V stalkovacej skupine jedna z nás vyštartovala otázku predpokladov. Čo je taký predpoklad? Kedy ide o predpoklad a kedy nie? Dostala som “nákop múzy” a začala som tam písať komentár, ale po polhodinovom ťukaní mi začalo byť jasné, že je to skôr článok… 😕
Tu je opis toho článku:
Samozrejme, že robíme predpoklady. Inak by sme nedokázali povedať, čo je čo. Dôležité v tomto princípe je podľa mňa to, aby sme nezačali s predpokladmi narábať ako s faktmi, ale len ako s tým, čo to je – s predpokladmi.
Ak si správne spomínam (teraz som to chvíľku nepočúvala), tak je to o tom, že keď niečo predpokladáme (teda keď si v mysli vytvoríme nejaký obraz reality), máme ešte stále ústa na to, aby sme sa spýtali a overovali. A kým si neoveríme, že náš predpoklad bol správny, tak dovtedy je to len predpoklad.
V prípade tej mamy smejúcej sa z videa je to o ničom. Stačí ísť a spýtať sa “mami, smeješ sa?” a sme v pohode. Niektoré veci si však nemôžeme overiť – a vtedy si musíme dať pozor na to, aby sme ich nevyhlásili za pravdu svätú, hoci je to len naša predstava o tom, ako vec asi/možno/pravdepodobne vyzerá.
Možno – pravdepodobne – určite
V realite totiž robíme jeden nelogický krok. Vidíme chlapíka spiaceho na lavičke v ogrcanom, páchnucom oblečení. Hneď nás napadne: “je to špinavý homelesák a zrejme je zdrúľaný, keď drichme uprostred jasného dňa”. Vidíme, že je špinavý, mohol by byť bezdomovec a mohol by byť zdrúľaný -> tak asi je bezdomovec a je zdrúľaný -> ide o toho zdrúľaného bezdomovca -> a zavoláme policajta a povieme mu “robte niečo s tými bezdomovcami, ktorí sa ožierajú, spia na lavičkách a keď sa zobudia, obťažujú okoloidúcich!”
Akú správu dostal policajt? “Tam máš ožratého bezdomovca, ktorý túto slušne odetú pani obťažoval, inak by nebola taká rozhorčená.” Takto sa z útržkovitých skúsenosti z minulosti poskladá obraz, urobí sa interpretácia, tá sa extrapoluje (čím do nej vniknú nové prvky) a potom sa vyhlási za skutkový stav a ošetruje sa ako realita.
A policajt príde k lavičke a zistí, že ten ležiaci je študent, ktorému došlo zle od srdca, ovracal sa, skydol sa do ležiacej polohy a takto tam bez pomoci zomrel, kým sme my vysvetľovali policajtovi, ako ožratí bezdomovci obťažujú slušne oblečené panie v stredných rokoch.
Je to zlý človek…
Iná forma zhubného predpokladu: Som dobrý človek a pestujem si vzťahy s inými ľuďmi. Pretože sa obklopujem seberovnými, sme všetci vzťahovo orientovaní a robíme jeden druhému dobre – rôznymi malými pochvalami, vzájomným obdivom a tým, že sa správame ako jedno spoločenstvo. Cítim sa tam dobre; keď niekedy niečo kecnem, ostatní to “prepočujú”, pretože nechcú narušiť alebo zaťažiť vzťah.
Jedného dňa dospejem k záveru, že nebo má pekný hráškovooranžový odtieň. Moji blízki si za mojím chrbtom vymenia útrpné pohľady, možno sa uškrnú, možno si poklepú na čelo – ale keďže chcú, aby aj k nim boli ostatní ohľaduplní, ak náhodou tresnú nejakú somarinu, tak radšej nepovedia nič, pritakajú, že mám “originálny pohľad” a začnú hľadať situácie, kedy aj oni vnímali nebo ako hráškovooranžové.
Potom sa niekde stretnem s novým človekom. Tento človek je nevzťahový, vecne orientovaný. Keď poviem, nereaguje na vzťah, ktorý má ku mne, ale len na to, čo hovorím. No a ja presvedčená o svojom hráškovooranžovom nebi (lebo veď doteraz mi to všetci potvrdzovali) začnem túto teóriu rozvíjať aj pred ním. A on na mňa pozrie a vyhlási: “to je čo za kravina?” Ako mohol?! On ma nemá rád! Keby ma mal rád, bude mu záležať na tom, ako zareagujem na jeho slová – a nikdy by mi nemohol povedať, že hovorím kraviny! Tento človek ma nemá rád a možno by mi mohol aj ublížiť. Nie, už nabudúce mu nič nepoviem, pretože len hľadá spôsob, akým by mi ublížil… Je to zlý človek! ( 😀 A kyvadielko, potvrď že mi, ale hneď a zaraz, že na mne praktizuje čiernu mágiu! 😆 )
A pritom daný človek neurobil nič iné, než že miesto na predpokladaný priateľský vzťah zareagoval výlučne na situáciu. Obaja máme inú sadu hodnôt a on sa zachoval podľa svojej sady hodnôt, nie podľa mojej.
Čo je na tom také absolútne zhubné je to, že keď si urobím tento predpoklad, čokoľvek daný človek nabudúce povie, budem počúvať cez uši “je to zlý človek, ktorý mi chce len ublížiť a neodhodí sa pri tom ani od čiernej mágie”. A keby hneď povedal “dobré ráno”, uvidím v tom tibetské posvätné zaklínadlo na privolávanie dyzentérie na moju hlavu. 😛
Len čo si o nejakom človeku urobíme predpoklad a tento predpoklad nie sme ochotní z času na čas “testovať”, zasunuli sme ho do chlievika, z ktorého už nikdy nemá šancu vyliezť – my mu to totiž nedovolíme.
Takto prichádzame o potenciálnych známych a množia sa rady našich hyen.
Predpokladaj, ale overuj si
Tak toto ma napadlo dnes pri obede. Netvrdím, že je to vyčerpávajúce (hoci mňa to vyčerpalo), ale je to rozhodne môj pohľad na vec – pohľad mentálno-vôľovej energie. Tieto “predpokladania” robíme častejšie, než si uvedomujeme. Preto je dôležité začať stalkovať, kedy a ako si robíme predpoklady, aby sme vedeli hodiť spiatočku, až nás to pochytí nabudúce.
Čiže myslím, že aj keď sa tretia dohoda volá “nerob predpoklady”, je skôr o tom “overuj si svoje predpoklady, než s nimi začneš narábať ako s realitou“.
Eprakone - ezoterika a spiritualita 