Ako som objavila špiritistickú doštičku zvanú "ouija"

V jednom z minulých článkov som spomínala, že som sa pustila pracovať s kyvadlom a písmenkovou tabuľkou. A keď sa mi to začalo dariť, chytila ma zvedavosť a dostala som chuť experimentovať. Ďalšie logické kroky mohli byť dva – automatické písanie (ktoré je oveľa rýchlejšie ako práca s kyvadlom) a špiritistická doštička, tzv. ouija (“vídža”).

Skúsila som oboje. Automatické písanie bol pre mňa svojím spôsobom tvrdý oriešok; nakoniec som šla do Brna na tréning, ktorý ma však neposunul ani o kúsok ďalej. Mohla som sedieť nad papierom celé hodiny (teda: 5 a dokonca až 10 minút 😛 ) a nič… Už som myslela, že to vzdám, keď sa moji “anjeli” rozhodli, že budem písať knihu o nich a že mi budú diktovať, čo tam mám dať. Na moje pindy typu “a to celé s pomocou kyvadla 😦 ?” našťastie usúdili, že pri mojej trpezlivosti by to pre nich mohla byť tak trochu fuška. Preto ma radšej vyhnali k počítaču a začali mi diktovať priamo do počítača. Keď vezmem ceruzu a papier, ešte stále skončím s nepopísaným hárkom, ale cez počítač to medzičasom ide celkom dobre – len musím kontrolovať kyvadlom, koľko z toho som bola ja a koľko oni!

Druhá cesta sa mi zdala trochu bláznivá, pretože mi pripomínala špiritistické seansy a vyvolávanie duchov. Ale so zvedavosťou je to ako s lavínou – keď ju raz spustíte, už sa nezastaví… Tak som si zohnala ouiju. Keďže som samotár, zháňala som takú, kde sa písalo, že je vhodná aj pre jedného človeka. Ouija prišla, rozložila som ju na koberci, vzala klzák a… nič. Hodnú chvíľu som tam sedela a snažila sa sústrediť, ale nakoniec som ju znechutene zabalila a odložila k iným nepoužiteľným veciam.

A potom prišla GabyBaby a tiež si kúpila ouiju.

Čo je ouija?

Ouija je doštička alebo lepenková doska, na ktorej sú napísané písmená, niektoré jednoduché dopovede (áno/nie), prípadne iné údaje (som tu/odchádzam). Pracuje sa na nej s klzákom s otvorom na jedno písmeno. Ľudia si okolo ouije posadajú, položia prsty na klzák, sústredia sa – a klzák sa začne pohybovať po doske. Keď sa zastaví otvorom na nejakom písmene, tak si písmeno zapíšete a z písmen skladáte slová. To je celý postup v skratke.

Ouija pracuje s klzákom (hovorí sa mu aj planšeta). Klzák býva často z dreva, trojuholníkového alebo srdiečkového tvaru s otvorom na písmeno. Ale moja ouija má klzák z umelej hmoty a okrúhly a pracuje sa ním s ním pomerne dobre. Okrem toho sme už miesto klzáku použili i pletenú gumičku do vlasov – a s výborným výsledkom!

Teraz k názvu: Nikto presne nevie, prečo sa ouija volá ouija. Teórií je niekoľko a ja mám svoju, ktorú som ešte inde nevidela spomenutú (ale keďže je moja, je môjmu srdcu najdrahšia 😛 ): tak, ako vo voodoo sa používa “mojo” miesto magick, zdá sa mi, že ouija je černošská verzia anglického witch board, “bosorácka doštička”. Iné vysvetlenia hovoria o činskom veštení fuji (zrejme sa číta “fudži”), o spojení francúzskeho “oui” a nemeckého “ja” (zaujímavé, že na “nie” tam miesto nezostalo 😛 ), dokonca o nejakom meste Oudja…

Existujú dva druhy ouija-doštičiek: jedna má písmenká písané vedľa seba vo viacerých riadkoch (ako tá na obrázku), iná má písmenká písané v kruhu ako tá, ktorú používam pri práci s kyvadlom. Zatiaľ sa mi lepšie osvedčila táto druhá forma – energie, s ktorými pracujeme, sú niekedy také silné, že potrebujú veľa priestoru medzi písmenami, aby sa “trafili” – inak slová nedávajú zmysel.

Začíname s ouijou

Toto rozhodne nie je všeobecno-informatívny článok. Chcem vám napísať, ako sme s ouijou začali my, baby-bosorky bláznivé.

