Podľa dona Juana existuje “tam vonku” samostatná realita, ktorá existuje paralelne s naším bežne vnímaným svetom. A jednou zo základných úloh toltéckeho bojovníka je preniknúť do tejto samostatnej reality, pretože len takto dokáže vnímať svet v celej jeho komplexnosti.
Samostatnú realitu vieme dosiahnuť jediným spôsobom – posunutím nášho kotviaceho bodu. Kotviaci bod mávame obvykle zafixovaný na jednom mieste počas celého nášho života. Ak ním nepohneme, zostávame trvalo zakotvení v našej bežnej realite, ktorej don Juan hovorí “tonal”.
Samostatná realita (Separate Reality) ponúka nové svety plné tajomstiev, v ktorých bojovník môže sám seba skúmať a zažívať úplne novým spôsobom.
Väčšina ľudí, keď si predstavuje samostatnú realitu, tak si predstavuje svet divokých fantazmagórií a podivuhodných bytosti, ktoré prechádzajú stenami a zabíjajú pohľadom. V skutočnosti preniknutie do alternatívnych realít môže byť spojené s vnímaním neobvyklých psychických úkazov (telepatia, videnie ľudí vo forme žiarivých svetelných kokónov a podobne), ale niekedy sú to aj len také obyčajné veci ako zmenená emocionalita a cez ňu zmenené vnímanie sveta (ako k tomu spontánne dochádza pri veľkých emocionálnych krízach). Aby som siahla po Ruizovi a jeho citátoch, niekedy je to len uvedomenie si, že naša realita nie je viac než “príbeh”, ktorý si okolo všetkého prostredníctvom vnútorného monológu vytvárame a že je hocikedy v našich možnostiach tento príbeh prepísať na iný – predefinovať samých seba.
Don Juan popisuje dva hlavné spôsoby, ktorými sa dá posun kotviaceho bodu dosiahnuť – snívanie a stalkovanie.
Stalkovanie sa deje v rámci našej každodennej reality. Praktizujeme ho vo vedomí pravej strany (=pozornosti tonalu) a pozostáva z veľmi premyslených a vysoko špecifických ťahov v každodennej realite, ktorých cieľom je preniknúť do samostatnej reality (=nagualu).
Samotné stalkovanie (stalking) možno definovať ako strategické kontrolovanie/ovládanie nášho vlastného správania. Zameriava sa na všetky aktivity, ktoré prebiehajú medzi ľuďmi, bojovníkmi či nebojovníkmi. Stalker sa nesťahuje zo spoločenského života, ale sa doňho ponára a používa ho na to, aby si vycibril vôľu, získal energiu a prelomil obmedzujúce rámce svojej vlastne osobnej histórie.
Stalkovanie a lovenie
Ja som stalkovanie prebrala bez prekladu, pretože sa mi zdalo vhodnejšie ako slovo, ktoré používajú Slováci, ale už je obsadené aj inými konotátmi (bočnými významami): stopovanie. Vždy, keď som počula “stopár”, sa mi vynoril pred očami vlasatý hipík s gitarou, ako sa ťahá popri ceste a čaká, kto mu zastaví. Pre mňa to bol taký nevhodný obraz pre to, čo robí bojovník, že som sa rozhodla držať výrazu stalkovanie. Tento už ovšem tiež nadobudol negatívny konotát (stačí si spomenúť na stalkerov, ktorí sa zbierajú okolo slávnych ľudí), ale ja som si medzičasom zvykla a tak to, čo v prekladoch nájdete ako “stopovanie”, sa u mňa nazýva stalkovanie/stalking (podľa toho, či mám práve národovecký alebo amíkofilný deň).
V angličtine “stalkovanie” vyvoláva automaticky spojenie s lovom. Stalker je pozorovateľ, ktorý pozorovanie vykonáva v skrytku, takže “maskovať sa” je nerozlučnou súčasťou jeho správania. Lovci bývajú vždy aj stalkeri, ale len bojovníci dokážu stalkovanie uplatniť vo všetkých aspektoch svojho života a premeniť všetko okolo seba i v sebe na potenciálnu korisť.
Ak chceme uloviť korisť, musíme ju najprv pozorovať. Musíme si všímať, čo robí, aby sme odhalili jej rutiny: kde je, kedy a koľko spí, ako sa pohybuje, kde je jej napájadlo. Ak sme dobrí stalkeri, tak tieto rutiny postrehneme a neskôr ich môžeme využiť na to, aby sme nastavili pascu.
