O bosorákoch a nagualoch

Toto je výber z prvého skutočne informatívneho stretnutia Castanedu s donom Juanom. Don Juan mu vtedy rozprával, čo je a čo to znamená. Je to z The Active Side of Infinity:

Ako všetky príspevky k zmúdreniu aj tento začína príbehom – príbehom, ako Carlos Castaneda stretáva Juana Matusa. Bol so známym na výlete a pretože sa zaujímal o šamanizmus a podobné veci a známy bol tiež antropológ, tak mu porozprával o divnom mužovi, ktorého kedysi stretol a ktorý s ním nechcel ani hovoriť. Odrazu ho v Nogales na autobusovej zastávke zahliadli a pretože Castaneda hľadal indiánskych informátorov, tak za ním zašiel a začal hovoriť o sebe a svojich cieľoch. Indián naňho len pozrel, povedal, že sa volá Juan Matus a že ho Castaneda má vyhľadať.

Story pokračuje tým, ako sa to vyhľadávanie Castanedovi celkom nedarí, až raz nájde niekoho, kto pozná niekoho, kto pozná syna Juana Matusa. A tak nakoniec navštívi starého Indiána v jeho dome a začnú spolu hovoriť.

Don Juan začne tým, že je bosorák (angl. sorcerer, inde sa nazýva aj šaman) a patrí do bosoráckej línie, ktorá trvá už 27 generácií. A že je nagualom svojej generácie.

Nagual

Nagual je označenie vodcu skupiny bosorákov. Je to označenie, ktoré sa v každej generácii používalo pre bosoráka so špecifickou energetickou konfiguráciou, ktorá ho odlišovala od ostatných. Nie čo do nadradenosti alebo podradenosti alebo niečoho podobného, ale ho odlišovala jednoducho jeho kapacitou niesť zodpovednosť.

Len nagual má energetickú schopnosť niesť zodpovednosť za osudy svojich spoločníkov. Každý z jeho spoločníkov to vie a pristúpil na to. Nagual môže byť muž alebo žena. Don Juan: “V časoch zakladateľov boli nagualmi spravidla ženy. Ich prirodzená pragmatičnosť – výsledok ich ženskosti – zaviedla celú líniu bosorákov do pascí praktických drobností, z ktorých sa im ledva podarilo vyhrabať. Potom prebrali vedenie muži a zaviedli celú líniu bosorákov do pascí imbecility, z ktorých sa teraz ledva-ledva vyhrabávame. [ 🙂 ] V časoch naguala Lujana, ktorý žil asi pred 200 rokmi, sa spojili muž a žena v tejto funkcii. Muž-nagual prináša triezvosť; žena-nagual prináša inováciu.”

Bosorák

Svet obyčajných ľudí má výkyvy: nahor a nadol, nahor a nadol. A obyčajní ľudia kopírujú tieto výkyvy: nahor a nadol, nahor a nadol. Bosoráci nelietajú nahor a nadol ako obyčajní ľudia. Ich umenie spočíva v tom, že sú mimo všetkého a sú nepozorovaní. Don Juan tomu hovoril: “Vzdali sme sa sveta a napriek tomu sme v jeho centre.” La Gorda ich prirovnávala k mníchom a mníškam, ktorí obvykle boli kompletní a dokonca sa neoslabovali ani pohlavným aktom. Najvýraznejšou črtou bosoráka totiž je, že nikdy neplýtva svojou silou.

Ak chce bosorák prejsť do iného sveta, potrebuje byť kompletný. Týmto bosorákom sa hovorí Toltékovia.  Bosorák sa stáva Toltékom vtedy, keď prijal tajomstvá stalkingu a snívania. Je však množstvo dobrých bosorákov, ktorí vidia a pritom nie sú kompletní. Kým však nie sú kompletní, nemôžu “lietať” (v zmysle: pohybovať sa pomocou energetických vlákien sveta) a nemôžu sa zbaviť svojej ľudskej formy.

