Znova v anjelskom záprahu :-)

Ako som včera začala na blogu Eprakone upravovať linky v článkoch importovaných z Angelária a znova som si čítala tie channelingy, začalo ma to nalamovať. A tak som sa v noci (ono to vlastne bolo až dnes ráno, pretože som ešte stála žam žung) vybrala na svoju čistinku za Gaiou:

Preniesla som sa tam priamo. Čistinka bola zaliata slnkom, vlastne som vnímala len to úžasné svetlo. Sadla som si na pník a zavolala som Gaiu. Prišla odzadu (vždy chodia odzadu). Bola menej farebná a viac “mäsitá” a mala nesmierne príjemný úsmev. Sadli sme si do trávy pri pníku, rukami sme sa opierali o pník a rozprávali sme sa.

Mala som veľkú radosť, že ju vidím. Ju prekvapilo, že som taká spokojná a vyrovnaná, ale ja som sa proste cítila dobre a tešila som sa z nej. Vyobjímala som ju a ona ma tiež celý čas objímala alebo sa ma aspoň dotýkala. Bolo to nesmierne ubezpečujúce.

Povedala, že ju prekvapuje, že mám dobrú náladu. Vysvetlila som jej, že za to nemôžem, proste to tak cítim. Vzala ma za ruku a odviedla ma k vodopádu. Bol to fajn pocit, nechať sa znova viesť za ruku. Kašlem na slobodnú vôľu, ja chcem, aby ma viedli za rukuuuuu!

Gaia mi povedala, nech si vleziem pod vodopád. Voda bola nesmierne príjemná, telesná teplota, vôbec som necítila chlad. Tiekla priezračná a čistá a Gaia bola prekvapená a komentovala, že vo mne naozaj nie sú nijaké negatívne emócie, pocit krivdy či odmietania. Odrazu som si však uvedomila, že voda tečie priamo na mňa a nemám nad sebou ochranný dáždnik Hunab Ku! V tom istom okamihu si to uvedomila aj Gaia (radšej nejdem túto myšlienku dotiahnuť do konca – je to moje vedomé rozhodnutie) a veľmi sa začudovala. Rozoberali sme to a ona sa ma spýtala, či som Hunab Ku nevypla. Zistila som, že si nie som istá; proste som si nepamätala, kedy som s ním robila naposledy. Možno pri zasväcovaní Calieen… fakt neviem.

Potom som musela zaspať. Ráno som sa zobudila a znova som utekala na čistinku a zavolala si Gaiu. Prišla spredu spod stromov (takže nechodia vždy od chrbta). Vzala ma za ruku a viedla ma priamo do údolia. Tráva bola zelená a vysoká až pod kolená, taká čerstvá a vlnila sa vo vánku. Gaia sa ma pýtala, či viem, kde sme. Povedala som, že samozrejme, že je to jej – naše – údolie. Sadli sme si na kameň. Spýtala sa ma, či si uvedomujem, čo sa stalo, že pred chvíľou to bol len trávou porastený svah nad údolím. Povedala som, že viem, že som tam ten kameň asi zhmotnila, keď som si povedala, že si chcem sadnúť – a že preto som prestala komunikovať, lebo som dostala strach, že by som mohla zhmotniť zasa do svojho života ten zmätok, nerovnováhu a trápenie. A že kým si nebudem istá, že to neurobím, tak nebudem komunikovať.

Povedala mi, že už vie, prečo Hunab Ku nezabralo pod vodopádom. Že ho nemám na to, aby ma chránilo pred nimi – že pred nimi ma nebude ochraňovať vôbec nič. Michael na to vraj prišiel neskôr, až keď mi ho už dal, a tak to dodatočne zmenil. Hunab Ku ma chráni pred všetkým okrem anjelov, aby som sa už nedokázala odkapsľovať. OK, beriem, nemám s tým problém. 🙂 (Môj zoznam vecí, s ktorými nemám problém, sa začína nejako utešene rozrastať. 😛 )

