Stretnutie s poznaním

V Tales of Power od Castanedu sa nachádza dlhánsky príbeh s veľmi peknými pasážami. Pokúsim sa ho prerozprávať, ale nehnevajte sa, ak miestami niečo skomolím – rozhodne neskomolím nič podstatné (to budem totiž citovať) 🙂 . Príbeh hovorí o tom, ako Castaneda mal svoje stretnutie s pzonaním.

Ak si spomínam správne, tak ho don Juan vytiahol na nejakú pochôdzku do prérie a večer si tam sedeli pri ohníku. Don Juan ho upzoornil, že ho sleduje nejaký jeho spojenec. Castaneda pozoroval nízky porast naokolo a mal pocit, že za kríkmi vidí nejaký obrys. Napadlo ho, že to bude nejaký človek, čo sa tam skrýva. Potom sa ten obrys odrazu začal približovať a skočil naňho. Castaneda skríkol a prevalil sa, ale pritom mal pocit, že z človeka sa obrys zmenil náhle na obrovskú moru (=nočný motýľ, taký ten s huňatými krídlami).

Keď sa pozviechal, don Juan mu potvrdil, že je to skutočne mora a tá mora že je jeho spojenec. Castaneda si spomenul, že už kedysi predtým mal do činenia s morou a neurobila mu dobre… Ja si ten prípad nepamätám, ale don Juan spomínal, že mu stúpila na zátylok a tam zostal zraniteľný. Tentokrát však mora nebola naladená nepriateľsky, skôr naopak – chcela sa kontaktovať. Castanedov údes ju však odplašil.

“Mory sú strážcovia a poskytovatelia poznania a priatelia a pomocníci bosorákov,” povedal mu vtedy don Juan. Popísal, že na krídlach nesú zlatý prach poznania. Vrátili sa späť do chatrče dona Juana a neskôr potom Castaneda skutočne mal kontakt s morou a videl “zlatý prach pzonania” ako reálny obraz. Túto časť príbehu som si veľmi nezapamätala, pretože z nej momentálne neviem vyťažiť nič viac.

Don Juan toto stretnutie s morou interpretoval ako signál, že Castaneda môže postúpiť v svojom bosoráckom poznávaní, a zavolal si na pomoc vynikajúceho snívača a muža poznania, dona Genara. Ten sa chystal  dať mu čosi:

“Blížiš sa ku križovatke… Tá križovatka, o ktorej hovorím, je bosorácke vysvetlenie. Genaro verí, že si na to pripravený.”

“Kedy mi to poviete?”

“Neviem, kedy. Ty si príjemca, preto je to na tebe. Ty budeš musieť rozhodnúť, kedy.”

“A prečo nie hneď teraz?”

“Rozhodnúť neznamená vybrať si nejaký čas,” povedal. “Rozhodnúť znamená, že si si bezchybne vytrénoval svojho ducha a že si urobil všetko v svojich silách, aby si bol hodný poznania a sily. … Ty si ten, čo sa učí, preto ty sám si musíš vyžiadať poznanie ako silu. Nezávisle od toho, čo Genaro alebo ja o tebe vieme, ty musíš sám sebe dokázať, že si schopný vyžiadať si poznanie ako silu. Inými slovami, ty sám musíš seba presvedčiť, že vieš použiť svoju vôľu. … Genaro cíti, že potrebuje uistenie, že už si si vybudoval dostatok osobnej sily, aby si dokázal svoju vôľu premeniť na fungujúci nástroj.”

Predovšetkým: nepýtajte sa ma, čo je “bosorácke vysvetlenie”, dnes to ešte neviem. Ale na to, aby Castaneda dokázal, že je schopný si ho vypočuť a prijať, dostal úlohu na vyriešenie. Don Genaro sa vzdialil a Castaneda ho mal nájsť – nevedel, kde je, nevedel, kedy za ním treba vyraziť, len don Juan mu povedal, že správny okamih, kedy sa za ním pustí, rozhoduje o tom, či ho nájde.

