Bezchybnosťou slova je Láska

Môj šéf je Angličan a opis “je pokojný ako Angličan” naňho sedí dokonale. Počas prvých dvoch rokov ma privádzal do zúfalstva. Kvôli jeho vete “teraz potrebujeme byť opatrní a nechať veci sa vyvinúť, počkajme až uvidíme celý obraz, potom sa rozhodneme ako ďalej” som mala dva roky rozhryzaný jazyk. On totiž vôbec nerozumel, že vrcholový manžment potrebuje vedieť od nás, čo kde škrípe! A potrebuje to počuť nahlas a dôrazne! Tie dva roky som presedela za stolom držiac si hlavu v rukách soptiac nahlas alebo dovnútra. Popri nesúhlasnom krútení hlavou som ale zaregistrovala, že vždy sa všetko vyriešilo tak, ako malo. Nikdy mu nikto nezatlieskal ako skvele vyriešil zapeklitú situáciu, nikto nikdy neďakoval, koľko dostal vlastného priestoru a dôvery, nikdy nikto vlastne ani nevedel, koľko za tým pokojom bolo múdrej stratégie, schopnosti nechať udalosti dozrieť a byť pripravený zatriasť stromom v správnu chvíľu. A môj šéf bol spokojný ako veľký múdry had vyhrievajúci sa na slniečku spokojnosti vyžarujúcej z jeho vnútra.

Moja cesta bývala veľmi priamočiara slušne povedané. Verná svojej povahe Draka šla som za cieľom nepozerajúc vľavo vpravo, veď “oni to potom pochopia a ešte mi poďakujú”. Všetky problémy som síce vyriešila rýchlejšie, ale za cenu zranení, naštvaní a vyprodukovania obrovských kvánt stresu, ktoré ako sa neviditeľné cunami cez zasiahnutých ľudí do ich ďalšieho okolia. Hlavne, že ciele boli dosiahnuté. A že som sa o to pričinila ja, to bolo každému jasné, počuť ma teda bolo. Len to ocenenie občas bolo sprevádzané škrípaním zubov v pozadí, ale to som akože nepočula.

Minulý rok som mala s mojim šéfom jeden z hodnotiacich pohovorov, ktoré u nás prebiehajú každoročne. Hodnotí sa zamestnancov výkon v zmysle naplnenia pracovných cieľov zadaných začiatkom roka, ale aj jeho ľudský prínos pre spoločnosť. Nie je to nič dramatické, pretože jednak je to povinné cvičenie pre všetkých zamestnancov, a tiež už to bolo naše štvrté takéto sedenie. Takže žiadne prekvapenia som neočakávala. Šéf priateľsky a profesionálne zhrnul dosiahnuté výsledky, pochválil ma za veci, ktoré si chválu zaslúžili a tiež chcel nejakú spätnú väzbu z mojej strany. Skrátka, nenáročný rozhovor sa blížil ku koncu, ešte prebrať plány na rozvoj na budúci rok a dohodnúť sa, v ktorej oblasti a ako sa budem zlepšovať.

“Tvoja snaha a nadšenie pre vec sú obdivuhodné, si skutočne veľmi vytrvalá. Veľmi oceňujem, ako s nevzdávaš a neľutuješ námahu, aby si dotiahla veci dokonca a dosiahla cieľ. Niekedy mám však pocit, že si zbytočne znepriateľuješ ľudí. Možno si si aj sama všimla, že niekedy nemáš možnosť vidieť celý obraz, len jeho výsek. Niekedy hovoríte iným jazykom, niekedy konáš pod časovým tlakom, niekedy si nesprávne intepretuješ to, čo počuješ. Oveľa viac dosiahneš, keď na chvíľku zo situácie vystúpiš a postavíš sa na miesto toho, kto je tvorca mieru. Peacemaker. Skús to niekedy.”

Ach. Husiu kožu mám pri spomienke na ten moment ešte dnes. Diskoguľa plná zrkadielok sa zastavila a videla som svoj obraz vo veľkom jasnom zrkadle. Čo z toho, že som dosiahla to čo som chcela, že som vyjadrila svoj postoj, pocit či názor, keď to – hoci neúmyselne – ranilo alebo naštvalo iného človeka? Z ezoterného pohľadu som zakaždým poriadne prikŕmila potvoru negatívnej energie. Doslova a dopísmena sa mi v hlave rozžiarilo a prešla mnou triaška. Lightworker? Nie, ďakujem. Budem “peacemaker”.

Slovo “peacemaker” sa mi pri prvom počutí okamžite spojilo so spojením“pokojný bojovník”. V tú istú chvíľu sa mi vynorila z pramäte veta zo zenových kariet “Čo by v tejto situácii urobila Láska?” Rozhodla som sa, že toto je moja nová cesta. Odvtedy uplynulo viac ako pol roka a ja zisťujem, že skutočne častokrát potrebujeme byť opatrní a nechať veci sa vyvinúť, počkať na chýbajúce informácie a vidieť celý obraz predtým, než sa rozhodneme ako ďalej. Nemusím chŕliť síru a oheň a môžem dovoliť situáciám, aby dozreli a ľuďom, aby prehodnotili svoje postoje. Môžem svoju energiu využiť inak. Môžem nechať čas pracovať pre dobro veci, ako nechávame na strome dozrieť jablká.

A toto je, drahí moji spolupútnici, môj posledný príspevok do tohoto projektu. Blogujem a stopujem ďalej, som prístupna dialógu, rada sa stretnem s tými, kto sa budú chcieť stretnúť, avšak nevidím sa ďalej v tejto skupine. Všetkým vám ďakujem za vašu priazeň a za podporu, ktorú ste mi prejavili.