Nemezis: regres

Dnes ráno som si robila regres do minulých životov. Už dávnejšie mi môj strážny Messiel povedal, že sme sa kedysi poznali – že som bola kerub Nemezis. Tak som bola zvedavá, čo som to vlastne bola a ako to vtedy bolo s mojou premenou na dušu – a rozhodla som sa preskúmať to.

Použila som autohypnotickú nahrávku, ktorá ma tam vzala, ale potom pokračovala príliš rýchlo a tak som ju vypla, nastavila si theta binaurálnu nahrávku a vrátila som sa späť, aby som to mohla preskúmať. Ráno som si svoje zistenia ešte overovala u Gabriela a dozvedela som sa kdečo navyše.

Takže Nemezisov príbeh (áno, pôvodne som bola “on” 🙂 ):

Nahrávka funguje tak, že nastúpite do vlaku, idete tunelom a potom vlak kdesi zastaví a vy vystúpite. Hypnotizér vás navádza, aby ste skúmali krajinu naokolo, aby ste sa pozreli na svoje nohy a čo máte obuté… Tak som vystúpila z vlaku. Naokolo bola len taká suchá planina, piesok, prach a nízke krovie, skôr sivastá a všade plno kamenčia a vietor. Pozrela som sa na svoje nohy – a strnula som: miesto nôh som mala pazúry ako vták! Celá som bola operená, bola som obrovský vták, niečo ako gryf. Hnedosivá, s tvrdými i jemnejšími períčkami a hoci bolo perie husté a vonku bolo poriadne teplo, nepotila som sa. Ešte sa pamätám, ako vietor čechril jemné períčko pod tvrdým krycím perím na hrudi.

Letela som do svojho hniezda, vedomá si toho, že som “on”. Sedela som na vysokej skale a pozerala ponad krajinu – skalnaté svahy, kopce, hlboké úzke údolia, suchá, vyprahnutá a veterná zem. Napadlo ma, že je to niekde v Sýrii, Iráne alebo Iraku – proste niekde tam. Mala som funkciu: patrila som k Pozorovateľom. Z času na čas som sa zamiešala medzi ľudí a dávala som pozor, čo sa na Zemi deje.

Bola som zvedavá, ako vyzerajú ľudia v tej dobe, aby som dokázala aspoň približne odhadnúť čas, pretože na otázky hypnotizéra ma nijaký dátum nenapadol. Tak som zletela do údolia a ako som pristávala, premenila som sa na chlapa v dlhom sivom hábite, vysokého a šľachovitého, s plochou tvrdou tvárou, asi okolo tridsiatky. Hlavu som mala zakrytú nejakou kapucňou či čím, na nohách som mala remienkové sandály a išla som nadol do ľudskej osady.

Ľudia boli poobliekaní podobne, ako to býva vo filmoch o Kristovi – dlhé voľné šaty prepásané povrazmi, prikrývky hlavy, svetlé a hrubé plátno. Bola to nejaká dedina z domov buď vytesaných do skaly alebo postavených z adobe tehál, to presne neviem. Mala úzku hlavnú ulicu a okolo nej krivoľaké cestičky, otvorené dvorky a v nich hydinu a všade plno detí. Ľudia chodili naokolo, robili, smrdelo to tam močovkou a odpadkami.

Ako som išla okolo, ľudia sa pristavovali, pozerali po mne a zdravili ma. Za dedinou sa na priestranstve hrali deti. Sadla som si na kameň a sledovala ich. Behali okolo mňa a vôbec sa nebáli. Vyzeralo to, že ma poznajú. Ani dospelí sa nepozastavovali nad tým, že tam sedím a pozorujem deti. (Dnes by za to neznámeho vyhlásili okamžite za pedofila.)

Potom som sa vrátila do dediny. Išla som do nejakého dvora k ľuďom, ktorí ma poznali. Bola to rodina s kŕdľom detí. Najedli sme sa spolu a potom, keď sme boli v dome sami, mal(a) som s tou ženou sex. Nič som necítil(a), rovnako ako pri pozorovaní detí. Trápilo ma to – chcel(a) som vedieť, čo cítia. Chcel(a) som pochopiť, čo ich drží nažive. Nerozumel(a) som.

Potom viem, že som hovorila s Otcom a on povedal, že zo mňa urobí dušu. Že to budem môcť zažiť a keď skončím svoju cestu, tak sa znova vrátim k nim. A urobil zo mňa “svetielko” a poslal ma do brucha mojej budúcej matky.

Videla som, ako sa okolo mňa delia bunky. Bol to dosť haluzný pohľad – priesvitné, kedy-tedy sa zachveli a bolo ich viac. Vyzeralo to celé oslizené, ale nevadilo mi to. Bola som zvedavá.

A potom som sa narodila. Narodila som sa do ženského tela. Dali mi meno Sulanid alebo tak nejak. Potom si pamätám, že som bola už dospelá žena s vlastnou rodinou a vlastným domom a dvorčekom. Bola som vysoká, robustná a bujne tvarovaná žena a mala som strašne veľa detí, ktoré sa okolo mňa hrali a ja som na ne bola nesmierne pyšná. A mala som muža, pevného a svalnatého, s ručeravými polodlhými vlasmi a kučeravou bradou. A cítila som.

Z tohto bodu som sa rozhodla vrátiť do súčasnosti. Ráno som sa pýtala Gabriela, či som si to len vymyslela, alebo to ako-tak zodpovedá realite. Vraj áno. Pýtala som sa, čo sa stalo s energiou Nemezisa. Povedal, že Otec ju premenil na dušu. Ale tá duša bolo len také malé svetielko a tak som sa spýtala, či sa jeho zvyšná energia vyžiarila na Zem a teraz je začlenená do energie iných ľudí (ako kedysi Efnielova). Gabriel povedal, že nie, že je len jedna duša.
“Takže to som jediný Nemezis?” spýtala som sa.
“Nie,” odpovedal, “Otec Nemezisa rozdelil na 10 duší. Po prežití celého cyklu reinkarnácií sa duše zasa spoja a vytvoria znova Nemezisa, len už bude mať spomienky na to, aké je byť človekom a žiť ľudský život.”
“Takže keď sa všetkých 10 duší spojí, tak ja vlastne zaniknem?” spýtala som sa a vôbec sa mi to nepáčilo.
“Nie,” povedal Gabriel, “ty už zostaneš. Spojí sa len zvyšných 9 duší.”

Takže toto je môj príbeh o Nemezisovi, ktorý mal telo orla a nakoniec sa zo zvedavosti stal človekom. A pozdravujem zvyšných deväť “bratov” kdesi tam vonku – ak toto čítate, možno si spomeniete… Ja za seba dnes viem povedať len jedno – bolo mi dobre ako človeku, ľudské emócie boli veľmi zaujímavé (nie vždy aj zábavné), ale oveľa lepšie je necítiť a byť tým, čím som bola kedysi… aj keď súťaž krásy by to asi s tým zobákom a pololysou hlavou nevyhralo! 😕