlohou je zoradiť jednotlivé verzie otázky od “najprijateľnejšej” po “najmenej prijateľnú” (=najarogantnejšiu):
- Chcel by som sa spýtať, či si myslíte, že svoju prácu vykonávate dobre?
- Chcem sa spýtať, či si myslíte, že svoju prácu vykonávate dobre?
- Myslíte si, že svoju prácu vykonávate dobre?
- Na základe čoho si myslíte, že svoju prácu vykonávate dobre?
- Prečo si myslíte, že svoju prácu vykonávate dobre?
- Prečo si vy myslíte, že svoju prácu vykonávate dobre?
- Vykonávate svoju prácu dobre?
- Z akého titulu si myslíte, že svoju prácu vykonávate dobre?
Ktorá verzia otázky je pre vás najprijateľnejšia? Ktorá je najmenej prijateľná? Ak môžete, hoďte to do komentárov a porovnávajte, ako to vnímajú iní.
Keď robievame toto cvičenie, obvykle sa ukáže, že rôzni ľudia vnímajú rôzne správy ako “najprijateľnejšie”, ale väčšinou označujú tú istú ako “najneprijateľnejšiu”. 🙂
V čom spočíva “neprijateľnosť” tých neprijateľných verzií otázky? Aká vzťahová správa v nich je obsiahnutá?
Cvičenie 2
Aj toto cvičenie som opísala zo spomínaného pracovného zošita. Sú to tri samostatné otázky. Každá z nich obsahuje nejakú vecnú správu a nejakú vzťahovú správu. Poďte určiť, aká je vecná správa a aká je vzťahová správa týchto otázok:
A. Čo ste nám to poslali v tej poslednej správe?
Vecná správa: …..
Vzťahová správa: …..
V ktorých slovách je zakódovaná správa o vzťahu? ……….
Ako sa to dalo povedať tak, aby to bolo absolútne neutrálne? ………
B. A to kto vám povedal?
Vecná správa: …..
Vzťahová správa: …..
V ktorých slovách je zakódovaná správa o vzťahu? ……….
Ako sa to dalo povedať tak, aby to bolo absolútne neutrálne? ………
C. Ako vám môžem dať časový plán, ak neviem, aké sú vaše obmedzenia?
Vecná správa: …..
Vzťahová správa: …..
V ktorých slovách je zakódovaná správa o vzťahu? ……….
Ako sa to dalo povedať tak, aby to bolo absolútne neutrálne? ………
Čo s tým?
Po prvé: začať si všímať vo vyjadreniach iných ľudí obe zložky – vecnú i vzťahovú. Keď sa naučíme citlivo vnímať vzťahovú zložku správ a dokážeme ju ľahko dekódovať, zbavíme sa s najväčšou pravdepodobnosťou “nasie*acích” formulácií. Aspoň u mňa to tak funguje, že keď stalkujem prejavy iných, stávam sa citlivejšou na svoje vlastné prejavy.
Takže až sa naučíme vnímať vzťahovú rovinu ako presne to, čo je – výpoveď o tom, ako ma ten druhý vidí -, dokážeme zrejme aj bezchybnejšie narábať so svojím vlastným slovom. Okrem toho sa budeme asi viac smiať na tom, ako si ľudia myslia, že niečo pred nami skrývajú, hoci je to také zjavné…
A postrehy zo stalkovacej skupiny…
Len jediný človek z tých, čo sa na stalkovacej skupine k cvičeniu vyjadrili, vyhlásil, že sú preňho všetky vety rovnocenné a ani jednu nevníma ako agresívnu. Najprv som to brala ako trucakciu (“a čo s tým teraz urobíš, babo?”), ale potom sa ozval Iskra a so svojou neomylnou schopnosťou trafiť klinec po hlavičke zavalil pisateľke: “XY, ty si teľa! Taký malý kus hovädzieho! 😆 ” A vtedy odrazu niečo dokliklo… čo keby som sa prestala na ten pôvodný komentár pozerať ako na trucakciu – teda prestala sa na pisateľa pozerať ako na človeka a pozrela sa na ňu ako na “teľa” (=iný živočíšny druh)? Ako by sa zmenilo moje poznanie?