Castaneda bol z toho jeleň a celkom divoký, ale don Juan ho vzal k vode a prikázal mu utíšiť svoj vnútorný monológ. Ako tam sedeli, spýtal sa ho Castaneda na spojencov. Hlavne ho zaujímalo, či ten spojenec je skutočne mora.

O pamäti tela a spojencoch

Don Juan mu odvetil, že spojenci sú sila, napätie:

“Jediný spôsob, ako sa dozvedieť, čo spojenec je, je zažiť ho. Roky som ťa na toto stretnutie pripravoval. … Učiteľ musí svojho žiaka oboznámiť so spojencom krok po kroku, kúsok po kúsku. Za tie roky si zozbieral veľa poznatkov o spojencoch a teraz si schopný tieto poznatky skombinovať a zažiť spojenca.”

“Ale mne sa nezdá, že to robím, don Juan.”

“Tvoj rozum si to neuvedomuje, pretože predovšetkým nedokáže akceptovať možnosť, že nejakí spojenci existujú. Našťastie, nie rozum “vyskladá” spojenca. To urobí telo. Vnímal si spojencov mnohokrát a mnohými rôznymi spôsobmi. Každý z týchto vnemov sa uložil do tvojho tela. Súbor všetkých týchto pzonatkov je spojenec.”

Castaneda mal problém akceptovať, že jeho telo je samostatná jednotka, ktorá koná bez zapojenia rozumu.

“Nie je, ale urobili sme to z neho,” povedal [don Juan]. “Náš rozum je hnidopich a stále sa škriepi s naším telom. Toto je, samozrejme, len spôsob, ako o tom hovoríme, ale triumf muža poznania spočíva v tom, že dokázal tieto dve súčasti spojiť do jednej. Pretože ty nie si muž poznania, tvoje telo robí veci, ktorým tvoj rozum nerozumie. Spojenec je jedna z týchto vecí. Nie si ani blázon, ani si nesníval, keď si mal minulej noci to stretnutie s morou.” …

“Je ten spojenec mora aj vo vašich očiach?”

“Nie. To, ako spojenca vnímame, je individuálne.”

Nakoniec sa Castanedovi podarilo skľudniť svoju myseľ. Po hodnej chvíli odrazu pocítil nutkanie vstať a ísť do prérie za donom Genarom. Najprv tomu vzdoroval, ale potom za sdvihol a šiel. Celkom z pocitu sa vybral prériou a don Juan za ním, až sa zastavili pred veľkou skalou. Na nej, asi 50 stôp nad zemou, sedel don Genaro. Zakričal na Castanedu, že ho tam priviedol zvuk, ktorý robil. Castaneda myslel, že má v ruke nejaký nástroj, ktorý ten zvukl vydáva, ale ruka bola prázdna. Uvedomil si, že don Genaro ten zvuk robil len perami.

Na chvíľu sa obrátil k donovi Juanovi a keď pozrel späť na skalu, don Genaro zmizol. Don Juan prikázal Castanedovi, nech vypne svoj vnútorný monológ. Len čo to urobil, všimol si, že don Genaro je znova na skale.

Vtedy už začal mať Castaneda problémy s dýchaním a koncentráciou. Don Genaro zoskočil zo skaly, odrazu ho nejako divne zdrapil okolo žalúdka a vytiahol ho nahor na skalu. V tomto okamihu Castaneda celkom vypol.

Don Genaro ešte skákal hore-dole na skalu a zo skaly, z tej výšky 50 stôp, ale Castaneda už bol mimo. Don Juan mu prikázal, nech si sám sebe niečo hovorí, ale už ani to poriadne nešlo. Vtedy tam skoro zomrel, taký veľký šok bol preňho vidieť, čo sa deje.

