Toto je jeden zo sprievodných článkov k téme “Byť človekom #1: Dostaneš telo“. Mimochodom, niekde na webe som vyhrabala, že 20. október je “Love Your Body Day”, teda deň lásky k vlastnému telu… 🙂 Toto tu je tiež z webu a dostala som sa k tomu v čase, keď som dopísala prvý článok do” Byť človekom”… Pekná zhoda náhod. 🙂
Čoraz viac ľudí sa necháva zmagoriť tým, ako médiá vyzdvihujú krásu a čo všetko médiá vyhlasujú za krásu. Včera či dnes v ktoromsi komentári Matrioshka napísala, že tento vek nejaký finančník vyhlásil za “vek dieťaťa”, pretože nikdy predtým sa nestrkalo toľko peňazí do zábavy. Aj to je dôsledok pôsobenia médií na nás. A druhý dopad je naša prehnaná orientácia na “krásny výzor”. Mimochodom, minule som tu mala perfektný vtip presne na túto tému. Proste niekto nám nakukal predstavu o “ideálnej kráse” a my sa teraz masovo snažíme tomuto ideálu priblížiť – diétujeme, nejeme, bulímiujeme, nechávame si robiť liposukcie, plastiky tváre, silikóny na prsiach, na perách i na zadku (zaujímavé, že nikto ešte nevymyslel silikónový implantát mozgu 😕 ) alebo sa sekírujeme v posilovni, až sa nedá celkom presne určiť, kde končí naša šija a čo z tej hrče je už naša “myslivna”.
Neberte ma zle – ak sa cítim, že chcem cvičiť, tak cvičím. Ale necvičím len preto, aby som sa na niečo podobala; cvičím preto, aby som bola spokojnejšia so svojou telesnou schránkou. Aby som bola schopná pobehať, ponosiť, poorezávať stromy (s motorovou pílou sa viem dobre oháňať a vyzerám pri tom ešte aj náramne sexi 😉 ) – a hlavne, aby som 1. nebola odkázaná na pomoc iných a 2. nevyzerala celkom ako starena. Cvičenie totiž je záujem o svet a pruží okrem tela aj ducha. Ešte som nespadla do stavu “kaluž vody” (hoci párkrát som od toho už nemala ďaleko 😕 ).
Takže: jediné štandardy pre naše telo si stanovujeme my. Bolo by dobré, keby to boli štandardy schopností a nie podmienky typu “inak ťa nebudem mať rada!” Kašlime na to, čo nám médiá a ľudia okolo nás hovoria o výzore – telo je naša “schránka”, náš “dopravný prostriedok”, nie extenzia nášho ega. A preto by sme vzťah k telu mali budovať nie na tom egu (a očku obrátenom na to, čo o nás hovoria/môžu hovoriť/mohli by si myslieť iní), ale na funkčnosti našej “schránky”, nášho “kontajneríka” 🙂 .
Tu je sedem spôsobov, ako svojmu telíčku dať tú pozornosť a toleranciu, akú by sme si žiadali my od sveta okolo nás… a nezabudnite, nedokážeme zmeniť “ich”, ale dokážeme zmeniť svoje vnímanie a zmenené vnímanie k nám začne priťahovať iný typ ľudí… energia nasleduje pozornosť.
1. Prestaňme telíčko kritizovať
Pozrime sa každý deň do zrkadla a naučme sa vážiť si to, čo vidíme. Povedzte tri veci, ktoré na svojom tele máte radi – a buďte absolútne úprimní, teda musíte veriť tomu, čo hovoríte! Začnite si uvedomovať, kedy váš vnútorný monológ začne telíčko kritizovať alebo komentovať, a zatrhnime mu to. Koniec-koncov, je to náš vnútorný monológ a tak bude poslúchať nás a nie naopak! 😉
2. Nazerajme na telíčko ako na nástroj
Miesto toho, aby sme nariekali nad tým, ako telíčko vyzerá či nevyzerá, začnime hovoriť o tom, čo pre nás môže urobiť. Čo pre nás urobilo, aby bol náš život lepší? Mám kolegu, ktorý má najlepší život na svete – jeho telíčko dokáže stráviť ešte aj moje varenie 😉 a stojí, keď už všetci naokolo padajú únavou alebo chorobou. A pokiaľ to viem odhadnúť, má k svojmu telíčku aj patričný vzťah – stále sa pozerá, aby príliš nepribral a neznížila sa funkcionalita jeho tela. Veľké brucho ho netrápi. Trápia ho sťažené “pracovné podmienky”, ktoré by tým svojmu telu naordinoval.
