Ľudské vnímanie na hranici prelomu – “fuň” alebo “no fuň”?

V priebehu každého nášho dňa žijeme uprostred nekonečnosti. Pri každom našom pohybe, rozhodovaní, v každom našom okamihu máme k dispozícii nekonečné, nevyčerpateľné množstvo možností. Predstavme si toto množstvo čo len v jednej jedinej rovine: predstavme si, že stojíme uprostred miestnosti a pomaličky sa otáčame okolo našej osi. Okamih od okamihu sa naše vnímanie mení, vidíme iný výsek reality a dostávame iné informácie. Keby sme sa ich snažili interpretovať osamotené, vybrané z kontextu osttaných informácií, niektoré by si dokonca mohli protirečiť. Že ako? No napríklad pozriete na bielu stenu a poviete si “”niet východu”. Vzápätí pozriete na dvete a poviete si “je východ”. Oboje si protirečí a oboje je pritom realita.

Presne takto prebieha náš pohyb realitou – podľa Kennetha Smitha je to ako čítanie kompasu, ktorý nás v každom okamihu môže nasmerovať novým smerom a otvoriť nám novú cestu. Tým “čítaním kompasu” sú naše myšlienky a na nich založené rozhodnutia a akcie, ktoré robíme. 🙂

Ak akceptujeme toto, vzniká samozrejme otázka, ako sa môžeme v tom nepreziernom množstve možností pohybovať (tu má angličtina jeden nádherný výraz, ktorý si asi ukradnem a “poslovenčím”: ako možno navigovať týmto morom možností), ako ho možno postihnúť, ako ho možno využiť a ako si k nemu vybudovať vzťah a rásť spolu s ním. Obvykle to robíme tak, že silne obmedzíme naše vnímanie a pohybujeme sa len v úzkom a pomerne prehľadnom výseku všetkých možností, čo existujú. Prelomenie týchto bariér je ťažký a zdĺhavý proces. Potrebujeme sa naučiť, ako môžeme do neprezierneho množstva postupne vnášať štruktúru, ktorá nášmu obmedzenému vnímaniu pomôže narábať s ním a získať prístup k novému poznaniu.

Z ľudskej histórie poznáme obdobia, kedy sa dramaticky zmenilo nazeranie na svet v rámci nie jednotlivca, ale celej skupiny ľudí – napríklad že Slnko neobieha okolo Zeme, napríklad že Zem nie je placka a podobne. To len ukazuje, do akej miery je naša “realita” dielom istého vnímania, teda zoskupenia obrovského množstva dát, informácií, zážitkov a predpokladov podľa určitej vopred dohodnutej štruktúry. Túto štruktúru potom považujeme za “realitu” a ak iné vnímanie začne vykresľovať inú realitu, vyhlásime to za “kacírstvo”, “schizofréniu” či čokoľvek iné… ale pravda je, že nevieme povedať, čo je realita, len že daný pohľad sa odlišuje od toho, čo sme sa dohodli, že budeme považovať za “realitu”.

Naše vnímanie (“dohodnutá realita” alebo po ruizovsky “sen”) nám umožňuje niektoré veci a znemožňuje iné. Ak budeme Zem považovať za palacinku, veci ako “plavba okolo sveta” sú mimo našich možností – a tak sa ani nepokúsime. Ak svet začneme deliť na “dobro” a “zlo”, čím viac situácií zažijeme, tým sa budú kategórie “dobro” a “zlo” rozširovať a obsahovať viac a viac vecí, ktoré nie sú ani “dobré”, ani “zlé” – a tým sofistikovanejší systém hodnotenia na “dobrý” a “zlý” budeme potrebovať. A doba, v ktorej práve žijeme, sa podľa mňa už dostala na hranicu svojej schopnosti označiť niečo ako “dobré” alebo “zlé”. Zmenilo sa totiž naše vnímanie situácií a ľudí. Už ich nevnímame len ako oddelený a relatívne nemenný celok, ale ako reťaz udalostí, ktoré viedli k tomu, čo sa deje. To je podľa mňa súčasná pliaga ľudstva – dosiahlo stupeň, kedy je schopné narábať s komplexným pohľadom, začína to robiť – a používa zastaralý “škatuľkovací” systém.

To isté sa deje v oblasti ezoteriky. Energetické liečenie kedysi spadalo do kategórie “zázraky”. Šamanizmus zas do kategórie “povery”. A dnes čoraz viac etablovaných lekárov začína siahať aj po alternatívnych metódach liečby. Kvantová fyzika priniesla zmeny do nášho videnia sveta a zákonitostí, podľa ktorých sa správa.

Ja o kvantovej fyzike neviem teda absolútne nič, ale jedno viem: kedykoľvek sa ľudský mozog ocitne zoči-voči neurčitosti, je to preň taký desivý a frustrujúci zážitok, že sa rozhodne radšej vnútiť tej neurčitosti nejaké hranice a pravidlá. Takže čo urobí? Rozdelí ju na malé, pekne usporiadateľné, “pochopiteľné” a preto “ovládateľné” kúsky. To sú aj tie rôzne smery v ezoterike, s ktorými sa stretávame. Rôzne nové smery reiki. Rôzne typy energetického liečiteľstva. Rôzne pohľady na anjelov, nefyzické alebo mimofyzické bytosti. Rôzne interpretácia Boha a jeho “želaní”.