Vrátili sa k tomu až na druhý deň:

“Vtedy v noci, keď si stretol moru, bolo to tvoje stretnutie s poznaním, presne ako som predpokladal. Naučil si sa volanie mory, cítil si zlatý prach na jej krídlach, ale najviac zo všetkého si v tú noc zistil, že vidíš a tvoje telo sa naučilo, že sme žiarivé bytosti. … Genaro ti s veľkou silou a jasnosťou predviedol, že sme pocit a to, čo nazývame naším telom, je guča žiarivých vlákien, ktoré majú vedomie. … Keď sa presne pozrieš na to, čo si dnes robil, tak zistíš, že tvoje telo vskutku chválitebne poskladalo veci dokopy. Nejako sa ti podarilo nevnoriť sa do svojich vízií pri zavlažovacom kanáli.  Udržal si si ten odstup a kontrolu, ktorú bojovník potrebuje; neveril si ničomu, ale napriek tomu si účinne konal a tak si bol schopný sledovať Genarovo volanie. Skutočne si ho našiel celkom bez mojej pomoci.”

“Keď sme prišli k skalnému previsu, bol si plný sily a videl si Genara stáť tam, kde z podobných dôvodov stáli aj iní bosoráci. Prišiel k tebe tým, že zoskočil zo skaly. On sám bol len čistá sila. Keby si bol pokračoval ako vtedy pri zavlažovacej priekope, bol by si ho videl, aký skutočne je – ako žiarivú bytosť. Miesto toho si sa však vydesil. Nemal si dostatok sily a spadol si späť do svojho sveta rozumu. Potom si sa, samozrejme, dostal do srteľnej šarvátky so sebou samým. Niečo v tebe, tvoja vôľa, chcelo ísť s Genarom, kým tvoj rozum sa staval proti.”

“Don Genaro so mnou skočil na tú skalu?”

“Neber ten skok v zmysle, ako bežne vnímaš skoky,” povedal. “Ono je to len spôsob, akým sa o tom hovorí. Pokiaľ si myslíš, že si pevné telo, nemôžeš pochopiť, o čom hovorím.”

Bludný kruh hmoty a vecí

Potom don Juan rozprával Castanedovi o ôsmich bodoch, ktoré tvoria úplného človeka (totality of oneself). To je popísané v tomto článku (linka začne byť funkčná zajtra). Z ôsmich bodov don Juan popísal len šesť a keď Castaneda chcel poznať zvyšné dva, povedal mu, nech sa neponáhľa; že až príde jeho čas, sám ich spozná.

“Tým myslíte, že vás už neuvidím, don Juan?”

“Už nikdy viac,” povedal. “Genaro a ja vtedy už budeme to, čo sme boli odjakživa – prach na ceste.”

Pocítil som akoby úder do žalúdka.

“Čo hovoríte, don Juan?”

“Hovorím, že my všetci sme nepredstaviteľné bytosti, žiarivé a bez hraníc. Ty, Genaro a ja sme boli hodení dohromady účelom, ktorý sme sami nemohli ovplyvniť.”

“O akom účele hovoríte?”

“Naučiť sa cestu bojovníka. Nemôžeš sa z toho vytiahnuť, ale ani my nie. Pokiaľ sme ešte nedosiahli výsledok, nájdeš mňa alebo Genara, ale len čo sa výsledok dostaví, budeš letieť voľne a nikto nevie, kam ťa tvoja životná sila zavedie.” …

“Sme žiarivé bytosti. Sme vedomie; nie sme objekty; nie sme “pevní”. Sme bez hraníc. Svet objektov a pevnosti nám uľahčuje čas nášho pobytu na zemi. Je to len opis/obraz, ktorý bol vytvorený, aby nám pomohol. My, alebo lepšie náš rozum, zabúda, že je to len opis a takto uväzňujeme našu úplnosť v bludnom kruhu, z ktorého sa obvykle po celý život nevymaníme.”