Bojovník a sebazodpovednosť

Skutočné poznanie, ktoré ovplyvňuje spôsob, akým žijeme a zomierame, nemožno odovzdávať; získava sa jedine cez osobnú skúsenosť. Knihy, majstri, školy a guruovia sú vhodné pomôcky jedine vtedy, ak sme pripravení konkrétne konať v mene nevyčerpateľného poznávania.

Je veľmi ľahké – a preto aj populárne – podľahnúť kúzlu majstra či iného guruovitého vlastníka múdrosti a moci, od ktorého môžeme vďaka jeho veľkorysosti získať “osvietenie”. “Veľký majster” sa nás dotkne prstom, “osvieti” nás a prebudí našu vnútornú “šakti”. Tieto ilúzie … sú pre bytosti príliš slabé na to, aby si dokázali predstaviť, že by sa dokázali zo svojej mizernej situácie vymaniť zo svojich vlastných síl. Vždy je tu niekto, kto nás zachráni, kto nás povedie. Kým sme boli deti, boli to matka a otec, keď sme dospelí, je to manžel či manželka, sensei alebo “milovaný guru”.

V týchto prípadoch dochádza k poníženiu seba samého: “Som príliš slabý. Nezvládnem to sám. Potrebujem niekoho, aby ma viedol.”

Bojovníka nazývame bojovníkom preto, lebo je stále v stave vojny. Nepotrebuje mamičku, aby mu povedala, čo robiť či nerobiť. Bojovníci sú sebazodpovední a sú si sami vodcami a oni sami sú tou silou, čo ich vedie po ceste k poznaniu. Ako to hovorí don Juan v Journey to Ixtlán:

Bojovník je bezchybný vtedy, keď verí svojej osobnej sile bez ohľadu na to, či je malá alebo obrovská.

 

Článok je súčasťou projektu toltéckeho rastu