A vy? Čo všetko vám umožňuje vaše telíčko? Ako vám pomohlo dotknúť sa a spríjemniť životy iných?
3. Prestaňme sa večne s niekým porovnávať
Každé telo je individuálne a odlišné od tých iných. Ak sa s niekým porovnávame, nič z toho nevieme vyťažiť. Akceptujem svoje telo ako to, čo je, akceptujme jeho kondíciu, formu, tvary. Pracujme s telíčkom, nie proti nemu.
4. Nosme oblečenie, ktoré nám sadne a je aj pohodlné
Ľudia sa často snažia skrývať svoje telo v zle padnúcich šatách. Nemusíme nosiť to, čo je momentálne posledný výkrik módy, ak nám to nesedí! Minule som videla jednu úžasne štíhlučkú kočindu s nohami až po zem a v kratúčkej, sexi minisukničke. Vyzerala úžasne. Cítila sa mizerne. Každú chvíľku si tú sukničku poťahovala nadol a nadol. Tak silno, že sa dokonca pritom zabudla usmievať a pôsobiť na chlapcov v svojom okolí. Takže si dala na seba oblečenie, aby pritiahla pozornosť, a potom sa cítila so všetkou tou pozornosťou zle… tak ako jej to pomohlo?
Oveľa lepšie budeme pôsobiť a aj sa cítiť v šatách, ktoré nám dobre sadnú a zdôrazňujú naše prednosti (alebo aj zadnosti 😉 ). Nielenže sa budeme dobre cítiť, ale nebudeme ani obmedzovať hybnosť nášho telíčka a naše prirodzené prejavy. A zasa nastúpi zákon rezonancie – ak sa budeme cítiť dobre, budeme vyžarovať túto pohodu do priestoru a ľudia sa budú cítiť s nami lepšie. 🙂
5. Správajme sa k svojmu telu ako k partnerovi
Dajme mu všetku výživu a potravu, ktorú potrebuje. Neužívajme látky, ktoré ho poškodzujú. Starajme sa o dostatok spánku. Starajme sa o dostatočné, nie veľmi namáhavé, ale pravidelné cvičenia, ktoré budú udržiavať jeho pružnosť a hybnosť. Dbajme na správne držanie tela, pretože ak to zanedbáme, vytváram tým na meridiánoch bloky. A hlavne – naučme sa relaxovať a odbúravať stres zdravým spôsobom!
6. Robme veci, čo nás bavia, nezávisle od kondície a váhy
Nedovoľme, aby nám náš fyzický výzor začal obmedzovať kvalitu života. Ak máme problémy s váhou a napriek tomu ľúbime plávať, tak plávajme, aj keď v plavkách možno priťahujeme viac pohľadov, ako nám je milé! Ľudia sú radi videní v spoločnosti krásnych ľudí, ale lepšie sa cítia v spoločnosti spokojných ľudí. 🙂 A my miesto toho, aby sme sedeli niekde v kúte, máme svoj vlastný život a je nám v ňom dobre… Pretože to, ako dobre nám je v živote, nezávisí od okolia ani od iných ľudí, ale je to vec výlučne nášho vnútorného pocitu, našej vnútornej disciplíny. Ak si povieme, že sa budeme cítiť dobre, telíčko sa po chvíli začne cítiť dobre a do nášho života sa začnú množiť situácie, v ktorých sa budeme cítiť dobre. Ale všetko začína rozhodnutím v našej hlave a dôsledným nepoľavením nášho ducha. 🙂
7. Dajme si pauzu od médií
Médiá sú “toxické hnojisko lží a dezinterpretácií o skutočnej kráse”. 🙂 Neviem; mne sa tá veta nesmierne páči. Keď im uveríme, odovzdávame kontrolu nad naším životom im a my sme už len divák v príbehu, ktorý sa nám pravdepodobne nebude vôbec páčiť. Kašlime na médiá s ich ideálnymi a krásnymi (a často žiaľ aj hlúpymi) celebritami a choďme medzi celkom normálnych ľudí, z ktorých ani jeden nie je priemer alebo ideál alebo celebrita, ale sú to živé ľudské bytosti s vnútorným svetom oveľa bližším tomu nášmu.
