Manipulácia vnímania cez presmerovanie pozornosti

Dostala som newsletter od Lujana Matusa s týmto článkom (je to voľné prerozprávanie, nie doslovný preklad):

Keď chcete vytvoriť účinnú ilúziu, potrebujete zavádzanie, teda presmerovanie pozornosti iným smerom.

Presmerovanie pozornosti vytvára konštrukt (v zmysle “umelú realitu”). Nitky úmyslu sú cestičky, ktoré vedú našu pozornosť na vopred vymedzené miesto. Je to, akoby tie cestičky boli vykolíkované a každý kolík obsahuje informáciu potrebnú na to, aby našu pozornosť nasmeroval určitým (želaným) smerom. Len čo sme takéto miesto vytvorili (“miesto” je to v prenesenom význame a môže sa týkať vskutku čohokoľvek – obrazu, predstavy, presvedčenia), opakovaným upozorňovaním ho upevňujeme a potom používame bežné zrkadlá a masky nášho sveta, aby sme cez ich asociácie vytvorili zdanie pravdivosti.

Ono to vyzerá veľmi zložito jazykom Lujana Matusa, ale nie je to vôbec zložité. Je to jedna z hypnotických manipulačných techník, ktorú máme vrodenú a často ju používame celkom intuitívne, bez tréningu alebo hlbšej vedomosti. Malý príklad: Máte susedu, ktorú neznášate. Je zvláštna a samotárska, nemá v dome veľa priateľov, ale má lepšiu postavu a váš muž sa o nej párkrát obdivne vyjadril, čím vám ju sprotivil. A tak si urobíte vlastný plán: s ostatnými susedami nadviažete rozhovor, v priebehu ktorého párkrát spomeniete, že je neporiadna. Napríklad že ak jej spadne niečo na zem, nezdvihne to. Najprv to rozprávate ako humorný príbeh a obmieňate jeho verzie, ale stále majú tú istú správu: ona sa nestará o to, kam odhodí svoje odpadky.

Neskôr sa párkrát posťažujete, že si vás neváži a hádže vám odpadky pred dvere. Potom spomeniete, že sa posmievala z iných obyvateľov domu. A potom susedia nájdu na schodisku tu papier, tam prázdnu konzervu… Čo myslíte – koho z toho budú viniť? Vašu nenávidenú susedu! Budú sami vyhľadávať v jej prejave prvky, ktoré im ich podozrenie budú potvrdzovať. Nemusíte už urobiť nič (možno znova preventívne pohodíte zopár ďalších odpadkov na schodisku, aby vášne neopadli), ba dokonca ju môžete aj začať “obhajovať” – mechanizmus “verejnej popravy” je už spustený a ide svojou vlastnou zotrvačnosťou!

A váš muž ešte síce nostalgicky poškuľuje jej smerom, ale už ju považuje za to posledné a vás za tú najlepšiu osobu pod slnkom.

Čo ste na to potrebovali? Jedine publikum, s ktorým ste boli v kontakte častejšie ako vaša “sokyňa”, a váš úmysel.

Keď sa vám podarí vytvoriť “chýr”, ostatní ho vďaka asociácii s maskami, ktoré poznajú, rozpoznajú ako to, čo od nich očakávate, a rozoberaním medzi sebou sa utvrdzujú v tom, že ide o pravdu. Podľa toltéckeho názvoslovia vytvárajú práve kolektívnu dohodu, že daná vec je tak – dávajú jej “hmotu”. Keď sa vám podarilo zmanipulovať ich do tohto štádia, neexistuje návrat späť – pôvodná pravda v ich realite prestala existovať a bola nahradená tým, čo ste vy inscenovali ako pravdu.

Toto je temný spôsob presmerovania pozornosti. Lujan Matus:

Nie je lepšie stáť v pravde vášho srdca? Je cesta stalkera cestou temného presmerovania pozornosti? Neuberá nám temné presmerovanie pozornosti na žiarivosti? Nezabíjame tým nášho vnútorného vidiaceho?

