Bezchybný bojovník: toltécky mýtus

Pokračujem so Sánchezom a narazila som na niečo, čo sa mi nesmierne zapáčilo. Sánchez rozpráva o bezchybných bojovníkoch a nazýva ich “toltécky mýtus”.

Bojovník neexistuje, je to len mýtus – nádherný mýtus našej doby, ktorý odráža naše najvznešenejšie ašpirácie smrteľníka.

Každá doba má svoje vlastné mýty. Tieto mýty odrážajú úroveň jej morálky a preferencie. V podstate sú to príbehy, ktoré boli odovzdávané z generácie na generáciu a dnes ťažko povedať, čo z nich je “skutočné” a čo je len “fikcia”. A je aj zbytočné to rozoberať; majú v spoločnosti svoju celkom presnú úlohu. V týchto mýtoch nachádza spoločnosť zrkadlo, ktoré najlepšie odráža jej tvár, ale súčasne aj tvár toho “druhého ja” – toho, čo niesom, ale čím by som chcel byť.

Pre spoločnosť je mýtus tým, čím sú sny pre jedinca. Okrem toho však slúžia aj ako “príručka konania” istým spôsobom. Veľa z dnešných mýtov má spoločné základy: mýtus o Kristovi, mužovi, ktorý čistým životom a službou iných bol premený na boha; mýty o Herkulesovi, Quetzalcoatlovi, Wiracochovi či Budhovi – o osobách s vysokými ašpiráciami žijúcich v svete s nízkymi ambíciami, o konflikte medzi spoločnosťou, v ktorej žili, a túžbami ich ducha; o boji s pochybnosťami a testoch, ktoré museli absolvovať, aby mohli nakoniec dosiahnuť svoj sen – vymaniť sa z chaosu a mizérie ľudskej existencie.

Najneskôr tu som pochopila, že ja si asi žijem tiež svoj vlastný “mýtus”: vysoké ašpirácie, hmotný svet naokolo, kontakt s dokonalosťou, boj s pochybnosťami, testy, vymanenie sa z hmoty… 😀 Aby sa o mne nakoniec ešte neučili budúce generácie! (Napr. ako odstrašujúci príklad. 😆 )

Mýtus a dogma

Ak sa ukážeme byť neschopní konať podľa mýtov a nedosahujeme to, čo v nich je opísané ako želateľné, premeníme ich na dogmu a založíme sektu. Keď k tomuto dôjde, stráca mýtus svoju úlohu oslobodzujúceho prvku a stáva sa prvkom potláčajúcim.

Mýtus je niečo, čím žijeme, dogma je niečo, v čo veríme. To prvé vyvoláva konanie, to druhé vyvoláva podriadenectvo.

Mýtus bojovníka

“Cesta bojovníka” v ktorej bojovník predstavuje magickú bytosť žijúcu uprostred bežnej spoločnosti, je mýtus našej doby. Nie preto, že by bojovníci alebo muži a ženy poznania neexistovali v reáli! Existujú. Ale mýtus bezchybného bojovníka má tú istú úlohu ako všetky ostatné mýty: odráža naše najvznešenejšie a najhodnotnejšie ašpirácie a vedie bežných smrteľníkov k tomu, aby ich dosiahli. Don Juan vraj povedal Castanedovi, že sa nemôže nikdy stať mužom poznania (vraj v knihe The Teachings of Don Juan, ale nemohla som skontrolovať, pretože mám iné vydanie a tento citát si naozaj nepamätám). Takisto sa nikdy vlastne nestaneme bojovníkmi – rozhodne nie raz prevždy, len sa v istých obdobiach nášho života správame ako bezchybní bojovníci, ako don Genaro na ceste do Ixtlánu.

Bojovník a “boj”

Bojovník nemá nič spoločné s násilím alebo úmyslom zničiť niekoho alebo niečo. Nazýva sa tak, pretože sústavne zápasí s osobnými slabosťami a obmedzeniami, so silami, ktoré mu bránia rozširovať svoje poznanie, a so silami, ktoré ho ženú žiť priemerný ľudský život. Bojovník bojuje za svoju slobodu zvoliť si, ako chce žiť a kým chce byť. Je to boj za slobodu, ktorý začína vovnútri a odtiaľ sa premieta do všetkého, čo tvorí svet činov. Je to pokojný, nenásilný, radostný boj.

Postoj bojovníka je pohľad na veci, nasmerovanie, vytrvalý výber toho najvhodnejšieho a najúčinnejšieho spôsobu konania. Tento postoj sa premieta do všetkých vecí, čo bojovník robí – aj do tých najmenších. Bezchybnosť chápe bojovník ako sústavné robenie “toho najlepšieho”, čoho je v danom okamihu schopný, a hlavne optimálneho vynakladania energie. A keď všetky ostatné motivácie padajú, bojovník napriek tomu koná bezchybne, pretože je to jeho spôsob konania.

Ak bojovník koná bezchybne, nemá priestor pre nepozornosť alebo vzdávanie sa. Tým, že uplatňuje svoju vôľu, kontrolu, stratégiu a vedomie blízkej smrti, uči sa zredukovať svoje potreby na minimum. Preto dokáže konať bez príťaže túžob, strachu alebo nešťastia.

Počas svojho boja má bojovník niekoľko zbraní, ktoré mu pomáhajú. Najvýraznejšia je jeho vôľa. Je to sila, ktorá vychádza z neho samotného, ktorou pociťuje a rozpoznáva svet okolo seba a ktorou ho dokonca riadi. Vôľu nasadzuje hlavne v bitkách, v ktorých by inak nemal nádej na úspech alebo do ktorých by sa sám od seba nepustil. (Tak ja už vidím, že moja “vôľa” má krídla, okovanú čižmu v mojom zadku a jej meno začína na G. 😕 ) Vďaka vôli bojovník už nie je spútaný strachmi a predstavami svojich myšlienok, ale pozoruje svoje pocity a nechá sa viesť svojou osobnou silou, ktorú sa učí zvyšovať a konzervovať.

Bojovník takisto používa vedomie svojej nastávajúcej smrti a koná zakaždým tak, akoby to bol jeho posledný čin na tomto svete. Odpútaný od všetkého, vedomý si krátkosti života a uprostred sústavného boja si začína bojovník utvárať svoj život ako sériu vedomých rozhodnutí. Postupne získava kontrolu nad svojím osobným svetom, berie opraty svojho života do vlastných rúk a začína ho riadiť strategicky. Každá drobná vecička je súčasťou jeho stratégie. Kontrola a stratégia sú dve veci, ktoré ho sprevádzajú každú sekundu na každom kroku jeho života.

Kontrola je sústavná snaha vedome a cielene riadiť všetky prvky, ktoré patria do jeho spôsobu života alebo existencie. Bojovník ju používa sústavne, pretože jeho konanie nie je riadené náhodou alebo emocionálnymi výbuchmi, ale je to súčasť stratégie jeho života, v ktorom niet miesta pre náhle poryvy, impulzívne či mechanické konanie.

Článok je súčasťou projektu toltéckeho rastu