Afirmujme 🙂
Táto afirmácia nám pomôže naučiť sa sebaláske (podľa vzoru “fake it till you make it” 🙂 ):
“Som spokojný s tvarom a kondíciou môjho tela.”
Strávme aspoň 5 minút denne tým, že sa poobdivujeme v zrkadle a poklepeme si po pleci za všetko, čo naše telíčko robí pre nás a čo my robíme, aby nám čo najdlhšie vydržalo.
Eprakone - ezoterika a spiritualita 
Super. Ja este dodam: usmievajme sa. Tak casto, ako sa len da, aj ked nam je tazko, alebo sa okolo nas odohravaju akoze dramy. Dovnutra, navonok, na ludi, na slnko, na kvapky, na zvierata, stromy, nebo aj na seba samych.
Ja vzdy ked sa pozriem do zrkadla, usmejem sa na seba. Vzdy. Niekedy je to skor uskrn, ze no moja, co uz, ale zvladas to dobre 🙂 Pomaha to nielen telu 🙂
Páči sa miPáči sa mi
podla mna sa ta rola medii trochu precenuje.media len ukazuju to co je v nas.ten ideal krasy by nefungoval,keby tak nenasadal na to co je v nasom kolektivnom podvedomi.to ze to tam je,ma nejaky dovod.blbe na tom je to,ze sa ten vztah k nasmu telu odohrava vacsinou len na baze hodnotenia,ci uz kladneho alebo zaporneho.a ono si zasluzi a aj ponuka ovela sirsi priestor na vzajomne skumanie.skuste si napriklad odpovedat na otazku:ktore casti tela si viem uvedomit a ktore nie?ako casto si uvedomujete napriklad priestor medzi malickom a stvrtym prstom na nohe? a taaaak….podla mna vacsinu casu o svojom tele ani nevieme.cez telo sme tu v tomto priestore,tak v nom budme.vo vsetkych jeho kutikoch.rovnako zaujimave podla mna ako z tela vystupit je podla mna maximalne do neho vstupit.a podla mna aj rovnako nie az tak jednoduche.
Páči sa miPáči sa mi
V tomto s tebou celkom nesúhlasím. Možno to nie je sugerovanie ideálu krásy ako také, ale ten mechanizmus, ktorý je v každom človeku zakotvený, je to, čo z nás robí sociálnych tvorov. Sami neprežijeme, potrebujeme okolo seba iných a tak sa im snažíme prispôsobiť, aby zostali a postarali sa o nás, ak nebudeme vládať. Ako? Cez to, že vysielame tie správne “vonkajšie” signály. A to je aj ten výzor (a oblečenie) ako zvyšok sveta. A vzorom sa stáva to, 1. čo všetci obdivujú, alebo 2. čo vidíš dostatočne často na to, aby sa ti to ukotvili v hlave. A v bode 2 nastupujú médiá. Pamätám sa, keď som bola mladá, frčala Marilyn Monroe. Všetci ju uznávali. Aj mne sa nesmierne páčila. A tak som seba so svojou asthenickou konštrukciou porovnávala s Marilyn… s dosť drvivým výsledkom… 😥 😆 Ešte dnes to mám niekde v sebe zakódované a keby som to sústavne tvrdo nekontrolovala, tak si nechávam prerábať postavu v jednom kuse. (Figu. Nekradnem.) Ale asthenik-neasthenik, môj šatník je Marilyn poznačený naveky! 😆
Druhý predpoklad – keď všetky ovce vyzeráme rovnako a príde vlk, bude mať problém rozhodnúť sa, ktorú z nás zožerie… 😛 A tak sa ľudia snažia prispôsobiť všeobecne uznávanému vzoru. To môže byť podľa obdobia vždy niečo iné.
Myslím, že to nejako odráža aj Maslowovu pyramídu: najprv zapadnúť do skupiny, aby nás akceptovala, a až nás akceptuje, začať v rámci tej skupiny vystrkovať rožky, že kam to až dosiahnem so svojím individuálnym prejavom.
Páči sa miPáči sa mi
ano,ano,len tie media vzdy hladaju vzor,ktory “zafunguje”.a to ktory to bude uz zavisi od nas.media nas nebudu presviedcat o niecom comu nechceme uverit.jednoduchsie a lacnejsie je vsadit na to,comu uverit chceme.zaujimave by mozno bolo zistit preco typ merilyn prestal prinasat zisk a preco bol zrazu financne zaujimavejsi typ Twigy.my ponukame,oni vyuziju.