Obyčajný človek nebýva schopný rozlišovať medzi predstavami a realitou a často si pletie pozorovanie s posudzovaním. Prechádza životom a o všetkom naokolo, ale hlavne o iných i sebe samom si kdečo myslí (a to “kdečo” býva obvykle hoooodne negatívne) a nazýva to “pozorovaním”.
Pozorovanie lovca je však celkom oprostené od kritiky. Keď lovec pozoruje, nerobí úvahy alebo mu nebeží vnútorný monológ. Predstavte si, že ste na postriežke, okolo ide diviak a vy si v duchu myslíte: “No, ten je teda poriadne špinavý a myslím, že aj hodne smrdí. Asi sa nechodí často kúpať. A možnože je aj nevrlý, keď tak smrdí a nikto nie je okolo neho – možno ho iné diviaky nemajú rady. Možno je dokonca aj hlúpy, keď si to neuvedomuje a neokúpe sa, aby sa stal stredobodom diviačej pozornosti…” 😛 Asi nie, čo?
Skutočný poľovník pozoruje, sleduje, registruje a zapamätáva si. Nevyhodnocuje. Všetko je celkom jednoduché – len pozorovanie.
No a tu som došla na miesto, kde ja robím chybu. Pri pozorovaní mám tendenciu prehrávať si v hlave vnútorný monológ a extrapolovať a robiť predpoklady. Potom sa pri sebaväčšej sebadisciplíne dosť ťažko ustriehne, či konám z pozorovania alebo interpretovaného pozorovania – predpokladu! Takže moja najbližšia lekcia mi vyzerá ako: pozorovať iných bez toho, aby v hlave bežalo čokoľvek okrem “ukladania na disk”.
Pozorovanie je základný kameň, na ktorom stojí celé stalkovanie. Druhý základný kameň je neobvyklé správanie.
Stalkovanie a kotviaci bod
V The Fire From Within (po česky asi Vnútorný oheň) hovorí don Juan, že vnútorný monológ v súčinnosti s rutinným správaním udržiavajú náš kotviaci bod uchytený stále na tom istom mieste. A preto každé neobvyklé správanie, ak sa praktizuje systematicky po dlhšiu dobu, má tendenciu uvoľňovať kotviaci bod z jeho obvyklého ukotvenia.
Tých spôsobov, ako hýbať kotviacim bodom, je samozrejme viac – ale nie všetky sú také bezpečné ako neobvyklé správanie. Niektoré z nich môžu dokonca vážne ohroziť duševné zdravie človeka. Psychóza a schizofrénia sú častý sprievodný jav prekotného babrania vlastného ukotvenia vnímania, pretože sme vyrastali v tom, že realita, ktorú práve vnímame, je tá jediná “správna” realita, nie len jedna z možných realít.
Stalkovanie je naopak bezpečná metóda. Systematickou kontrolou nášho správania sa postupne dostávame k poznaniu, že čokoľvek práve vnímame, je to len jedna z možností vnímania – čím sa náš kotviaci bod postupne a bezbolestne uvoľňuje zo svojej zafixovanej pozície.
Stalkovanie a iní ľudia
Stalkovanie je veľmi dobrá metóda, ako vstupovať do energetických výmen s inými ľuďmi. Pretože stalkerove ťahy sa zakladajú na tom, čo pozoroval, nie čo si myslel, pretože jeho vnímanie sa následkom pohybu kotviaceho bodu rozširuje a pretože všetko jeho konanie nie je slepé reagovanie, ake súčasť vopred premyslenej stratégie, v kontakte s inými ľuďmi sa nachádza vo výhodnejšej pozícii. Práve preto, že si uvedomuje svoju vlastnú schopnosť prepísať svoj príbeh a tým aj príbeh ľudí okolo seba, začína fungovať nie zo svojho emocionálneho ja, ale zo svojho druhého, tvorivého ja, zo svojho nagualu.
Takže si to zhrňme: stalkovanie je pozorovanie (policajti tomu hovoria “observácia” 😛 ), strategické kontrolovanie vlastného správania, najefektívnejšia kontrola nad každodennými záležitosťami a dosiahnutie schopnosti pohybovať svojím kotviacim bodom so všetkou triezvosťou a cieľavedomosťou. Je to vytvorenie mosta medzi tonalom a nagualom, naším druhým ja.
No a cvičenia nabudúce. 🙂
| Článok je súčasťou projektu toltéckeho rastu |  |
Eprakone - ezoterika a spiritualita 