O sebahodnote a egu

Na Luciinom blogu som objavila rozhovor s Eckhartom Tollem, ktorý sa mi veľmi zapáčil. Čiastočne prerozprávam, čiastočne preložím:

Tolle tvrdí, že hanblivosť je tiež prejavom ega, tak ako nadradenosť. Ak som to pochopila správne, tak hanblivosť, ktorá vychádza a nízkeho pocitu sebahodnoty, je vlastne neschopnosť odhadnúť, ako na nás okolie zareaguje. Bojíme sa, že niečo urobíme alebo povieme, upútame na seba pozornosť, ale to “niečo” nebude dosť dobré alebo dosť vhodné a tak zožneme nesúhlas alebo kritiku. Tolle:

“Akýkoľvek prejav nesúhlasu alebo kritiky znamená narušenie sebaobrazu, čo sme si vytvorili v hlave a čo je vlastne ego. Ak niekto skritizuje náš sebaobraz – že sme schopná osoba alebo čokoľvek iné – okamžite to zraní naše ego. Hanblivý človek sa teda len  neodváži čokoľvek povedať, pretože sa bojí, že by sa mu stala újma na egu.”

Skromnosť alebo hanblivosť sa niekedy zamieňa s nízkym egom, ale to je len falošná predstava: hanblivá osoba je v svojom vnútri neistá, cíti sa menejcenne voči ostatným, ale súčasne sa cíti aj nedocenene v ich očiach – a to je ego.

“A naopak, vo vnútri osoby, ktorá jedná nadradene a ktorá svetu ukazuje svoje veľké, sebaisté ego, sa vždy skrýva potlačený strach, že by mohla v niečom byť menejcennou. Celé konanie takejto osoby je zamerané na to, aby svoj strach z menejcennosti prekryla.”

Za každým sebapresadzovaním alebo sebainscenáciou sa skrýva strach, že by ma mohli vnímať ako nie dosť dobrého. A za každým sebapodceňovaním sa skrýva túžba byť vnímaný ako lepší ako tí iní.

A sebaúcta…

Podľa Tolleho je aj čosi také ako “sebaúcta ega”. To znamená, že hodnotíme svoje ego vo vzťahu k prostrediu. Buď ho vnímame ako dostatočne silné a vtedy sa presadzujeme (a uberáme iným kyslík, len aby náhodou nedošli na to, že až takí silní “v kramflekoch” nie sme), alebo ho vnímame ako nedostatočne silné a vtedy sa podceňujeme. V oboch prípadoch však ide o “výkladnú skriňu”, ktorú nastavujeme svetu – nie o našu skutočnú podstatu.

Tolle:

“Pravá sebahodnota … nachádza zdroj sily a radosti zo života v našom vnútri. To je tá vnútorná neotrasiteľnosť, z ktorej všetko vychádza. … Z tejto neotrasiteľnosti potom korení pravá sebahodnota. Tá sa totiž neodvodzuje od toho, že sme lepší ako niekto iný.”

V tomto stave už potom nepotrebujeme chlievikovať a nazývať a ani sa sami nepotrebujeme niekam “zaradiť”. Nepotrebujeme svetu nič predvádzať; môžeme byť sami sebou. Kritika nás nezdrví ani nerozhnevá, ako by rozhnevala alebo zdrvila naše ego, pretože nepotrebujeme nikomu nič dokazovať. Svoj pocit sebahodnoty neberieme z toho, ako na nás reaguje okolie, ale z toho bodu tichej neotrasiteľnosti, ktorý máme v sebe – každý jeden z nás.

Celý rozhovor v angličtine

…

Curd Jürgens – 60 Jahre und kein bisschen weise (1975)

Ich habe manchen Kratzer abgekriegt
Zu sagen, es war halb so schlimm, es wär’ gelogen.
Ich habe längst nicht immer nur gesiegt,
Die Pose hat darüber weggetrogen.
Mag sein, er hing mir mal zum Halse ‘raus,
Der Wirbel den ich machte.
Aber wenn ich ehrlich bin:
Ich ließ nichts aus, wenn es Schlagzeilen brachte

Sechzig Jahre und kein bisschen weise,
Aus gehabtem Schaden nichts gelernt.
Sechzig Jahre auf dem Weg zum Greise
Und doch sechzig Jahr’ davon entfernt.

Mitunter wär’ ich gerne abgehau’n,
Auf heißen Kohlen hab’ ich manches Mal gesessen.
Dass ich dann blieb, das war nicht Selbstvertrauen,
Sondern die Angst, man könnte mich vergessen.
Ein dickes Fell, das hatt’ ich früher nicht,
Ich hab’s mir wachsen lassen.
Es wuchs mir wie die Knitter im Gesicht,
Und die Sorge was zu verpassen.

Sechzig Jahre und kein bisschen weise,
Aus gehabtem Schaden nichts gelernt.
Sechzig Jahre auf dem Weg zum Greise
Und doch sechzig Jahr’ davon entfernt.

Du mein Kind findest das attraktiv,
Für Dich sind Falten gleichbedeutend mit Erfahrung.
Du liegst bei jungen Männern, sagst du, schief,
Und das gibt meiner Eitelkeit noch Nahrung.
Du sagst, Du wärst nicht oberflächlich, wie Du scheinst.
Was soll ich von Dir halten?
Denn Reife, Kind, wenn Du das wirklich meinst,
Hat nichts zu tun mit Falten.

Sechzig Jahre und kein bisschen weise,
Aus gehabtem Schaden nichts gelernt.
Sechzig Jahre auf dem Weg zum Greise
Und doch sechzig Jahr’

A preklad:

…
Odniesol som si kopec šrámov
A klamal by som, keby som tvrdil, že to nebolelo
Ani zďaleka to neboli samé víťazstvá
Ale moja póza to vždy zastierala
Je možné, že som niekedy aj mal plné zuby
Rozruchu, čo som okolo seba robil
Ale keď mám byť úprimný
Nevynechal som nič, čo ma mohlo priniesť do titulkov

Šesťdesiat rokov a žiaden rozum
Z utrpenej škody nijaké poučenie
Šesťdesiat rokov na ceste k starcovi
A predsa šesťdesiat rokov od neho vzdialený

Niekedy by som bol najradšej zdrhol
A niekedy som sedel na žeravých uhlíkoch
A to, že som napriek tomu zostal, to nebola sebadôvera
Ale len strach, že by som mohol upadnúť do zabudnutia
Hrošiu kožu som kedysi nemal
Tú som si nechal narásť
Rástla tak ako vrásky v tvári
A obava, že by som mohol niečo zmeškať

Šesťdesiat rokov a žiaden rozum
Z utrpenej škody nijaké poučenie
Šesťdesiat rokov na ceste k starcovi
A predsa šesťdesiat rokov od neho vzdialený

Ty, dieťa, to považuješ za atraktívne
Pre teba vrásky znamenajú životnú skúsenosť
S mladými chlapmi, vravíš, to nevieš
A to ešte živí moju ješitnosť
Vravíš, že nie si povrchná, ako vyzeráš
Čo si mám o tebe myslieť?
Zrelosť, dieťa, ak máš na mysli skutočne tú
Nemá nič spoločného s vráskami

Šesťdesiat rokov a žiaden rozum
Z utrpenej škody nijaké poučenie
Šesťdesiat rokov na ceste k starcovi
A predsa šesťdesiat rokov od neho vzdialený