Stereotypné reakcie – reakcie na základe skúsenosti z minulosti

Vraj sa Buddhovi raz stalo aj toto:

Buddha sedel pod stromom a prihováral sa k svojim žiakom. Z ničoho nič, k nemu pristúpil muž a pľuvol mu do tváre. Buddha jeho sliny zotrel a opýtal sa:

” A čo bude ďalej? Čo chceš povedať ďalej?” – samozrejme, že to muža veľmi zmiatlo, keďže NEPREDPOKLADAL, že ak niekomu pľuvne do tváre, zareaguje takto. ( no popravde, chápem ho, musel ostať tvrdý ako československá norma za socializmu, keďže pľuvanec zvyčajne KAŽDÝ považuje za prejav urážky) Dívali sa na seba navzájom a každý z nich aj pľuvajúci muž a aj Buddha čakali čo bude teda ďalej? 🙂 Do toho sa vložili samozrejme jeho žiaci.

 “toto je príliš! 👿 TOTO nemôžeme dovoliť! Ponechaj si svoje učenie, a MY tomu mužovi ukážeme, že ŤA takto nesmie urážať!” – no Budha sa ohradil.

” to VY ma URÁŽATE! On je tu predsa nový. Musel o mne počuť kadečo zvláštneho, že som bezverec, revolucionár, nebezpečný človek, ktorý zvádza ľudí na zlé chodníčky. A tak si na mňa aj na základe takýchto “počutých” slov vytvoril názor. On predsa nepľul na MŇA! Ale na ten názor! Keď sa tak v skutočnosti nad tým zamyslíte, on predsa nepľul na mňa. Ale na svoju myseľ. Pretože to čo počul a aký názor si na MŇA vytvoril, bolo len v jeho mysli. A JA PREDSA NIE SOM SÚČASŤOU JEHO MYSLE!”

V poslednom období som sa zamýšľala práve nad týmto príbehom akosi viac. Je v ňom neskutočne veľa “právd” a zaručených reakcií náš, homo sapiens. Tak v prvom rade ten flustajúci ujo. ( asi bol v minulom živote ťavou 😆 lebo mu to šlo evidentne veľmi dobre. Už som taký flustanec raz v ZOO schytala, tak viem aká kvalita za tým stojí 😀 ) Jednoducho si ten ujo urobil NÁZOR na základe svojich minulých skúseností. Asi už bol opľutý takto on, a asi aj právom, tak sa zachoval presne podľa toho čo už RAZ predsa ZAŽIL! 😀 A tak vlastne na základe minulosti, nejakých skúseností, vlastne preniesol svoje zážitky do prítomnosti, ktoré ale vôbec nie sú predsa rovnaké! Iný ľudia, iné prostredie, iná situácia. Všetko je iné a predsa konal na základe toho čo už prežil. Áno, je to logické. Teda, z časti, ak sa na to nepozeráme z tohoto uhla pohľadu. Toto je ozaj dôležité, nehodnotiť situácie dnes podľa toho čo bolo včera a predsa to robíme. 😦