Obávam sa, že práve robíme niečo, čo síce zvýši náš vnútorný komfort a pocit bezpečia, ale rozhodne to neprispeje k nášmu poznaniu. Poznanie sa odohráva nie v strede dobre zadefinovaného a preskúmaného políčka, ale na jeho hraniciach – tam, kde hranice testujeme a posúvame ďalej. Ako to vidím, keď sa začneme s niečím identifikovať príliš (napr. “som taoista”, “som tolték”, “som ruizovec”, “som rozikrucián”, “som kabalista”), vytvárame si znova okolo seba obmedzujúce hranice a zbavujeme sa prístupu k celému tomu zvyšku informácií mimo políčka, do ktorého sme sa uzatvorili.

Našou úlohou, ak chceme v tejto dobe rásť, nie je ani tak zadefinovanie sa podľa nejakého vzoru, ale postupné skúmanie a posúvanie hraníc vlastného poznania a predefinovanie seba samého tak, aby naše nové “ja” pokrylo aj to, čo sme sa práve dozvedeli… Lenže na to, aby sme boli schopní tie nové poznatky prijať, potrebujeme najprv zastaviť svoje vnútorné posudzovanie a škatuľkovanie. To, čo nám doteraz pomáhalo pochopiť svet, v ktorom sa dnes pohybujeme, je úplne neužitočné, ak chceme pochopiť svet, v ktorom sa budeme pohybovať zajtra.

🙂

Dobrá rada, čo? 😀 Ale ako na to? Poviem bez mučenia – neviem… Posledné roky sú u mňa séria pokusov a omylov presne v tomto smere. Ja som sa narodila s výhodou mačacej povahy – pokiaľ sa to hýbe, poďme za tým! Bolo mi jedno, či to prelamovalo moje poznanie alebo nie, pokiaľ to bol špás. Takže v prvopočiatkoch som postupovala vpred dosť slušnou rýchlosťou. Stačilo mi pod nos strčiť mechanickú myš a ja som okamžite štartovala svoje sedemmíľové labky a bežalo sa skúmať… S takýmto prístupom aj keď po ceste vidíte jednu-dve nezrovnalosti, nezaujímajú vás, pretože je tu tá pohybujúca sa myška pred vami… 😛 A potom anjeli povedali: Stoj! Už si presne tam, kde máš byť. Už sa nehýb. Už len buď.

No fajn… 😕 A kde je tu fuň? Kde je moja myšička?! A tak stojím a stojím a čakám a čakám… a viete, čo? Všetky tie nezrovnalosti, ktoré som videla po ceste, ma začali dobiehať. Ostala som stáť na mieste bez možnosti urobiť nejakú výhybkovú aktivitu a musela som si priznať, že ale tomuto nerozumiem a aj tamto mi nie je celkom jasné a hento mi nejako nabúrava celý môj pekne pozmontovávaný svetonázorček… 😕 Prepadli ma pochybnosti a beznádej. Ešteže mám svoju vôľu… Zakázala som si pochybovať a panikáriť. Proste som bola a premýšľala a snažila sa nájsť taký uhol pohľadu, ktorý by všetky nezrovnalosti vysvetľoval. Budhistické “sit with it”.

Ešte z toho nie som voku; ešte stále sa hľadá. A nepohnem sa ďalej, kým ho nenájdem… No fuň. 😕 Ale len čo ho nájdem (hehe, už zasa sa na hranici môjho zorného poľa hýbe nejaká mechanická myšička 😛 ), bude fuň!  

A v tomto bode som si spomenula na jedno video, ktoré mi kedysi postol Dušan (v tom čase ešte Gragarias). Chlapcovi zaviažu oči a nechajú ho ísť s nákladom na chrbte tak dlho, kým nepadne. Potom mu odviažu oči a zistí, že zašiel oveľa ďalej, než si trúfal v svojich najodvážnejších predstavách… Aj tieto zastavenia, čo sa nám z času na čas dejú, sú akoby “zaviazanie očí”. Stratíme orientáciu. Nie preto, že by sme boli urobili niečo zle – ale nastal čas, kedy potrebujeme skonsolidovať svoju osobnosť a zadefinovať sa znova. Na chrbte máme balast všetkého, čo sme doteraz prijali ako predstavy. S naším terajším balastom zájdeme len istú dobu. Ak sa naučíme cestou ho postupne zhadzovať, dostaneme sa ďalej. Ale kam – to nevieme… a preto nám nezostáva nič iné, len dôverovať sebe a Univerzu a plaziť sa tak ďaleko, ako to zvládneme. Potom nám niekto sníme znova šatku z očí a ukáže nám, ako vyzerá naša súčasná realita. Dá nám čas, aby sme sa s ňou zoznámili, dá nám mechanickú myšičku, aby sme ju polietali a preskúmali, umožní nám zadefinovať sa pre túto novú realitu a potom nám zas zaviaže oči a švihá nás cez hranice našich predsudkov ďalej.

🙂 Ono je to vlastne celkom dobre vymyslené. Beriem späť, že “no fuň”. Fuň vždy a všade – a to aj vtedy, keď jačím a štetím sa! 😆