Joga ako cesta stopára

V uplynulých dňoch som sa okrem iného zamýšľala nad cestami, ktorými som doteraz kráčala a nad učeniami, ktorými som sa zapodievala. Všetky mali a majú svoj zmysel, či to bolo kresťanstvo, šamanizmus či cesta čarodejov, hinduizmus, ezoterika, psychológia, mytológia alebo zen. Do všetkých som len tak trochu zabŕdla a z každého som si niečo vzala. Zaujímave je nielen to, ako sa krásne premiešali, ale aj to, ako sa k nim z času načas vraciam. Pripodobila som to výstupu po točitom schodišti. Vždy pri výstupe na vyššie poschodie, akoby som videla to ktoré učenie či cestu z novej perspektívy ale zároveň aj z tej pôvodnej. Takže tak, ako znovuprežívam svoje drámy a opakujem si lekcie, tak sa navracajú aj kúsky múdrosti. Momentálne je to múdrosť jogy a múdrosť štyroch dohôd. Dnes som otvorila starú knihu o joge, ktorú som našla pri poslednej návšteve môjho pôvodného domova minulý víkend. Ležala tam zabudnutá 20 rokov. Dnes ju čítam prvýkrát a spôsob, akým je napísaná, je mi ako balzam na dušu. V tomto článku sa chcem podeliť o čosi, čo mi krásne zapadá do stopovania ruizovských dohôd a čo mi pomáha ich stopovať.

Na úvod budem citovať z knihy Milana Poláška: Joga – osem stupňov výcviku, aby som vysvetlila, prečo som si obľúbila jogu ako cestu ku stopárstvu:

Joga nepodceňuje telo. Priposuje mu vážnosť, dôležitosť a úctu. Hovorí sa, že duša bez tela je ako vták bez krídel. Jogín považuje svoje telo za dar, ktorý mu má slúžiť vo všetkých chvíľach života na sebazdokonaľovanie…Duševné žije cez telo a potreby tela treba rešpektovať. Všetko je preniknuté duchovným vedomím. Nikto nie je schopný určiť, kde sa končí telo a začína myseľ…Preto jogín nezanedbáva telo ani myseľ…

Toto ma oslovilo pretože mám sklony ku takzvanému ulietavaniu, keď pre duchovno zabúdam na telesno a naopak. Byť stopárom, bezchybným bojovníkom môžem len vtedy, ak budú moje telesno i duchovno v rovnováhe. Hneď na ďalšej strane som prečítala čosi, čo ma upevnilo v mojom rozhodnutí použiť jogu ako cestu stopára:

Jogíni prirovnávajú myseľ k hladine jazera. Človek na nej môže vidieť zrkadliť sa okolitý svet i svoj obraz. Myšlienky sú ako vlny. Čím sú vlny búrlivejšie, tým je obraz skreslenejší. Naopak, pokojná hladina verne zrkadlí okolitú krásu, ba keď je voda priezračná, možno sa podívať aj do hĺbky.  

To je presne to, čo ja od stopovania očakávam, prečo ja stopujem: chcem vidieť neskreslenú pravdu a chcem vidieť do hĺbky.

Jama a Nijama

Pri mojom stopárskom reštarte začiatkom mesiaca som úspešne rozbúrala čo sa dalo, hlavne svoj vnútorný pokoj. Beriem to tak, že keď sa rúbe les, lietajú triesky, ale aby som mohla popri stopovaní štyroch dohôd aj normálne existovať, chodiť do práce, jesť , spať a aby som sa sústredila na to podstatné, rozhodla som sa dupnúť na brzdu, a dať môjmu stopovaniu tento jogínsky rámec a stopovanie ukotviť vo svojom každodennom živote. V už citovanej knihe som našla tento návod:

„Na sebapoznanie joga používa v podstate dve metódy:

1. S využitím myslenia
2. So zastavením myslenia

Prvá metóda presadzuje rozumové posúdenie svojich postojov, správani, príčin, nepokoja a vedomé formovanie osobnosti na kvalitatívne vyššiu úroveň.“

Tento prvý, rozumovo zameraný sebavýchovný postup sa v aštanajoge nazýva jama a nijama. K jame patria neubližovanie, pravdivosť, nekradnutie, zdržanlivosť a nehromadenie, k jiname zase patria čistota, spokojnosť, sebadisciplína, sebapoznávanie a stotožnenie sa so svojou podstatou.