Páči sa miPáči sa mi
Tak tuto mám tiež nejakú svoju teóriu. Predstav si všetky tie nespokojné astheničky, ktoré sa museli napasovávať na typ Marilyn… a ich nespokojnosť rástla… a rástla… a rástla… a odrazu sa tam objavila taká vychrtlá vyžla celkom ako ony – jeeeej, to bolo radosti! 😀
Páči sa miPáči sa mi
ozaj inak ja som bola kedysi regulerna anorekticka.mozem vam povedat,ze ten cvak v hlave sa nijako extra nevztahoval k idealu krasy.mne sa realne moc nepacilo ako vyzeram ked hladujem,nepripadala som si nejak zvlast krasna a uz vobec nie sexy.ale bolo mi to jedno.dolezite bolo ako som sa pri tom hladovani citila.nieco ako fetak.ten pocit hladu ma aktivizoval a dostaval do zvlastneho stavu euforie.to bolo to hlavne coho som sa nechcela vzdat. fakt to pripominalo skor drogovu zavislost ako snahu o dosiahnutie idealu krasy.
Páči sa miPáči sa mi
Vieš, čo mi to pripomína? Hladovka je jeden zo spôsobov, ako si navodiť tranz…
Páči sa miPáči sa mi
no ved to,ja som to vedome vobec takto nebrala,povodne slo len o akusik “hru”, kolektivna namotavka,kde u normalneho cloveka zvitazia normalne telesne potreby,ale mne sa coraz viac pacilo,ze u mna nevitazia,netusila som ze prave toto u mna zacvakne tak ze ma to zrazu hodi niekam,kde som uz fakt nevedela kde je sever.
Páči sa miPáči sa mi
😀 Vieš, čo ma napadlo? “Nutkanie kontrolovať.” Som ďaleko od cieľa? 🙂
Páči sa miPáči sa mi
no ak bol toto skryty povodny motiv,tak to som sa pekne okaslala,lebo som sa dosala do stavu,kedy som nebola schopna kontrolovat vobec nic.ale vlastne ano,vzdy ma potesilo ked som nasla novy sposob ako okaslat vlastne potreby.fakt som to brala ako hru,ze aha co vsetko sa da,aha co ja viem 🙂 bohuzial som v tomto smere vyuzila hojne zasoby mojej tvorivosti na dost divnu,hodne sebadestruktivnu vec 😉
Páči sa miPáči sa mi
jo a ak to bola tema NUTKANIE KONTROLOVAT,potom som ziskala velmi cenny zazitok.je tam akasi hranica,cez ktoru ked sa prekroci, uz vedoma konrola nefunguje.si niekde,nevies,kde,nevies preco,nevis kto,fungujes ako robot,pohana ta nieco ine.no a ten cenny zazitok?ze ako som sa dostala zpoza tej hranice naspat ka sebe do normalu?NEVIEM.a to je asi to co mi bolo treba vediet 😀
Páči sa miPáči sa mi
🙂 Ľudia s nutkaním kontrolovať majú obvykle zbesilú vôľu. Proste si povedia “bude” a ono je. 😛 Aj za cenu zbuzerovania celého zvyšku planéty. A ver mi – ak chcú, dokážu aj to… 😆 Niečo mi to pripomína. Idem sa utopiť. 😛
Páči sa miPáči sa mi
netop sa,ono sa to da “drzat na uzde” 😆
Páči sa miPáči sa mi
“držať na uzde” 😀 myslíš priamo ako… kontrolovať? 😆
Páči sa miPáči sa mi
ano: …ved aj vuolu pod kontroolu sa dat da da da 😆 …
Páči sa miPáči sa mi
Matrioshka, rozumiem Ti, nie ze by som zvladala odopierat si dlhodobo jedlo, ale tiez som kedysi skusala, kam sa da zajst, aj voci vlastnemu telu 😉 a neviete nahodou vysvetlenie – pre mna je vzdy paradoxom, ze napr.ja, s tak silnou volou mam taky sklon k zavislostiam. Vzdy sa potom zatnem a ukontrolujem to (napr.cigarety, workoholizmus, zavislost na cloveku..) ale vacsinou az ked je skoro neskoro 😉
Páči sa miPáči sa mi
no ved ja teda neviem jak je to s tou mojou volou ale toto s tou mojou anorexiou bola cista zavislost. a tiez mam podla mna k tomu sklon, ja sa ani moc nezatinam, len tak zlahka 🙂
Páči sa miPáči sa mi
Už niekoľko mesiacov pravidelne čítam túto stránku a komentáre, a chcem sa vám všetkým poďakovať, najmä helar.