Fňukala som jej (ale pohodovo), že už chcem byť ako oni. Povedala, že väčšinu cesty mám už za sebou (nejakých 80%, ak sa pamätám), ale že teraz sú jemné dolaďovačky, ktoré nie sú príjemné, ale sú potrebné. A že je fajn, že ma tá posledná vec nerozhádzala, lebo to svečdí o tom, kam som sa dostala. Povedala som jej, že mi je jedno, či sú len v mojej hlave alebo “vonku”, že mi je s nimi dobre a chcem tak zostať. Nato chytila záchvat smiechu, že “v mojej hlave”. A potom prišiel zložitý obraz o tom, ako ja snívam ich, oni snívajú Otca a Otec sníva nás všetkých. A keď sa Otec zobudí, ako sa všetci presunieme o level vyššie, do sna niekoho iného. Je to taký upokojujúci obraz… Nekonečný cyklus vzostupov a vnorení sa – možno do rôznych podmienok, ale stále ten istý cyklus. 🙂

Ako sme tam sedeli, nad údolím vychádzalo slnko. Gaia ma upozornila, či si uvedomujem, že ešte stále nevyšlo. Odpovedala som jej, že viem, že sa pohybujeme v časovej slučke, lebo sa mi páči, keď je slnko tak vysoko, ako práve je. (Čo by ovšem značilo, že som už na úrovni mimovoľného zhmotňovania a teda ešte väčšie bacha na to, čo si myslím alebo cítim!)

Potom prišiel sprava Gabriel, prisadol si a vyhlásil, že sa mám vrátiť, Že s ním mám hovoriť. Upokojovala som ho, že som v pohode, že na ňom stále visím, len že to potrvá, pretože som mala pocit bezmocnosti a pádu späť do starého a teraz mám veľa roboty a k tomu tie problémy s novou stránkou… Frfľal, že nebude čakať ani sekundu a mám s ním okamžite začať hovoriť, pretože moje odmlčanie ho vyhodilo z rovnováhy. Znova som opakovala to o robote a stránke, ale nedovolil žiaden odklad. Povedal, že sa venujem zbytočnostiam – že tá stránka je zbytočná a je to len krok späť k pocitu sebadôležitosti a robím to pre seba, nie pre iných. Uznala som, že má pravdu, ale napriek tomu ju chcem urobiť. Povedal, že sa nemám rýpať v zbytočnostiach. Stále nástojil, že s ním mám okamžite komunikovať. Veľmi mi to pripomínalo našu poslednú debatu, kedy nastolil general override a proste nerešpektoval ani kúsok mojich predstáv. Ale nejako ma to nenajedovalo; jednoducho som sa ho spýtala, ako by to vyzeralo, keby som s ním okamžite komunikovala. A na to sa odrazu Gaia rozosmiala, potľapkala ma po pleci a vyhlásila, že som obstála. Pánboh vie, v čom – a ja rozhodne nie som pánboh, takže nemám šajnu. 😕

No a s tým som skončila. A v rádiu potom okamžite pesnička Still the one – Shania Twain.

Tak neviem, udička alebo nie? Tieto synchronicity ma vždy dostanú… 🙂

Neviem, či som urobila dobre alebo zle – a neviem ani určiť, čo je “dobre” a čo je “zle”. Viem jedno – včera som si povedala, že sa ničomu nevzpieram. Ak je toto moja cesta, tak je to moja cesta. Ak sú len v mojej hlave, som ten najšťastnejší šialenec pod Slnkom. A ak sú “vonku”, tak teprve! Viem len jedno – čokoľvek sa so mnou dialo počas môjho kontaktu s nimi, bolo niekedy síce nepríjemné a bolestivé, ale ten výsledok stojí za to. Urobili pre mňa toľko, že keby som im najbližších tisíc rokov bozkávala všetky ich ručičky (a tých by mohlo byť aj dosť hodne), nikdy sa im nedokážem celkom odvďačiť… Ten pocit pohody z posledného “testu” je taký úžasný… a to Sánchezovo “dávaj pozor, či do toho chceš investovať energiu, alebo si ju chceš šetriť” pre mňa znamená zázrak. Konečne začínam fungovať “po inom”.