Tento spôsob zaobchádzania s realitou nás len odvádza od nášho srdca. Potrebujeme žiť pravdu nášho srdca a spoliehať sa len na pravdu, ktorá bola srdcom zažitá a nezakladá sa na manipulovaní našej pozornosti. To značí (a tu siaham znova po Ruizovi a jeho piatej dohode): ber všetko s rezervou. Dôveruj, ale všetko si overuj. Nespoliehaj sa na slovo niekoho iného; jediná skutočná realita je tvoj vlastný prežitok. To je totiž realita, ktorá je platná v tvojom svete (=tvojom príbehu). Tá druhá, ktorú do nás niekto hustí (najčastejšie sú to médiá), môže byť platná v jeho svete, ale nemá výpovednú hodotu v tvojom svete – pokiaľ v ňu neuveríš a tým si ju nepremeníš na svoju vlastnú realitu!

Lujan Matus:

Pozorovanie bez zasahovania nám pomôže uvedomiť si ilúziu, ktorá je nám natláčaná. Keď pozorujeme, začneme vnímať mechanizmus, akým sa pred nami konštruuje realita, ktorá je len temným presmerovaním pozornosti.

Túto vec som si začala veľmi citlivo uvedomovať pri správach o vojne v Líbyi. Povstalci vyhlásili niečo. Khaddafi vyhlásil pravý opak. A vy ste sa na to pozerali a uvedomovali ste si, že jedno aj druhé môže byť lož a vy nemáte jedinú šancu, ako zistiť, kde je pravda… Proste netušíte, kde médiá manipulujú vašu mienku, pretože nie ste v kontakte so samotnou situáciou. Jediné rozumné, čo môžete urobiť, je nedôverovať.

Naša nedôvera musí byť obrovská ešte vďaka jednému mechanizmu, ktorý je rozšírený na Slovensku: kto obviňuje, má väčšiu pravdu ako ten, kto sa bráni. Stačí niečo o niekom vyhlásiť dobre nahlas a dobre presvedčivo a my už dané vyhlásenie neskúmame. Ale len čo sa obvinený začne brániť, začíname skúmať – a spochybňovať – jeho dôveryhodnosť, pretože keby to nebola pravda, nemusel by sa obahjovať… no nie? 😕 Proste viac veríme tomu, kto hovorí prvý.

Ale existuje aj svetlé presmerovanie pozornosti…

Bosoráci neberú presmerovanie pozornosti za zlo, ale len za nástroj. Ak slúži úmyslu poškodiť, je to temný nástroj. Ak slúži oslobodeniu našej duše od nánosov lží a samonastolených obmedzení, je to nástroj svetla. A ako nástroj svetla sa dá presmerovanie pozornosti použiť aj pri sebarozvoji.

V NLP sa tomu hovorí re-framing, zmena rámca, do ktorého situáciu osadzujeme. Základnú formu re-framingu ma však naučil človek, ktorý v živote nemal s NLP ani bosoráctvom do činenia. Bol to vysokoškolský pedagóg a rozprával mi, ako sa na skúškach v nesúvislom bľabote vynervačených študentov snaží nájsť taký uhol pohľadu (=interpretáciu), v svetle ktorého by odpoveď študenta dávala zmysel.

Re-framing je tiež o tom. Napríklad nás niekto nesmierne vytočí. Môžeme naňho začať ziapať, ale môžeme si súčasne povedať, že existuje nejaký uhol pohľadu, z ktorého je jeho správanie absolútne racionálne. Môžeme sa pokúsiť nájsť ho a naemulovať. Tým situáciu zasadíme do nového rámca (re-framujeme, po slovensky asi “prerámcujeme”), v ktorom nás nerozčuľuje a môžeme s ňou narábať tak, že pri tom šetríme našu energiu. Tomu sa povie svetlé presmerovanie pozornosti. 🙂

Celý sebarozvoj sa deje vlastne tak, že sústavne presmerovávame svoju pozornosť. Sledujeme (stalkujeme) svoj vnútorný monológ a keď natrafíme na negativitu, presmerovávame. Učíme sa rozumieť zákonu rezonancie (LOA) a aby sme začali zhmotňovať, presmerovávame. A keď nám na konci našej cesty na plece poklopká kostnatý prst, my sa obzrieme a… presmerovávame… 🙂