V minulosti som nemala rada svoje telo, seba ani svoj život. Bola som typická obeť a kritik súčasne.
Keď sa situácia stala pre mňa neznesiteľná, tak som začala meditovať. Inšpiroval ma p. Karpeta, a používala
som najmä meditáciu odpustenia od p. Svijaša, afirmácie a tiež hooponopo – stvorila som si vlastnú zmes,
ktorá bola účinná. Takto sa mi podarilo odpustiť sebe, svojmu telu, svojmu životu, svetu a ľuďom, voči ktorým som cítila
krivdu.
Predtým som bola večne naštvatá, a necítila som sa dobre, ale hnev ma motivoval.
Večšinu vecí som robila s nechuťou, vnútorný kritik to opindal, potom ma zbuzeroval, a nakoniec to obeť urobila.
V súčasnosti zmizli pindy z môjho vnútorného monológu, ale akosi sa stratila motivácia – neviem sa rozkývať do činností.
Viete mi niekto poradiť spôsob, ako v sebe vzbudiť motiváciu bez toho, aby musel znova začať účinkovať kritik?
Nechcem sa vrátiť k pôvodnému spôsobu jednania so sebou.
Momentálne riešim fajčenie. Predtým som mala strach prestať – som dlhoročný závislák, pritom mi vadilo, že nie som
schopná zbaviť sa tohto zlozvyku. Dokonca som sa za fajčenie hanbila pred rodinou, ktorá tento zlozvyk komentovala.
Tak som fajčila tajne, a neznášala som sa za to. V súčasnosti som cez afirmácie prijala myšlienku, že som sa rozhodla
prestať fajčiť, že to robím pre seba a svoje telo z lásky, a že cigarety nepotrebujem a som bez nich šťastná. Voči tomuto
necítim žiadne námietky. Ale keď mám naozaj prestať, tak to pravdepodobne nedokážem inak, ako zase
spôsobom represií voči svojej osobe.
Afirmáciami a odpustením som sa síce zbavila vnútorného zlého prežívania, ale akoby som to nepreklopila
do stavu, aby som s nadšením a radostne pretvárala tento nový spôsob videnia sveta do činov v reálnom svete.
Cítim spokojnosť, ale nie radosť a motiváciu, a akoby sa vytratila vôľa konať v realite.
Vie mi niekto poradiť? K fajčeniu uvítam skúsenosti so zbavovaním sa zlozvykov, ale ak poradíte k poslednému
odstavcu, vyriešite nielen fajčenie, ale aj iné nedostatky. Vopred vďaka.
Páči sa miPáči sa mi
Pekne to popisuje Kurt Tepperwein v Skrytý význam nemoci.
Zavisly clovek nie je spokojny so svojim bytim a hlada nieco viac – idealnu predstavu o sebe alebo sa snazi dosiahnut uvolnenie a potlacenie pocitov ci problemov (alkohol) ci vyssie vedomie (drogy). Je v podstate hladajuci a nezije tu a teraz. Neuvedomuje si, ze vsetko co zufale hlada, uz davno ma 🙂
Druh zavislosti naznacuje kvalitu tuzby. Zavislost na praci poukazuje k vlastnej myslienke, ze clovek podava nedostatocny vykon, hlada uspokojenie v uspechu, v uznani. Ked odmieta svoju telesnu schranku, ma problemy s jedlom (prejedanie sa, anorexia)
Ja napriklad trpim striedavo roznymi zavislostami, teraz je to cestovanie (nepokoj, chcem byt vzdy inde nez som prave teraz :)) ale presla som si roznymi inymi zavislostami.. Mne pomohlo vzdy to, ze som si uvedomila, ze ma zavislost obmedzuje, som neslobodna a stracam kontrolu 🙂 to ma vie vzdy nastartovat. Mna pohana potom tento pocit – ze sa musim od zavislosti oslobodit a vzdy pritom vyriesim nejaky problem, ktory mi zavislost zapricinil. Ale je to tazke, lebo sa treba venovat vela veciam naraz – sebalaske / sebaakceptacii, zitiu tu a teraz, ci rieseniu kodepencie.
Páči sa miPáči sa mi
Tenshi, dakujem za odpoved.
Páči sa miPáči sa mi