O svojich chabých začiatkoch osamote som už hovorila. Situácia sa celkom zmenila, keď GabyBaby zostala doma na PNke a nudila sa. Tak som jej sľúbila, že ju prídem pozrieť, a rovnako to sľúbila aj kámoška Lidka.

Keď sme už tak sedeli okolo stola a klebetili o všetkom možnom, odrazu nám GabyBaby doniesla ukázať svoj nový úlovok – ouiju. Rozbalila ju na stole, my sme sa na seba pozreli a hneď sme sa rozhodli ju vyskúšať…

GabyBaby už prečítala časť sprievodnej brožúrky, takže nás “viedla” – každá z nás mala dať dva prsty na klzák, nesmeli sme mať prekrížené nohy, GabyBaby zažla sviečku a potom požiadala nejaké bytosti, aby s nami komunikovali. Upozornila nás, že počas seansy nesmieme klzák pustiť, no a ja som si vzala blok a ceruzu a zapisovala som, čo nám vyjde…

Napísali sme si každá pár otázok, zľahka sme položili prsty na klzák – a klzák sa pohol… “Ty to tlačíš!” vyhŕkla na mňa GabyBaby. “Nie, ty to ťaháš!” tvrdila som. “Ani ja nič nerobím,” obhajovala sa Lidka. A hoci sme nič nerobili, klzák sa hýbal po doštičke – najprv len ľahko sem-tam, potom odrazu začal “vyšívať” a bol problém nepustiť ho, rýchlo ho prechytiť na inom mieste a nedolámať pritom prsty ani sebe, ani iným… To bola zábava! Už dávno som sa nenasmiala tak, ako keď nás klzák ťahal z jedného kúta ouije do druhého a späť!

Normálne by sa s ouijou malo začať tak, že človek najprv kladie otázky typu áno/nie. To nás dlho nebavilo a začali sme klásť konkrétne otázky. Začali nám vychádzať písmenká – a nedávali zmysel. Tak sme sa vrátili späť k otázkam typu áno/nie a potom už bol koniec, lebo medzičasom sa celkom zotmelo.

Doma som si znova sadla k svojej ouiji a skúsila som to ešte raz. Klzák sa mi trošičku pohol, ale nikdy nie viac než 10 cm, pričom písmenká tvoria kruh o priemere asi 30 cm, takže klzák sa síce hýbal, ale nič nepísal. To ma nebavilo a zasa som ouiju odložila.

Potom príšla GabyBaby na návštevu, mala zlú náladu a doniesla so sebou svoju ouiju. Najprv sme rozptyľovali zlú náladu, ale len čo sme si sadli k ouije, znova sa vrátila – len dve sme neboli schopné rozhýbať drevený klzák. Vtedy ma čosi napadlo, doniesla som zapletanú gumičku do vlasov, ktorá mala priemer asi taký ako otvor na klzáku, a použili sme miesto klzáku ju. Len čo sme sa jej chytili, začala behať po doštičke – a tentokrát začala písať ucelené slová!

Potom som doniesla svoju veľkú ouiju a skúsili sme to s ňou a s plastikovým klzákom. Stačili sme na to aj dve, klzák behal hore-dole a písal celé slová. Dávali sme veľmi presné otázky – a dostávali sme hodne presné odpovede.

Heken Hezwi

Neskôr sa naše ouijovanie dostalo na vyšší stupeň. Zasa sme sa jedného dňa zišli tri: GabyBaby, ja a ďalšia priateľka, Danka. Vybrali sme ouiju a začali sme. S dreveným klzákom nám to išlo ťažko. (Myslím, že by bolo rozumné podlepiť ho saténom, aby kĺzal ľahšie.) Vzali sme ouiju s umelohmotným klzákom. GabyBaby zažala sviečku, požiadali sme energie o kontakt a klzák sa rozbehol.

Spočiatku to išlo znova všelijako, klzák blúdil hore-dole po doštičke a my sme sa zdokonaľovali v prechytávaní. Ale potom sa odrazu ukľudnil a začal dávať pomerne rýchle a priamočiare odpovede. Mnohé z nich som dopredu “počula” v svojej hlave (to je prax z práce s kyvadlom), ale pre istotu sme ich všetky “vykĺzali” na doštičke. Keď už sme vedeli všetko, čo sme chceli vedieť, dostala odrazu GabyBaby nápad spýtať sa, kto je náš “kontakt”.

