Dnes som medzi vyhľadávacími výrazmi, ktoré ľudí priviedli na Eprakone, našla jeden, nad ktorým som sa najprv pozastavila, potom zasmiala a nakoniec začala na plné obrátky premýšľať: “ako odstranit urieknutie laskou”.
Najprv som sa rozosmiala, pretože sa mi videlo, že obsahuje odpoveď už samé v sebe: “Ako odstrániť urieknutie? Láskou.” Potom mi však došlo, že sa dá čítať aj inak: “[ako odstranit] [urieknutie laskou]”.
Urieknutie láskou? Dá sa láskou vôbec urieknuť? Je niektorá láska taká, že človeka obmedzí a vytesní do roly, ktorá mu bude ubližovať?
Prvé, čo mi napadá, je “rodičovská láska”. Rodičia niekedy do svojich detí premietajú všetky vlastné nenaplnené túžby. Minule som videla nejaký šot o tom, ako americké mamičky robia zo svojich 2-3-ročných detí manekýnky. Dievčatko sa chce hrať alebo spinkať a mamička ho tupíruje, šminkuje, núti robiť “pukrlíky”… proste ubližuje mu tým v jeho normálnom vývoji.
Ak sa toto nedá označiť ako “urieknutie láskou”, tak potom neviem.
Dobre, priznávam, ten príklad je dosť extrémny. Ale sú aj iné, celkom bežné – rodičia zapíšu deti na šport, lebo “tam sa dobre zarába a bude slávny(a)”; na hudobnú, lebo “aj ja som chcel byť koncertný pianista, len moja rodina na to nemala peniaze”; na výtvarnú, lebo otecko je maliar-natierač a syn bude zaručene da Vinci.
Dva príklady z reálu. Jeden je môj vlastný. Môj otec mal vynikajúci hudobný sluch. Hral na husle i na klavír. Zistil, že aj ja mám sluch, lebo som si večne spievala. Tak mi vybavil hodiny klavíru. Ľudia – nechcela som hrať na klavír. Proste ma nebavilo cvičiť; ja som taký ten spontánny tvorček. Desať rokov som sa týrala s jednými notami. Mám istú poruchu, pre ktorú som nebola schopná naučiť sa čítať noty, tak som hrala podľa sluchu. Bol to výborný tréning na moju pamäť a výcvik pre postup typu pokus-omyl, ale hrať na klavíri som sa nenaučila… Nakoniec rodičia uznali, že je to nanič, a dostala som “absolúciu”. Ale stopy na mne to asi zanechalo poriadne – pocit, že nedokážem, že nezvládam, že nenapĺňam vysoké nároky, že nevyhovujem. (No veď a čo. No tak proste nevyhovujem. You better get accustomed to it – I did.. 😛 Radšej si na to zvyknite tak, ako som si zvykla ja. Soráč.)
Ale mám ešte jeden, vypuklejší. Podobný ako ten môj. Tentokrát sa týka susedov a ich dcéry. Obaja rodičia sú ctižiadostiví a matka je vybavená pocitom neuznania. Tak svoju dcéru dali na na husle, na kone, na čokoľvekiné. A potom ju nútili chodiť po susedoch a hrať im na husle pesničky. Ľudia, to dievča nemalo sluch. Fyzický fakt, s ktorým sa nedá nič robiť. Každý sused si to povinne odtrpel raz, pochválil ju, ako pekne jej to ide (alebo v prípade istej nevymáchanej blonďatej papule pochválil, že sa vôbec snaží 😳 ), ale druhýkrát si to už nik nedával. Viem si predstaviť, akú škodu to muselo na tom dievčati zanechať… Našťastie bola dostatočne pekná, tak sa z nej stala modelka a jej tvár sa na mňa usmievala z billboardov. Čiže sa presadila inak, ale dovolím si tvrdiť, že niekde vnútri v nej sa skrýva taký malý nevyhovujúci tvorček ešte aj dnes.
Iný typ “urieknutia láskou” je žiarlivosť. Keď niekto svoj komplex menejcennosti sústredí na to, aby toho druhého dostal “pod seba”. Vo vlastných očiach to robí “z lásky” alebo “zo snahy pomôcť”. V skutočnosti len poslúcha svojich vnútorných démonov.
Toľko k “urieknutiu láskou”. A teraz čo, ak sa urieknutie dá odstrániť láskou? Dá sa?
Istotne. S láskou dokážeme pomaly poodlupovať všetky tie “uriekavacie” dohody, ktoré niekto prijal – pokiaľ to chce aj on. Ak on je zaseknutý v stave urieknutia a to urieknutie preňho tvorí životný základ, nepohneme s ním. (Alebo pohneme – len to chce čas. Ja som takto odriekavala kohosi plné tri týždne – denne.) Láska je tam na to, aby sme pre toho človeka mali pochopenie, aby sme k jeho situácii cítili súcit, ale aby sme ho neľutovali natoľko, že ho budeme ofukovať, ochraňovať a budeme pred ním skrývať nepríjemnú realitu, na ktorú sa však treba pozrieť. Moja urieknutá osoba vtedy ku mne prišla so životnou situáciou, kedy už nevládala ďalej. Povedala mi, o čo ide, a ja som okamžite videla príčinu. Ale keby som ju bola pomenovala, urieknutá osoba sa zasekne a začne mi dokazovať, ako to vidím celé nesprávne, pretože pre ňu bolo totálne neakceptovateľné vidieť situáciu v jej nahej pravde. Nezostalo mi nič iné než spoľahnúť sa na jej inteligenciu a pomaličky ju cez otázky koučovať do stavu, kedy sa bola ochotná pozrieť na situáciu bez okuliarov vlastných potrieb a želaní. A ja, mudrák najmúdrejší, som po celý čas nesmela povedať jediný vlastný úsudok, len klásť otázky tak dlho a takým štýlom, až sa oči urieknutej osobe otvorili. (Už som spomínala, že “trpezlivosť” je pre mňa cudzie slovo? 😛 )
Takže “miluj, až sa ti ruky dolámu” nebude fungovať. Nemôžete “vedieť lepšie” a “chrániť” a pritom pomáhať. To len toho druhého mentorujete a potláčate. Takže áno, urieknutie sa dá odstrániť láskou – ale nie tou vlastníckou, lež tou bezvýhradnou. 🙂 To, čo do hry vkladáte, je rovnaké porozumenie pre obeť i útočníka. Toto prenášate na obeť, aby pochopila útočníka a to, že nič nebolo osobné, ale to bol len program, voči ktorému je útočník bezmocný. Len pri tomto pochopení viete zabezpečiť, že dopady urieknutia sa rozplynú.
Eprakone - ezoterika a spiritualita 