Nutkanie hromadiť

Dnešný článok je trochu neezoterický. Ráno som si pozerala Yahoo a našla som úryvok z knihy Kimberly Rae Millerovej Coming Clean: What Life is Really Like Inside the House of a Hoarder (Vymanenie sa: Ako život naozaj vyzerá v dome človeka, ktorý chorobne hromadí veci). Hovorí sa tomu aj messie-syndróm (výraz je rozšírený hlavne v nemeckej oblasti) a začína sa to považovať za psychickú chorobu, alebo aspoň úchylku.

Tiež patrím k messie-typom, ale našťastie to nemám až tak strašne vyvinuté, hoci keby som pustila opraty z ruky, tak nedopadnem o nič lepšie… 😕 Videla som v televízii a čítala som teraz u Millerovej, kam až to môže dôjsť – že vám doslova zhnije dom pod zadkom. Začína to nenápadne – neodhadzujete veci. Všetko si chcete nechať. Po čase už nemáte miesto, ale máte nutkanie nechávať si. Tak to “dočasne” niekam uložíte. Potom príde niečo ďalšie – a tak to uložíte vedľa toho, nad to, na to, ešte viac na to… a pomaly váš dom pripomína mravenisko – spleť úzkych chodbičiek medzi hromadou odpadu. (Ja mám teraz takúto jednu izbu. Zhoršilo sa to počas maminkinho Alzheimera, kedy som prestala vládať čokoľvek – a odvtedy to neviem dať do poriadku. Ale dnes prídem o počítač, takže sa ide upratovať a… vyhadzovať. OLO, teš sa! :-D)

Millerová popisuje, ako vyrastala v messie-rodine – otec zhrabúval papiere, knihy, časopisy, mama mala depresie, ktoré liečila nutkavými nákupmi a výsledky týchto nákupov pomaly zavaľovali dom. Keď im praskol bojler, neodvážili sa do toho bordelu zavolať opravára a tak boli bez teplej vody a chodili na miestnu plaváreň dať si aspoň raz do týždňa sprchu. Potom im prasklo vodovodné potrubie, tak odstavili vodu a púšťali ju len raz-dvakrát denne, aby spláchli záchody. Samozrejme, cez prasknuté potrubie to presakovalo na prízemí a z prízemia sa stal doslova močiar. Kuchyňu zapratali odpadom a chodievali jesť do fast-foodu. Nemali spoločný priestor, pretože nebolo nikde dostatočne veľa miesta, aby sa vzájomne stretli. Každý drepel na poschodí v svojej izbe na tom metri štvorcovom, ktorý nebol zaprataný. Navonok vyzerali normálne, ale nikto nemohol prekročiť prah domu, lebo by bol videl ten neporiadok, čo sa za ním skrýval – a tak boli úplne bez sociálnych kontaktov.

Ja som popisovala messie-syndróm v Čiernej mágii, ale len okrajovo. Rozprávanie Millerovej ma zaujalo, pretože popisuje iný aspekt messie-syndrómu, ktorý som si doposiaľ neuvedomovala:

Môj otec nebol ako iní ľudia. Nedržal sa tých pravidiel, ktorých sa držali iní dospeláci, a jeho prioritami boli predstavy a poznanie, väčšinou v podobe novín a kníh, posilnené stálym zvukom správ na pozadí. Robil veci, ktoré robili aj iní dospelí: mal rodinu, mal prácu; ale už ako malému dieťaťu mi to prichodilo, že to boli veci, do ktorých sa náhodou nejako dostal.

Až roky na to som počula teóriu, že kompulzívni zhŕňači majú tendenciu kperfekcionizmu, že každá jedna vec, čo si odkladajú, je pre nich kľúčovou súčasťou dokonalého sveta, ktorý si pre seba vytvárajú. V tom prípade je možné, že som to po otcovi podedila. Ako som vyrastala, tým posadnutejšia som bola udržiavaním ilúzie, že všetko v mojom živote je dokonalé – a ako roky tiekli, pomohlo mi to preplávať cez priateľstvá a strednú školu až na vysokú školu… Moja potreba byť považovaná za dokonalú bola aspoň taká nutkavá ako otcova potreba obklopovať sa papierom.

Keďže sama mám nábeh k perfekcionizmu a budovaniu výkladnej skrine dokonalosti, pozrela som si, nakoľko by toto mohol byť dôvod pre messie-syndróm v mojom živote… ale nesadlo mi to. Veci, čo odkladám, pre mňa nepredstavujú nič dôležité – len niečo, čo vyhodím podstatne neskôr. Takže mám tendenciu myslieť si, že messie-syndróm je prejav, ktorý môže mať dosť rozdielne spúšťače.

Môj pohľad na messie-syndróm (a asi aj môj osobný spúšťač) som popisovala v Čiernej mágii:

Zložil ma pred dverami mojej izby a odomkol. Keď vošiel dovnútra, zarazene zažmurkal.

“Dievča, dievča, ono sa to nejako zhoršuje,” vzdychol. “Budeš potrebovať psychologickú pomoc!”

Narážal na to, že izba začínala byť každým dňom zapratanejšia a zapratanejšia. Od svojho úteku z domu som si vypestovala povážlivý messie-syndróm. Skladovala som veci a zapratávala som nimi každé voľné miestočko. Prázdna izba bola úžasná a cítila som sa v nej dobre… ale nebola som pre ňu dosť dobrá. Patričné miesto som mala len vtedy, keď som bola vytesnená na dva metre štvorcové svojej postele.

“Kúpeľňu ešte udržiavam v pohode,” namietla som. “Daj mi čas, Milo. Ja sa spravím.”

“To nie je normálne, žiť v takomto bordeli,” potriasol hlavou, prekročil haldu krabíc a uložil ma na posteľ. “Veď ťa to tu musí zadúšať! Prečo to nevyhádžeš?”

Pozrela som naňho a cítila som sa ako dieťa prichytené pri nepleche: “Nemám na to sily,” priznala som.

“Dobre, Janka, tak to ešte týždeň nechám tak. Ale ak o týždeň bude všetko po starom, nastúpim a budeme vypratávať tak dlho, kým tu nebude vidno podlahu! Inak ťa psychológ neminie! Keď si nevieš pomôcť sama, musím to urobiť miesto teba ja!”

“Daj mi čas,” zaprosila som. Nie je nič ponižujúcejšie, než keď iní vidia vaše zlyhanie a vy ho musíte priznať.

“Týždeň – a ani o deň viac!” zavyhrážal sa, potom sa náhle usmial a objal ma. “Ty to zvládneš. Si bojovníčka. Tak zabojuj sama so sebou.”

Milo sa pobral domov do dediny, ja som si sadla na posteľ a bezradne som sa obzerala. Všade boli haldy čohosi – na stoličke šaty, čo som nevládala uložiť do skrine. Pri posteli nevybalený cestovný vak, ako keby som si nikdy nebola dovolila zapustiť tu korene. Rôzne veci, čo som čistila a opravovala, boli porozkladané po podlahe. Tiež som ich zabudla vrátiť, odkiaľ som ich vzala… Ale mala som pocit, že kým tu sú okolo mňa, je toto môj život a všetko ostatné musí zostať vonku, za zavretými dverami.

Ale, pravdu povediac, keď sa tak na to pozerám dnes, tiež v tom vidím ten náznak perfekcionizmu: “Nie je nič ponižujúcejšie, než keď iní vidia vaše zlyhanie a vy ho musíte priznať.” 🙂 Nejako ma dostali. 😛