Smrť našimi titulmi neohúrime: o skutočných šamanoch

Toto je časť z článku Victora Sáncheza, ďalšieho z toltékov, ktorý možno čo do renomé zaostáva za Castanedom, Ruizovcami, Greggovou a Maresom, ale jeho skúsenosti sa zakladajú na mnohoročnom pobyte medzi domorodými mexickými indiánskymi kmeňmi a pre mňa sú preto nesmierne autentické.

Dávam to sem, pretože sa ma to dotklo na veľmi hlbokej úrovni. Je to polopreklad; niektoré pasáže sú doslovné, iné sú zoškrtané:

Pri mojej práci a prednáškach sa ma mnohí ľudia snažili označkovať titulom “šaman”. Nikdy som to neakceptoval, pretože poznám skutočných šamanov a ich život úplne zasvätený službám v mene Ducha, bez stopy sebadôležitosti v hocičom, čo  robia. Práve preto by som si nikdy nedovolil stavať seba na tú istú úroveň ako títo bosonohí muži a ženy. Viem, že moje publikum nebude také veľké, keďže sa nezúčastňujem tanca masiek a netvárim sa, že som šaman alebo “nagual”.

Podľa mňa sa za týmto nutkaním “titulovať sa” obvykle skrýva sebadôležitosť. Potreba prezentovať sám seba ako “ten jeden”, čo stojí pred (nad) ostatnými, narobila obrovské škody tak na “osvietených”, ako aj na ich žiakoch. Viem, že tieto tituly sú výborné pre marketing a profit, ale pre mňa má voľnosť ešte väčšiu hodnotu. Na konci tak-či-tak všetci rovnako zomrieme. Smrť našimi titulmi neohúrime.

Skutoční šamani nezbohatnú braním peňazí od svojich “učňov”. Naopak, obvykle sú chudobnejší ako ostatní ľudia ich komunity, pretože majú dvojnásobok práce: ako hospodári si musia zabezpečiť živobytie a popritom fungujú ako šamanskí liečitelia, čo nie je platená práca. Preto ich vlastný “biznis” je len druhoradý voči ich posvätnému poslaniu.

Prirodzene, skutoční šamani nie sú tí dokonalí majstri, o ktorých sa píše v knihách. Ich telá krvácajú, ich srdcia trpia, ich deti dostávajú choroby a ich duše sa smejú i plačú. Domorodí šamani v skutočnom svete čelia násiliu doby, kedy ich celý svet je pohlcovaný bezbrehou nenásytnosťou bieleho muža. A vzdorujú. Bojujú za prežitie svoje i svojej spirituálnej tradície. Nielen pre seba, pre svoje deti, ale pre celý svet vrátane nás.

Čo ich robí takými cennými pre ľudstvo je to, že robia zázrak tým, že seba a svojich ľudí vyzdvihujú z existenčnej biedy a osamelosti, v ktorej žijeme, a zjednocujú ich s tou najúchvatnejšou silou Univerza – s Veľkým Duchom. Je to o to silnejší akt, že tento zázrak obnovy stratenej jednoty robia, hoci sami súčasne bojujú s extrémnou biedou. Sú to ľudské bytosti ako ty a ja, a bojujú s hmotným svetom presne tak ako ty a ja. Ale sú schopní povzniesť sa nad bolesť a zmätok sveta hmoty, dotknúť sa Ducha a spojiť sa s Bohom. A dobrá správa je, že to, čo dokážu oni, dokážeme aj my. Ukazujú nám cestu, ale zodpovednosť za zhmotnenie tohto zázraku v našom vlastnom živote nesieme už sami.

Moje skúsenosti so šamanizmom mi ukázali, že činnosť šamana má len málo spoločného s dosahovaním individuálnych cieľov. Šamani nerobia to, čo robia, z osobných motívov. Spolu so svojou komunitou sa zúčastňujú úlohy udržať nažive spomienku na možnosti návratu k Duchovi a na život v harmónii s Duchom. Týmto praktikám sa hovorí “tradícia”, ale nie je to viera, ale konkrétne konanie.