Bezchybné narábanie so slovami je nástroj na to, aby sme získali kontrolu nad našou vlastnou komunikáciou. Ak sa nám zdá, že okolie na nás reaguje podivne, keď mu niečo hovoríme, je načase zavenovať sa spôsobu, akým hovoríme. Má to niekoľko dôvodov.
Prvý, podľa neurolingvistického programovania (NLP) znie: výsledkom tvojej komunikácie je reakcia, ktorú dostávaš. Reakcia na tvoje slová ti povie, ako si práve zakomunikoval – čo si povedal a či to viedlo k tomu, čo si chcel dosiahnuť (pretože veď vlastne kvôli tomu komunikujeme, nie?). Čiže ak nedosahujeme želaný cieľ, nemá význam jedovať sa, že ten druhý je debil (hoci môže byť 😛 ), ale upraviť svoju komunikáciu tak, aby to aj “ten debil” pochopil.
Druhý dôvod je, že naša komunikácia je oveľa zložitejšia záležitosť, ako si bežne uvedomujeme. Už sme sa tomu venovali v tomto článku a vtedy som sľúbila, že to rozpracujem ešte podrobnejšie. Tu je to rozpracovanie z knihy Friedemanna Schulza von Thun Miteinander reden:
Štyri stránky každej správy
Schulz von Thun hovorí, že každá správa, ktorú vysielame, obsahuje štyri aspekty. Každý z týchto aspektov je pre nás dôležitý a kódujeme ho do správy aj vtedy, keď to robíme nevedomky. A keď správy vyšleme príjemcovi, ten sa do nej započúva štyrmi ušami – na každý aspekt máme totiž jedno samostatné ucho. Len od nášho momentálneho rozpoloženia a osobnej preferencie závisí, čo všetko v správe budeme počuť…
Tie spomínané štyri aspekty správy sú:
- vecný obsah, teda to, o čom informujem
- správa o sebe, teda to, čo o sebe prezrádzam
- vzťah, teda to, čo si myslím o tom druhom a ako vyzerá náš vzájomný vzťah
- výzva, teda to, čo od toho druhého očakávam, že urobí.
Graficky potom správa vyzerá takto:
Správy mávajú rôznu podobu
Toto som len preletela, pretože to už poznám, ale ak to niekto nepozná, tak aspoň stručne:
Správy bývajú explicitné (priamo, otvorene vyslovené) alebo implicitné (naznačené, obsiahnuté v niečom inom); významy môžu byť implicitné/explicitné na všetkých štyroch stranách správy. Príklad explicitnej správy: „Erna, dones pivo!“, príklad implicitnej správy: „Erna, pivo sa minulo!“ Mohlo by sa zdať, že hlavným obsahom sú explicitné významy, ale opak je pravdou – veľmi často je hlavný obsah správy zakódovaný v implicitnom význame.
Niektorí vysielači dosiahli priam majstrovstvo v odovzdávaní svojich výpovedí implicitným spôsobom, aby ich mohli v prípade potreby odškriepiť („To som nepovedal!“).
Správy obsahujú aj neverbálnu zložku: tón, nasadenie hlasu, zdôrazňovanie, mimika a gestika niekedy ukazujú, z akého uhla pohľadu si treba slová správy vysvetliť. Takouto vetou je „Čo to má byť?“ S neutrálnym tónom je to otázka, s inkvizičným tónom je to nátlak a pri patričných decibeloch a mykaní bicepsom je to dokonca vyhrážka. Alebo niekto tvrdí, že je v poriadku, a pritom ledva potláča slzy.
Ďalšia vlastnosť správ je, že môžu byť kongruentné s ostatnými signálmi, alebo sú s nimi nekongruentné. Inými slovami, buď všetky signály ukazujú jedným a tým istým smerom (kongruencia), alebo si protirečia (nekongruencia). Pokiaľ si aspekty protirečia, treba zisťovať, čo sa deje.
Štyri uši každého počúvajúceho
Tak, ako každý človek vysiela na štyroch kanáloch súčasne, tak na štyroch kanáloch súčasne aj prijíma. Schulz von Thun tomu hovorí „štyri uši počúvajúceho“ a tieto uši vyzerajú nasledovne:
- modré ucho je vecné ucho; počúva vecnú stránku správy
- žlté ucho je sebavýpovedné ucho; počúva, čo hovoriaci prezrádza o sebe
- zelené ucho je vzťahové ucho; počúva tú časť správy, ktorá vypovedá o našom vzťahu
- červené ucho je výzvové ucho a počúva, akú akciu odo mňa dotyčný očakáva.
