Svet dona Juana: emanácie Orla

Pre dona Juana Matusa tento svet nie je tvorený predmetmi, ako to vidíme, ale poľami energie, ktoré nazýva emanáciami Orla. Tieto polia tvoria v skutočnosti jedinú transcendentálnu realitu.

Sú zoskupené do zhlukov alebo “pásiem”, pričom každé tvorí samostatný svet. Don Juan hovorí o tom, že existuje 48 veľkých pásiem emanácií a dve z nich sú prístupné človeku bežným vnímaním. Jedno z týchto pásiem je organický život a druhé obsahuje štruktúry bez vedomia – pravdepodobne minerály, plyny, tekutiny a pod.

V rámci pásma organických bytostí existuje pás, ktorý sa viaže priamo na ľudstvo a určuje obmedzené hranice vnímania poznaného (teda “známeho, bežného, toho, čo už poznáme”). Pretože nie všetci ľudia sú naladení na všetky emanácie rovnako, existujú odchýlky vo vnímaní jednotlivcov. To sú prípady ako mimoriadna senzitivita, mimozmyslové vnímanie, psychické fenomény, genialita či naopak duševná zaostalosť, hlúposť alebo necitlivosť.

Emanácie, na ktoré sú obvykle naladení ľudia, sa nazývajú bežné vedomie, tonal alebo pravá strana. V páse ľudstva však existuje aj množstvo prístupných, ale nepoužívaných emanácií, ktoré tvoria latentné, hoci prehliadané možnosti vnímania a tým aj života človeka. Tieto predstavujú predsieň nepoznaného.

Emanácie mimo pásu ľudstva predstavujú skutočné nepoznané (“neznáme”), teda to, čo bežným vnímaním neregistrujeme a preto o tom nevieme. V bežnej realite sa na tieto pásy nikdy nenalaďujeme. Hovorí sa im nagual, samostatná realita alebo ľavá strana. Don Juan a jeho družina sa učili naladiť práve na tieto emanácie.

Prvok, ktorý podmieňuje, na ktoré emanácie sa naladíme v danom okamihu vnímania, sa nazýva kotviaci bod. Je to schopnosť vedomia vybrať vhodné emanácie, aby sa vytvorilo súčasné vnímanie všetkých prvkov, ktoré tvoria realitu, čo práve vnímame. Zladenie kotviaceho bodu s 1. niektorými pásmami emanácií a 2. jednotlivými emanáciami v rámci daného pásma sa nazýva “pozícia kotviaceho bodu”. Aj náš každodenný svet nie je nič iné než pozícia kotviaceho bodu na istom mieste, vyberajúca isté emanácie z pásu ľudstva.

Nepatrné posunutie kotviaceho bodu nás dokáže vyladiť na emanácie, ktoré v páse ľudstva bežne nevnímame.

Predpokladám, že sem patria aj naše obvyklé emocionálne výkyvy, ktoré nám sprostredkujú videnie nášho výseku reality z celkom nového zorného uhla: rozčúlenie a po ňom nastupujúce ukľudnenie; emocionálna trauma a po neja nastupujúce zmierenie a podobne. Niekde tomu don Juan hovoril “fluktuácia” kotviaceho bodu – drobné pohyby mimo jeho pevne zafixovanej pozície, ktoré v nás nerozhádžu naše vnímanie sveta, ale dávajú nám nový pohľad na vec a prístup k novým pocitom.

Sem asi patria aj halucinácie a tie zmenené stavy vedomia, ktoré sa odohrávajú v svete, ako ho bežne vnímame – teda v ňom vieme identifikovať prvky a vieme predpokladať ich správanie. Mám na mysli napríkald normálne snívanie a pohyb v astráli (teda za prvou bránou snívania).

Veľký posun (premiestnenie) kotviaceho bodu nás dokáže vyladiť na iné pásma emanácií.

Podľa toho, ako to vnímam v súčasnosti, tu už ide o výrazne zmenené stavy vedomia (myslím, že psychiatri používajú “narušenie vedomia” 😛 ). To už asi vôbec nevnímame svet “našej reality”, ale iný svet s inými bytosťami a inými zákonitosťami. Nejako mi sem skórujú skôr Castanedove príbehy za druhou bránou snívania.

Celý systém, s ktorým Castanedu oboznámil don Juan, sa zameriava na vedomé pohybovanie kotviacim bodom, aby sa človek oslobodil od mantinelov bežného vnímania. Nie je to jednoduché, ale už len malé posuny dokážu vyvolať obrovské zmeny v živote, v správaní i vo vnímaní sveta.

Pre mňa bol takýmto malým posunom príchod Otca a Gabriela. Odohrával sa vo vnímaní mojej bežnej reality ako samostatný obraz preložený (superimposed) cez ňu. Táto dualita vnímania vo mne zlomila racionálnu bariéru, ktorá ma odstavovala od prístupu k nagualu. Ale skutočný prístup k nagualu sa u mňa dial sprostredkovane, cez upravené obrazy z tonalu, a trvalo asi jedenapol roka, než som bola schopná narábať s pojmami ako “energia” bez toho, aby som potrebovala pre ne nejakú tonalovú reprezentáciu (čiže preloženie nagualového významu tonalovým obrazom).

Učenie dona Juana sa zameriava na tento cieľ. Delí sa na dve časti: na učenie pravej strany a na učenie ľavej strany. Každá predstavuje svoje vlastné formy ne-robenia, ktoré umožňujú kotviacemu bodu začať sa pohybovať. Tieto časti sa volajú stalkovanie a snívanie.

Schopnosť vnímať emanácie je schopnosť živých bytostí, ktoré ju zdokonaľujú po celý svoj život a učia sa špecifickému spôsobu vnímania. Kvôli tomu sa každý človek učí vyberať len časť všetkých dostupných emanácií a vnímať ich spôsobom, ktorý pre daného jedinca funguje. Ak by sa toto ľudia nenaučili, ich vnemy by tvorili jeden obrovský chaos.