Šamanské cesty a liečenie

Zasa som vzala do ruky nedočítanú knižku Katie Weatherupovej. Síce som jednu kapitolu preskočila a urobím z nej len citáty, lebo mi v tom chýbal nejaký zjednocujúci motív, ale potom som sa dostala na kapitolu deviatu, na Šamanské liečenie. A ako si ju čítam, chytám slinu, čo všetko idem skúšať.

Otázka je, načo potrebujeme šamanské cesty pre náš každodenný život. Denne sa pohybujeme po svete, zažívame situácie a niekedy sa na nás niečo nalepí alebo dôjde k takej energetickej výmene, že na konci dňa sme celí vyšťavení. Vtedy nám šamanské cesty pomôžu doplniť alebo obnoviť energiu – a to aj napriek tomu, že ich niekedy robíme na úkor spánku. Aspoň ja som zistila, že keď som si naplánovala šamanskú cestu a mala som len štyri hodiny na spanie, napriek tomu, že mi cesta ubrala ešte trištvrte hodinu zo spánku, ráno som sa necítila vôbec vyčerpaná.

Energetické šamanské liečenie môže pozostávať z očisty našich tiel a aurického poľa od akejkoľvek nepríjemnej energie, ktorú sme cez deň nabrali, až po vyhojenie hlbokých, zmrzačujúcich rán.

Začíname tým, že si presne stanovíme úmysel, čo ideme liečiť alebo zmeniť. Môže to byť nejaká špecifická vec, napríklad môžeme požiadať, aby sa rozpustil nejaký energetický blok v našom tele. Alebo to môže byť nejaká celkom všeobecná vec, napríklad dobiť si baterky a zbaviť sa energie, ktorá nás brzdí.

Takže: stanovíme si cieľ, máme ho pevne v mysli, vyberieme sa do našej posvätnej záhrady a požiadame našich sprievodcov o pomoc. Oni už vedia, čo a ako urobiť.

Nezabúdajme na jedno – keď sa zbavíme negatívnej energie alebo bloku, zostáva po ňom “voľné” miesto. Tieto voľné miesta majú tendenciu zaplniť sa znova presne takou energiou, akú sme z nich práve vytiahli, ak ich neošetríme. Preto je rozumné na konci liečenia požiadať sprievodcov, aby voľné miesto zaplnili nejakou užitočnou energiou, alebo to urobíme sami.

“Kým som v svojej posvätnej záhrade v šamanskej realite, moji sprievodcovia mi niekedy povedia, aby som si ľahla do slnka a nasala jeho energiu, alebo aby som si ľahla do vody. Niekedy mi povedia, aby som sa ponorila do zeme.

Zistila som, že keď potrebujem plakať, šamanská realita je pre to veľmi vhodná. Veľmi si dávam pozor na plakanie pred inými, pretože sa bojím, že by sa potom cítili zneisteno. Keď však plačem sama, cítim sa osamelá. Ale keď ma držia moji sprievodcovia, nie som osamelá a ani si nemusím robiť starosti, že sa niekto bude cítiť nepríjemne. Moji sprievodcovia mi cez plač pomôžu zbaviť sa všetkého, čo má ísť preč. Proste pocit bezvýhradnej a dokonalej lásky vtedy, keď ťa niečo bolí, nemá nijakú neželateľnú stránku.”

Na inom mieste ešte Weatherupová hovorí k očiste čosi, čo mi pripomenulo moje vlastné zážitky:

“Voda je mimoriadne silná: často mi hovoria, že mám plávať v jazere alebo stáť pod vodopádom, ktorý je v mojej posvätnej záhrade.”

Tu som si spomenula na svoje pochôdzky do “Neba”. Je tam tiež jedno miesto, ktorému hovoria “Vodopád” (alebo ja mu tak hovorím) a padá do malého jazierka. Párkrát ma podeň postavili. Ako na mňa padala voda, buď bola priesvitná, alebo sa nejako sfarbila. Viem, že raz, keď som bola zdanlivo kľudná a strčili ma pod vodopád, tak sa voda na mne sfarbila do červena. Gaia vtedy komentovala, že to je farba hnevu. A boli aj časy, kedy bola voda celkom číra – vtedy vedeli, že ma vnútorne nič nežerie.

Párkrát som Vodopád použila aj sama. Proste som sa doňho postavila a nechala som všetky svoje emócie zo seba zmývať. Je to nekonečne uvoľňujúci pocit.

🙂 Padlo mi celkom dobre, že som sa po x rokoch dozvedela, čo som to vtedy vlastne robila. 🙂

No a kapitola pokračuje ďalej samými mňamkami, ktoré ale budem robiť ako samostatné články (a už dúfam aj s mojimi skúsenosťami):

• rušenie energetických prepojení (odrezávanie sa/pretínanie pút)
• práca s líniou predkov
• práca s minulými životmi
• rušenie sľubov a dohôd
• práca s tieňmi
• prinavrátenie stratených kúskov duše