Pri popise pravdivosti ako cnosti jamy som sa v myšlienkach vrátila ku Ruizovi, ktorý hovorí o bezchybnosti slovom, čoho zložkou je aj hovorenie pravdy. Ako mi napadlo už minule, teraz mi to potvrdila táto kniha – hovorenie pravdy znamená byť pravdivý v myšlienkach, slovách i činoch. Zaujímavé je porovovnať si, čo za nehovorenie pravdy považuje toto učenie: priame klamstvo, ohováranie,táranie, nadávky, výsmech a posmech.

Takže toľko odomňa na úvod, aby ste sa nedivili, keď sem občas prídem s nejakým jogínskym múdrom. Skrátka budem stopovať Ruizove dohody ako jogín. Ale ešte sa podelím o predjogínsky

Osobný zážitok

Za posledné dva týždne, po publikovaní posledných článkov na pini, kde som sa venovala bodom „hovor čo si myslíš“ a „nehovor proti sebe“ som sa dostala na parádny nekonečný tobogán, kde som si oba postoje mohla vyskúšať naživo. Bola to jazda môjho života a ja ďakujem všetkým bohom, že som konečne naspäť pri sebe.

Začalo to nenápadne, náhlym precitnutím a uvedomením si, že ako stopár skutočne nemôžem vo svojom živote živiť vzťahy založené na ilúzii, čo je môj terminus technicus pre lži. Že teda síce môžem, ale tým sa stávam stopárom teoretikom, a tým vylúčim hneď v počiatku stopovanie dohody číslo štyri: rob všetko najlepšie ako vieš.  Zahĺbila som sa do svojho vnútra a spýtala som sa samej seba, či teda chcem stopovať alebo hrať sa na stopovanie a rozhodla som sa, že chcem stopovať.  Vzťah skončil a v rozchodovej fáze som mala viac než dosť príležitostí hovoriť čo si myslím a ešte aj nehovoriť proti sebe.

Pred, počas a po rozchode s osudovým partnerom, som mala siahodlhé diskusie s iným mužom, ktorého mi nejaký srandista zhora poslal ako zrkadlo. Vedel prečo muža. Pri rozhovoroch s ním som si uvedomila, že : nehovorenie toho, čo si myslím ma obmedzuje, zatiaľčo hovoriť čo si myslím sa bojím. Bola som veľmi zmätená a nespokojná sama so sebou, okrem iného aj preto, že som si jasne uvedomovala, že ten strach pramení v pocite sebadôležitosti. Mojou prvou reakciou bolo trucovanie,  asi tak týždeň som bola zaseknutá, usmoklená a poddávala som sa sebaľútosti. Nebeský srandista je našťastie citlivá a láskyplná bytosť, preto mi dal aj citlivé a láskyplné zrkadlo. A inteligentné.  Síce tomu vôbec nerozumiem, ten človek o stopovaní vie tak akurát niečo málo odomňa, ale má dar priamo i nepriamo osvetliť  moje vzorce, ktoré sú v rozpore so štyrmi dohodami. Môžem povedať, že vďaka tomuto živému trenažéru si uvedomujem,  ako často nehovorím tak, že hovorím skutočne čo si myslím, a vlastne aj aké nestále sú moje myšlienky. Takže tieto rozhovory vidím ako šancu preniesť do praxe to, čo sa pri nich učím.

Ako hovoria jogíni, keď je žiak pripravený, učiteľ príde. Včerajšiu noc som zase preplakala z ľútosti nad sebou. Od môjho milého zrkadla som sa totiž dozvedela, že nikdy nevie, čo mi vlastne vyhovuje a čo nie. (Tak ja sa snažím, aby som mu vyšla v ústrety v čom sa dá, a toto je výsledok. Waaaaa!) Uzavreli sme dohodu, že pri jeho najbližšej návšteve budem hovoriť, čo chcem robiť a nebudem súhlasiť s tým, čo nechcem. Priznávam, že mám z toho obavy. Bude to po dlhej dobe, keď budem znovu používať svoju silu a hovoriť pravdu mužovi.