Dozvedeli sme sa, že je to muž zo Sionu (napísal to Xsion a umiestnil to do dnešnej JVLBIE). Narýchlo sme ani jedna nevedeli, kde taký Sion je, a tak sme triafali naslepo. Po dlhom putovaní cez Áziu a Líbyu sme sa dostali až na Izrael – a tam nám to potvrdil. Vravel, že nie je anjel a že sa volá Heken Hezwi. GabyBaby sa spýtala, či je pozitívna energia, a tu prišla studená sprcha: “nie”.

Najprv sme chytili paniku a chceli sme ho poslať do svetla (toto si musím osvojiť i pre každodenné použitie 😛 ), ale pretože nám dával také jasné odpovede, pýtali sme sa ho, čo môžeme preňho urobiť.  Odpovedal ODPVSTIT. Tak sme chceli vedieť, čo mu máme odpúšťať… VRAZDU. Panika rástla a znova sme uvažovali o posielaní do svetla. Navyše Danka sa už ponáhľala domov, ale Heken Hezwi tvrdil, že nás potrebuje všetky tri – KYMSOMKVAM, čo sme si preložili ako “kým som u vás”. Potom som si spomenula, že som sa vlastne podujala odpúšťaním čistiť astrál, a tak sme sa ho spýtali, koho to zavraždil, aby sme vedeli, čím menom mu máme odpustiť. Povedal, že CERU (jeho pravopis by na slovenčine asi neuspel), ktorá sa volala YMDOLAI. Zjavne vedel o mojom poslaní, pretože na otázku, či to vieme urobiť, odpovedal TY MOZES.

A tak sme Heken Hezwimu odpustili a poslali sme ho do svetla…

A teraz doplnok pre domácich kutilov…

Toto dopisujem 5.11. na základe otázky jednej čitateľky – a dobre sa jedujem, že ma to nenapadlo samu 😛 … Dá sa ouija vyrobiť aj “po domácky”? Odpoveď je jednoduchá – dá…

Čo na to budeme potrebovať? Tak po prvé, predlohu (túto som “zobla” z wikipédie):

Predlohu si vyzväčšujte a zalaminujte. Papier A4 je trochu malý, zistite si vopred možnosti laminovania a ak sa dá zalaminovať aj A3, je to zas priveľké – ale odstrihnúť sa dá vždy, nie? 🙂

Iná možnosť je zohnať si skutočnú doštičku alebo preglejku a preniesť na ňu obrázok z prílohy (písmenká, čísla, farewell=odchádzam, “ouija” ako východiskový bod a yes/áno a no/nie). Prekresliť nezmazateľnou fixkou je najvhodnejšie. Povrch doštičky by mal byť celkom hladký. Ak nie je, nalakujeme ho  nakoniec priesvitným lakom. Musí byť hladký a bez zádrhelov, aby sa po ňom klzák dobre kĺzal.

Iný vhodný materiál je laminovaná doska alebo hrubšia plastiková doska. Tie majú tú výhodu, že sú skutočne hladké.

Druhá vec, ktorú budeme potrebovať, je klzák. Ako som spomínala, ja som s veľkým úspechom miesto klzáka použila zapletanú gumičku do vlasov, ktorá je ľahučká a dostatočne hrubá na to, aby sa na ňu zmestilo viac prstov (je to torus s priemerom okraja asi 1 cm). V strede musí byť dostatočne veľký otvor na to, aby cezeň bolo vidno písmená a čísla v ich plnej veľkosti (neorezané); pri odpovediach “áno” a “nie” stačí, keď vidno len ich časť – tu rozhoduje už samotná poloha klzáku.

Klzák si môžete urobiť z dreva. Jeho spodná strana musí byť absolútne hladká. Ak používate lakovanú doštičku, odporúčam klzák nelakovať (lak o lak niekedy drhne a lepí), ale radšej podlepiť kĺzavou látkou.

Ak sa nechcete paprať s drevom, môžete si klzák vyrobiť napr. z plastikového uzáveru fľaše alebo z hrubšej plastikovej fólie. Tvar môže mať hocijaký (na obrázku hore má klzák napríklad tvar srdca), ale počítajte na to, aby bol dostatočne veľký na to, že ho bude môcť chytiť viacero ľudí (ak chcete ouiju používať ako spoločenskú udalosť).

A ešte rada pre perfekcionistov 😛 : nebabrite sa so slovenskými znakmi! Čoskoro zistíte, že “energie” píšu hodne neporiadne, niekedy zamieňajú vedľajšie alebo podobné písmená, párkrát sme už museli niekoľko písmen vyhodiť, aby nám text dával zmysel a podobne… Aj keď je to špiritistická doštička, príliš nad ňou nešpiritizujte! Buďte pružní a keď v nejakej odpovedi nemáte jasno, overte ju cez áno/nie.