Svet dona Juana: Nepoznané a nepoznateľné

Nie všetky emanácie Orla sú nám prístupné; prevažná väčšina z nich patrí do oblasti nepoznateľného. V The Fire From Within hovorí don Juan, že oblasť poznateľného je tvorená siedmimi veľkými pásmami emanácií, ktoré sú v konečnom dôsledku prístupné vnímaniu a sú rozdelené na poznané a nepoznané.

Oblasť poznaného je v skutočnosti len malá časť z tých emanácií, ku ktorým môžeme získať prístup. Obvykle však práve v tejto malej časti zostávame po celý náš život. Obsahujú všetky tie prvky, ktoré vnímame v realite každodenného života. Všetko, čo ľudia robia a sú, spadá do tejto časti emanácií.

Neznáme je tá časť, na ktorú by sme sa dokázali naladiť a vnímať ich, ale väčšinou to nerobíme.

V čase narodenia deti nevnímajú svet tým istým spôsobom ako dospelí. Ich pozornosť ešte nefunguje v prvej pozornosti a preto nezdieľajú naše vnímanie sveta. Hoci sú obklopené tými istými emanáciami, ešte sa nenaučili vyberať a organizovať ich tak, ako to robia dospelí. Toto dosahujú tým, že postupne asimilujú popis sveta dospelých. Každý dospelý, ktorý príde do kontaktu s dieťaťom, sa nevyhnutne stáva učiteľom, ktorý dieťaťu sústavne popisuje svet. Hoci deti týmto popisom sprvu nerozumejú, postupne sa učia vnímať svet spôsobom, akým ho dospelí popisujú. Tieto popisy im vlastne dávajú návod, akým spôsoom organizovať a vyberať polia energie, ktoré ich obklopujú.

To, čo denne vníame, je ten istý popis, ktorý sústavne vysielame svetu okolo nás. Pomocou tohto vysielania toho istého do prostredia udržiavame naše vnímanie v rovnakých mantineloch a máme pocit bezpečnosti, pretože sa dokážeme ľahko orientovať. Ak by sme naše “vysielanie” zastavili, celý svet by sa zrútil a výsledkom by bolo to, čomu Castaneda hovorí “zastaviť svet”. Keď tento tok zastane, vnímame svet iným spôsobom a hovoríme tomu videnie.”

Obvykle sa “svet zastavuje” zastavením vnútorného monológu. Ja mám však veľmi živý vnútorný monológ a tak som skúsila niečo iné – skúsila som zmeniť popis sveta, ktorý mi môj vnútorný monológ ponúkal. Začala som si opakovať, že to, čo vidím, je len záclona, na ktorú niekto premieta film, ale ak sa dostatočne sústredím, zazriem pomedzi jej očká to, čo je za ňou… Po  asi pol hodine sa moje vnímanie prispôsobilo a prvýkrát v živote (a zatiaľ aj posledný 😦 ) som videla to, čo Castaneda opisuje ako svietivé energetické vajíčka… 🙂

V podstate veľmi podobným spôsobom postupoval don Juan, keď v počiatkoch učil Castanedu bosorácky popis sveta. Tiež to bol prostriedok na zastavenie jeho vnútorného monológu. A pritom mu stále opakoval, že aj tento popis nie je nič iné, než to, čo to je – popis. A ak sa ho bude pevne držať, tak v ňom môže zostať uväznený.

Vnútorný monológ je vnútorný džavot, ktorý vedieme sami so sebou. Jeho hlavnou úlohou je ochraňovať ten popis reality, ktorý sme nadobudli, a napĺňať ho obsahom a posilňovať ho. A tak, pretože si to stále hovoríme, vnímame svet spôsobom, akým si ho popisujeme, čím tento popis utvrdzujeme a zosilňujeme. To sa rozrastie do tej miery, že nakoniec už si do tohto popisu miesto pozorovaní reality dosadzujeme naše vlastné myšlienky. Svoje myšlienky začíname považovať za realitu.

Takže len čo sa nám podarí zastaviť vnútorný monológ, dokážeme zastaviť všetko, čo vzniká jeho následkom. Preto zastavenie vnútorného monológu don Juan nazýval kľúčom, ktorý otvára bránu medzi svetmi.

Článok je súčasťou projektu toltéckeho rastu