Potom sú tu Budhovi žiaci. Typická reakcia. Viac ako typická. Jednoducho vyhodnotili, že Budha sa nevie o seba postarať sám a tak boli ochotný, za chudáčika aj svoje kosti zložiť, pretože ON sa predsa nevie sám hájiť. Ani brániť. Vlastne nevie nič. ( ešte že telo je od Otca nastavené tak, že nato aby mohlo dýchať, piť, jesť a chodiť na záchod je už akosi samo vycvičené 😕 , že? 😀 ) Takže ak sa zamyslím nad tým. Koľký z nás to robíme? Koľkých z nás zaslepí “láska” k blížnemu natoľko, že sú ochotný ísť až tak ďaleko a zasahovať do slobody iného človeka? O nevyžiadanej pomoci som už písala tu. A ja sa sústavne zamýšľam nad tým, prečo to stále robíme dokola. Sme ozaj ako tí chalani v príbehu o nevyžiadanej pomoci, ktorí chceli predsa len pomôcť, prejsť slepej žene cez ulicu. A pritom ich nenapadlo spýtať sa, ktorým smerom ju majú vyprevadiť a tak vlastne pomôcť. ( no byť na mieste tej slepej ženy z môjho predošlého príbehu, dobre tých spratkov pretiahnem po krížoch. 😀 . Jednoducho aby len vedeli do budúcna, že jazyk nie je len sval ktorý pomáha prežúvať sústo, ale zároveň aj pomáha pomocou hlasiviek prerozprávať myšlienky .. a teda, naše túžby, priania, či potreby ) Je naozaj tak ťažké spýtať sa dotyčného, ktorého poznáme, či si to, alebo toto želá? Prečo máme potrebu riešiť za neho, keď ani len raz neprešli ani len pol metra obutý v jeho topánkach? Koľkí toto robíme? No VŚETCI. 😦 V tomto kontexte vnímam Lásku ako čosi, čo rozhodne nie je slobodné. Je to prosto čistá manipulácia, pretože láska zaslepila učeníkou Budhu k tomu, aby šli naprávať prevtelenú ťavu do muža, namiesto toho aby sa len spoľahli na vlastné vytvorené úsudky o Budhovi, keďže s ním vegetili pod stromom deň čo deň. Ten pľuvajúci muž tam s nimi nesedel predsa, tak Budhu nepoznal a tak je logické, že si iba utvoril názor na základe počutého. Stereotypná reakcia ako vyšitá. A pritom stačí len žiť TU A TERAZ. Ale tak zo všetkým čo to prináša. Žiť Tu a Teraz nie je len o náhlom spozorovaní motýlika, ktorého sme predsa včera nevideli, no to ešte ale neznamená, že ten motýlik tu včera nebol. ŽIŤ TU A TERAZ znamená neprenášať svoje minulé zážitky do súčastných situácií. Pretože, nič a to ozaj NIČ na tomto svete nie je ROVNAKÉ. ( ak by ste chceli pochybovať, zoberte si dva obrázky napr. zebry. Porovnajte ich pruhy. A aj keď sú na pohľad zdanlivo rovnaké, predsa je každá z nich totálne samostatnou jednotkou. Tie pruhy nie sú rovnaké.  ) tak je to aj z minulými zážitkami. Nič nie je rovnaké a teda ak toto vieme, nie je dôvod reagovať na základe minulých zážitkov. Ani Tu a Teraz a už tobôž nie v budúcnosti. Áno, je to kurňa ťažké. Naozaj. Nereagovať. Ale? Ak toto vieme, neoplatí sa? Ja myslím, že áno. Naozaj by sme mali nad tým pouvažovať. Výsledok rozhodne stojí za to. 🙂

A ako skončil príbeh z Buddhom a prevtelenou ťavou? 😆

Muž nemohol doma celú noc spať. Rozmýšľal prečo to vlastne spravil a tak sa šiel Budhovi na druhý deň ospravedlniť. Ten však jeho ospravedlnenie neprijal. Prečo? Nebolo to nutné. Naozaj nie. Je to jasné zo slov, ktoré tomu mužovi povedal:

“Odpusť? A čo? Ja predsa nie som ten istý človek, ktorému si uštedril ten pľuvanec. A ani Ty nie si ten istý človek, ktorým si bol včera, keď si mi uštedril ten pľuvanec. Voda v Gange, tečie bez prestávky. Nikdy to predsa nie je tá istá Ganga. A všetci ľudia sú ako tá Ganga. Muž na ktorého si včera pľuvol nie je tým istým mužom. Vyzerá rovnako, chodí či rozpráva rovnako. Ale nie je tým istým mužom. Za posledných 24 hodín sa predsa udialo toľko vecí. Korytom rieky pretieklo toľko vody. Nemôžem Ti odpustiť, pretože tento muž voči tebe necíti žiadnu zášť. Veď ty si tiež nový. Ty tiež nie si ten istý muž! Včera si ma opľul a dnes ma prosíš o odpustenie. Tak na to prosím zabudnime, poď si sadnúť k nám a ideme sa rozprávať o niečom inom. No a nemilujte Budhu. 😆