A viete čo? Zmenilo sa… 🙂
Ľudia majú rôznu citlivosť na vecné a vzťahové správy. Ak sme primerane citliví (pričom “primerane” sa nedá veľmi presne určiť), dokážeme sa s ostatnými dokomunikovať a nevytvárame okolo seba veľké napätie. Ak sme príliš citliví na vzťahové správy, vytvárame okolo seba drámy – všetko si berieme osobne, prekontrastňujeme a už aj samotný nádych medzi dvoma vetami interpretujeme ako útok voči našej osobe. Tým sa odsudzujeme na život v hodne nepríjemnom, nepriateľskom svete.
Ale vezmime si situáciu, kedy máme vzťahový kanál totálne vysadený. Neprijímame na ňom správy. (Dôvodov môže byť veľa a viem si predstaviť, že napr. týrané deti si tento kanál znefunkčnia, len aby prežili.) To nás síce chráni pred nepriazňou sveta, ale súčasne to ochudobňuje náš vnútorný svet – ak v ňom máme priateľstvá a vzťahy, sú povrchné, pretože sme voči ľuďom uzavretí a do svojho sveta selektívne vpúšťame len tých, ktorí podľa vonkajších príznakov nie sú pre nás ohrozujúci. Nenastáva skutočný kontakt s inými ľuďmi, pretože sme hluchí a slepí voči ich vzťahovým správam.
Navyše keďže nie sme citliví na “príjem” vzťahových správ, aj naše “vysielanie” vyzerá podobne – to, čomu ovbykle hovoríme “slon v porceláne”. O tom totiž toto prirovnanie je: pohybovať sa v takom hrubozrnom svete, že drobnozrné veci ako porcelán jednoducho nevnímame. A náš vnútorný svet bude pravdepodobne vyzerať rovnako: hrubo a chudobne. Časť z nás z neho zostala vykázaná a necítime sa celiství. Nahrádzame to všeličím – od ľahostajnosti cez vzdor až po prehnané sebauisťovacie taktiky.
🙂 Keď sa niekto pýta, ako dokážem odhadnúť motiváciu niekoho iného, odpovedám: “pretože aj túto povahu mám obsiahnutú v svojej”. Ani toto nebola výnimka. 🙂
Ak sa mi podarí niekde vypriasť aj cvičenia na dekódovanie sebaobrazu, ktorý ľudia do správ vkladajú, tak to sem tiež pridám. Ovšem momentálne nemám šajnu, kde by som niečo podobné našla, takže ak máte niečo vy, prispejte!
Tento článok uvádza dve roviny našich správ v zjednodušenej podobe. Vrátim sa k tomu s podrobnejším delením na “štyri počúvajúce uši” v ďalšom článku.
Eprakone - ezoterika a spiritualita 
7 mi príde najprijateľnejšia, možno preto, že je stručná a priama … a 6 mi príde najneprijateľnejšia – možno preto, že je tam to “vy “…
Páči sa miPáči sa mi
🙂 Na Slováka trochu neštandardný výber! Slováci obvykle ako prijateľné uvádzajú vety, kde je “by” – najčastejšie 1. Č. 7 berú už ako konfliktné, hoci aj pre mňa je to najprijateľnejšie – je to čistá otázka, na ktorú sa dá odpovedať hocijako.
6 je skutočne drsné a obvykle ako najdrsnejšie skóruje 8, “z akého titulu”… 😛 To s obľubou používam, keď chcem niekomu povedať, čo si o ňom myslím bez toho, aby som mu povedala, čo si o ňom myslím. 😛 Toľko k bezchybnosti slovom. 😉 Slová sú len slová, ale na ich chrbte sa vezie náš úmysel.
Páči sa miPáči sa mi