Keď je niekto bosorákom, nemusí praktizovať mágiu alebo ovplyvňovať na diaľku ľudí alebo byť posadnutý démonmi. Byť bosorákom znamená dosiahnuť takú úroveň vedomia, ktorá mu sprístupní nepochopiteľné veci.

Bosorák a večnosť

Konanie bosorákov sa pohybuje výlučne v oblasti abstraktného, neosobného. Bosoráci sa snažia dosiahnuť cieľ, ktorý nemá nič spoločné so snažením obyčajných ľudí. Bosoráci sa snažia dosiahnuť večnosť (angl. infinity, po našom je asi najvýstižnejšie Všetko-čo-je) pri plnom vedomí.

Úlohou bosorákov je čeliť večnosti. Je to taká ťažká úloha, že než sa bosorák vydá do večnosti, musí najprv povedať svoje meno. Týmto akoby si upevňoval svoju individualitu pred večnosťou. Preto aj don Juan povedal na tej zastávke autobusu Castanedovi len svoje meno. Videl totiž, že mu prichádza nový nagual. Týmto stretnutím čelili obaja večnosti: “Moja výprava skončila, keď som ťa našiel, tvoja začala, keď si ma našiel.”

V okamihu, kedy niekto prekročí prah večnosti, či už úmyselne alebo mimovoľne, už nič, čo sa s ním deje, nie je záležitosťou len jednej domény, ale súčasne je to aj súčasťou večnosti. Táto hranica je daná a rozhoduje o nej večnosť sama. (Preto som nakoniec “večnosť”/infinity dala naroveň so Všetkým-čo-je/Bohom/Zdrojom.) Večnosť je všetko, čo nás obklopuje.  [Linka začne fungovať až 8.7.2010.] Don Juan: “Bosoráci mojej línie to nazývajú večnosť, spirit či temný oceán vedomia a hovoria, že je to niečo, čo existuje mimo našich pravdiel a životov.”

Od okamihu, keď človek prekročí prah večnosti, sú jeho kroky riadené večnosťou. Situácie, ktoré akoby vznikali náhodne, sú produktom aktívnej strany večnosti. Bosoráci to nazývajú úmysel (angl. intent). (Zasa sa mi vracia moja analógia s troma energiami enneagramu: mentálnou, vôľovou a emocionálnou (yachay, llankay a munay). Všetky tri energie spojené dohromady tvoria Všetko-čo-je. Každá z nich je jednou zložkou Všetkého-čo-je. A čo je aktívnejšie ako vôľa? 🙂 Mimochodom, všimnite si, ako dôsledne sa vyhýbam označeniu “Otec”… 😀 Kto ma poznáte, aj tak viete, že vnútorne si to stále hovorím. U mňa je jednoducho Univerzum=Otec=Všetko-čo-je. Netvrdím, že mám pravdu, ale zatiaľ mi ani nič neukazuje, že by som sa priepastne mýlila… 😀 )

Don Juan hovoril Castanedovi: “Čo nás dvoch dalo dohromady bol úmysel večnosti. Je nemožné povedať, čo je úmysel večnosti, ale je to tu, rovnako hmatateľné ako ty a ja. Bosoráci hovoria, že je to chvenie vo vzduchu. Výhodou bosorákov je, že vedia, že chvenie vo vzduchu existuje – a prijímajú to bez ďalšieho uvažovania. Bosoráci nepremýšľajú, nečudujú sa, nešpekulujú. Vedia, že majú jedinú možnosť – splynúť s úmyslom večnosti, a tak to jednoducho urobia.” (Hehe, toto mi pripomenulo moje “anjelské lekcie”. Boli drastické a nakoniec viedli presne k tomuto: uvedomiť si, že niečo je + akceptovať + nešpekulovať + nepindať. S dôrazom na to posledné. 🙂 )

Energetické videnie človeka

To, čo robí z človeka bosoráka, je jeho schopnosť priamo vnímať energiu a jej tok Univerzom. Keď bosorák vníma človeka v tomto stave, vidí ho ako svetelnú guľu podobnú vajíčku. V podstate to vidia, hoci nevidia tieto veci vedome. (Videním sa tu nemyslí skutočné videnie fyzickým zrakom, ale hocijaký vnem tejto energie.)

