Byť človekom #3: Niet omylov, len lekcie

Rast je proces experimentovania, séria pokusov, omylov a občasných víťazstiev. Nevydarené experimenty sú presne takou istou súčasťou procesu ako experimenty, ktoré vyšli.

Takto začína tretia lekcia “Byť človekom” Chérie Carter-Scottovej. Keď som to čítala, zasa niečo v mojom poznaní zakliklo.

Pred časom som sa s Gabrielom rozprávala o Božom zákone, základnom zákone, na ktorom je postavené celé Univerzum. Vtedy mi povedal, že Boží zákon je otázka. Dosť dlho som nerozumela označeniu “otázka”, až som si ho nedávno premenila na obraz – obraz otáznika, ktorý som dala celkom naspod obrátenej pyramídy, ktorej základňou otočenou nahor je “hmota”… Ak je Boží zákon otázka, napadlo mi, tak potom tá otázka asi znie “čo by sa stalo, keby…?” Teda po vedecky 😉 : nie je Boží zákon “experimentovanie”? Zisťovanie, čo všetko sa dá a čo sa nedá, ale dalo by sa, keby… a čo to urobí, ak skombinujem toto a hento?

A Chérie Carter-Scottová pri tejto lekcii hovorí to isté – náš život je jeden obrovský experiment. Ak je pravda, že Boží zákon je experiment, tak potom naša ľudská existencia je priamym vyjadrením Božieho zákona. 🙂 To by sa mi páčilo, pretože to bezozvyšku zapadá do ostatných vecí.

Ľudský rast je proces experimentovania, pokusov a omylov, ktoré v konečnom dôsledky vedú k zmúdreniu. Zakaždým, keď si trúfneme konať, nemôžeme si byť istí tým, ako sa situácia vyvinie. Niekedy vyhráme, inokedy sme sklamaní. Veci, čo nevyšli, sú však obvykle rovnako dôležité alebo ešte dôležitejšie ako tie veci, čo sa podarili, pretože sa z nich naučíme viac.

Väčšina ľudí cíti obrovské sklamanie a hnev, keď im ich plány, do ktorých investovali toľko času a emócií, nevyjdú. V prvom okamihu sa cítime, že sme zlyhali. Ak sa tomu poddáme, prestaneme sa však zo strachu pred opätovným zlyhaním vyvíjať.

Miesto toho, aby sme na svoje chyby a na cudzie zlyhania pozerali ako na chyby, môžeme v nich vidieť príležitosť rásť. Každý neúspech alebo zlyhanie sú pre nás cenná nápoveda. Každá situácie, v ktorej podbehneme svoju vlastnú latku, je pre nás príležitosť naučiť sa niečo o vlastných myšlienkach a správaní. Každá situácia, v ktorej sa cítime ukrivdení a ublížení zo strany iných, je príležitosť naučiť sa niečo o vlastných reakciách. Či už sme pochybili my alebo niekto iný – pochybenie je príležitosť poučiť sa a podrásť na našej spirituálnej ceste.

Keď sa naučíme na zlyhania, podrazy, príkoria, straty, choroby a tragédie nášho života pozerať ako na príležitosti, dostávame do rúk veľkú moc nad vlastným životom. Buď uchopíme opraty do rúk, alebo zalezieme a budeme sa cítiť ako porazená obeť.

Gwyneth Cravensová v The Speed of Light k tomu rozpráva príbeh. Je o dievčati z Maroka, dcére muža, ktorý priadol vlákna. Jej otec začal bohatnúť a tak ju vzal na cestu po Stredozemnom mori. Chcel predať svoje vlákna a dcére nájsť muža. Ale v búrke pri Egypte sa loď potopila, otec sa utopil a dcéru vyplavilo na breh. Polomŕtva sa dostala do rodiny tkáča, ktorá ju prijala a naučili ju robiť látky. Nakoniec si privykla a cítila sa tam doma.

Po pár rokoch ju na pobreží chytili otrokári a odviedli do Istanbulu, kde ju predali na trhu s otrokmi. Na trh prišiel staviteľ sťažňov, ktorý hľadal pracovnú silu. Uľútilo sa mu dievčaťa a kúpil ju ako slúžku pre svoju ženu. Peniaze mu však už nezostali na ďalších otrokov a tak sťažne museli robiť len oni traja. Dievčina sa naučila robiť sťažne a bola taká usilovná a dobrá, že jej výrobca vrátil slobodu a urobil z nej spolupodnikateľku.

Raz takto sprevádzala zásielku sťažňov na Jávu. Pri brehoch Číny sa loď dostala do búrky, ju zmietlo z paluby a vyplavilo na breh. “Prečo sa mi dejú tieto príšerné veci?” nariekala. Nakoniec sa zdvihla a pobrala sa do krajiny.

V Číne panovala legenda, že príde nejaká cudzinka a urobí pre cisára stan. V tom čase v Číne nevedeli robiť stany. Cisári čakali generáciu po generácii, kedy sa veštba naplní. Raz do roka rozposielali poslov do celej krajiny, aby zhľadúvali cudzinky a priviedli ich pred cisára.

Takto sa k cisárovi dostala aj trosečníčka. Pýtali sa jej, či by vedela urobiť stan. Povedala, že snáď aj áno. Požiadala o povraz, ale Číňania nepoznali povraz. Tak si spomenula na svoj čas s otcom a ako robil cverny a spriadla si sama povraz.

Potom požiadala o hrubé súkno. Číňania také nemali. Spomenula si na svoj čas s tkáčmi a utkala si také plátno. Nakoniec požiadala o stanové koly. Číňania ich nemali a ona si spomenula, ako robili sťažne, a urobila si aj koly. Nakoniec si spomenula, ako vyzerali stany, ktoré videla, a s pomocou povrazu, látky a kolov urobila cisárovi stan. Cisár bol šťastný a naplnil jej každé želanie. Vydala sa za princa a žila v blahobyte, šťastí a spokojnosti až do vysokej staroby. A uvedomila si, že hoci jej dobrodružstvá vyzerali v danom okamihu desivo a príšerne, nakoniec boli dôležité pre jej konečný úspech.

Takto spätne si dievčina uvedomila mágiu skrytú v desivých udalostiach. Zahliadla dokonalosť väčšieho plánu, ktorú nedokážeme vidieť vždy v danej situácii a preto nevnímame vždy to dobré v zdanlivo nepriaznivých okolnostiach.

Ak chceme tento proces učenia sa zvládnuť bez zbytočných odrenín, potrebujeme sa naučiť základné lekcie porozumenia, odpustenia, etiky a humoru. Bez týchto lekcií zostávame zajatcami nášho drobného žabomyšieho videnia a nedokážeme chyby a omyly premeniť na príležitosti pre zmúdrenie.

Ale o týchto lekciách až nabudúce. 🙂

Článok je súčasťou projektu 10 pravidiel “Byť človekom”