Podľa toho, ktorým uchom počúvajúci pri príjme správy prednostne počúva, naberá rozhovor celkom odlišný smer. Veľmi často prijímateľ správy ani netuší, že má niektoré svoje uši vypnuté a tým nastavuje výhybky pre priebeh ďalšej komunikácie.
Keď sa cuká vecné ucho
Schulz von Thun popisuje komunikáciu matky so 16-ročnou dcérou. Dcéra ide niekam von a matka jej vraví, aby si obliekla bundu, lebo vonku je zima. Dcéra namietne, že vonku nie je zima. Matka pritvrdí, že je ledva 10 stupňov. Dcéra odvrkne, že je 11,5 stupňa, zatresne za sebou dvere a odíde bez bundy.
Prečo k hádke došlo? Pretože matkina správa mala štyri aspekty:
- vecný: vonku je zima
- sebavýpovedný: robím si starosti o tvoje zdravie
- vzťahový: sama nedokážeš urobiť správne rozhodnutie
- výzvový: obleč si bundu!
Dcéru naštval vzťahový aspekt správy, ale naoko zareagovala na vecný obsah – tu protirečila („veď nie je zima“). A celý konflikt sa nakoniec rozvinul na tej rovine, na ktorej vôbec nijaký konflikt neexistoval – na vecnej rovine. Keby nebolo bývalo vzťahovej správy, ktorú matka vyslala, asi sa obe bez problémov dohodnú a dcéra odíde aj s bundou. Takto sa vadili o tom, koľko presne stupňov je, miesto toho, aby dcéra povedala: „Ja viem, že máš možno pravdu s tou bundou, ale prestaň mi dávať takéto príkazy, pretože sa potom cítim ako nedospelé decko.“
Keď sa cuká vzťahové ucho
U niektorých počúvajúcich je ich vzťahové ucho také obrovské a precitlivelé, že si aj do neutrálnych správ alebo činov vinterpretujú správu k svojej osobe, prípadne ak tam nejaká je, pripisujú jej nepatričnú váhu. Všetko vzťahujú na seba, všetko berú osobne, cítia sa hneď okydnutí a urazení a všetko interpretujú ako osobný útok. Keď sa niekto hnevá, cítia sa obvinení, keď sa niekto smeje, cítia sa zosmiešnení, keď sa niekto pozerá, cítia sa sledovaní, keď niekto odvráti pohľad, cítia sa odmietaní. Sústavne striehnu na vzťahové signály.
Toto ucho sa veľmi priamo dotýka princípu sebadôležitosti u dona Juana a Ruizovej dohody „neber veci osobne“.
Naša roztržka medzi matkou a dcérou by sa u niekoho, kto má príliš tenké vzťahové ucho, vyvíjala inak – miesto debatovania o vecnej stránke správy by sa začal rozoberať vo vzťahovej stránke správy a vecnému obsahu by sa vôbec nevenoval.
Keď sa cuká sebavýpovedné ucho
Keď ide o uši, je lepšie mať viac vyvinuté sebavýpovedné ucho než vzťahové ucho. Rozdiel medzi vnímaním jedným a druhým uchom ilustruje obrázok:
Počúvanie prevažne cez sebavýpovedné ucho má však aj svoje menej príjemné dopady. Povedzme, že mi niekto ide dať spätnú väzbu o tom, ako naňho pôsobím. Ak spätnú väzbu počúvam výlučne vzťahovým uchom, som vydaný napospas úsudkom ostatných: automaticky sa cítim dotknutý ich úsudkom a preberám ich názor do môjho sebaobrazu. … Ak počúvam súčasne aj natočeným sebavýpovedným uchom, viem v spätnej väzbe objaviť aj výpoveď hovoriaceho o sebe samom. Ale niektorí ľudia to tu preháňajú a navykli si počúvať výlučne týmto uchom: „Čo to musí byť za človeka, že si mohol o mne vytvoriť takúto mienku!?“ Napríklad túto chybu robí stará škola psychoanalyticky orientovaných terapeutov. … Tento prístup sa v extrémnom prípade mení na nadradenecký prístup, kedy už partnera neberiem vážne, ale ho len ponížim na úroveň diagnostikovaného objektu – voľne podľa hesla: Kto sa na mňa hnevá alebo má na mňa inú mienku ako ja, poukazuje tým len na svoj chorý mozog.
No a nabudúce sa zavenujem sebavýpovednej časti správy – to je presne tá časť, kde som mala zopár „aha!“-zážitkov a odkedy som ich mala, behám zasa po svete s tým mäkkým vyvráteným navonok… 😕
Eprakone - ezoterika a spiritualita 