Kým obyčajný človek len tak niečo vníma, bosorák si je plne vedomý, čo vníma. Všetci ľudia majú schopnosť vnímať, čiže aj schopnosť priamo vidieť energiu, ale len bosoráci si sú plne vedomí, že energiu priamo vidia. Vnímanie ako také je energia a energia ako taká je stály tok, žiarivá vibrácia, ktorá sa nikdy nezastaví, ale sa stále hýbe a má svoju vlastnú vôľu. Keď takto vidíme človeka, vnímame ho ako súbor energetických polí, ktoré drží dohromady tá najzáhadnejšia sila Univerza: spájajúca, vibračná tmelivá sila, ktorá drží energetické polia pohromade a vytvára z nich súdržný útvar.

Energetické videnie naguala

Nagual je z tohto pohľadu zvláštny typ bosoráka – tí, ktorí dokážu vidieť, ho vidia nie ako jedinú svetelnú guľu, ale ako splynutie dvoch svetelných gulí jedna cez druhú.

Don Juan: “Táto zdvojenosť umožňuje nagualovi robiť manévre, ktoré sú pre priemerného bosoráka trochu ťažké. Nagual pozná silu, ktorá nás drží pohromade ako súdržný útvar energetických polí. Nagual dokáže upriamiť svoju celú pozornosť na zlomok sekundy na túto silu a oťapiť iného človeka. To som urobil ja s tebou na tej autobusovej stanici, pretože som chcel zastaviť tvoj príval ja, ja, ja, ja, ja, ja, ja. Chcel som, aby si ma našiel a ten zvyšný balast zahodil.”

Don Juan tvrdil, že jeho línia bosorákov verí, že prítomnosť dvojitej osobnosti – naguala – im postačí na to, aby vyjasnila pre nich veci. Čo je na tom zvláštne je to, že prítomnosť naguala vyjasňuje veci veľmi zastretým spôsobom. Don Juan: “To sa mi stalo s mojím učiteľom, nagualom Julianom. Zakaždým, kým som bol pri ňom, som dokázal myslieť jasne, ale len čo sa vzdialil, bol zo mňa znova ten istý blbec čo predtým.”

Don Juan mal privilégium, že sa mohol učiť súčasne u dvoch nagualov: naguala Juliana a jeho učiteľa, naguala Eliasa. S tým žil 6 rokov a tam sa vlastne naučil, čo to taký nagual vôbec je. Títo dvaja muži boli extrémne odlišní. Nagual Elias bol pokojnejší a stratený v tme svojho ticha. Nagual Julian bol bombastický a ukecaný. Vyzeralo to, že žije na to, aby ohromoval ženy. V jeho živote bolo viac žien, ako si človek dokáže predstaviť. Ale obaja si boli prekvapivo podobní v tom, že v ich vnútri nebolo nič. Boli prázdni. Nagual Elias bol zbierka prekvapivých, desivých príbehov o neznámych oblastiach. Nagual Julian bol zbierka príbehov, z ktorých ľudia šli od smiechu do kolien. Ale keď sa don Juan pokúsil “dotknúť” ich podstaty, nenašiel nič… Miesto skutočnej osoby v ich vnútre sídlila len zbierka príbehov o neznámych osobách. Každý bol iný, ale jedno mali spoločné – prázdnotu, ktorá odrážala nie svet, ale večnosť.

Castaneda o donovi Juanovi: “Jeho prázdnota odrážala večnosť. Nebola v ňom nijaká nespútanosť alebo sebapresadzovanie. Ani špetka potreby vytvárať si nevraživosti alebo výčitky. Jeho prázdnota bola prázdnota potulného bojovníka, ostrieľaného do tej miery, že už nič neberie za isté. Potulný bojovník, ktorý nič nepodceňuje ani nepreceňuje.”