Dohoda, večnosť a anjeli

Ako pokračujem v čítaní Castanedu, našla som v ňom pasáž, ktorá najprv dopĺňala článok, čo som už robila o dohodách v našom živote (vtedy očami Bernadette Vigilovej), potom mi nastavila dosť nepríjemné a bolestivé zrkadlo a nakoniec ma poslala do kolien… To v poslednej dobe nie je ľahké a tak ten príbeh sem okamžite dávam. Samozrejme, “okamžite” je relatívne slovo… 🙂 Pre mňa okamžite. Vy ho budete čítať neviemkedy v budúcnosti. A dovtedy už budem znova na nohách 🙂 , takže žiadna ľútosť! (Mimochodom, ľutovať človeka je dosť nebosorácke. Alebo máte pocit, že to sám svojimi silami nezvláda?!) 🙂

Takže k príbehu. O tom, čo sú dohody/kontrakty, som písala už v tomto článku. A Castanedov príbeh je nádherná – a desivá – ukážka toho, ako taká dohoda funguje:

Ako vzniká dohoda

Jedného dňa, to mal Castaneda nejakých 8 rokov, si ho vzal jeho deduško bokom a začal hovoriť o jeho dvoch bratancoch, Alfredovi a Luisovi. Povedal mu, že Alfredo je krásny a bude z neho krásny človek. Že ľudia sa pristavujú, len aby ho mohli vidieť. Dvere sa pred ním automaticky otvárajú. Doba je raz taká, že pestuje kult krásy, a preto krásni ľudia majú zelenú. Nemusia sa snažiť; stačí, keď existujú a sú nablízku. Každý ich obdivuje a každý im závidí, ale obklopovať sa krásnymi ľuďmi je “in” a preto sa dá rátať s tým, že Alfredo bude mať v živote na ružiach ustlané. Nebude sa miusieť snažiť a napriek tomu sa dvere každého večierku budú pred ním otvárať.

Potom deduško začal rozoberať druhého chlapca, Luisa. Ten síce nebol krásny ako Alfredo, ale mal srdce zo zlata. Bol domácky založený, trochu jednoduchý, ale takýchto ľudí majú ľudia okolo seba radi, pretože sú spoľahliví a vypočitateľní. Aj Luis bude mať všade dvere otvorené.

A potom prišiel na radu Castaneda:

“Ak máme pokračovať s naším vysvetľovaním, musíš úprimne priznať, že Alfredo je krásny a Luis je dobrý. A teraz vezmime teba; nie si ani krásny ani dobrý. Si stelesnený ksicht. Nikto ťa nikdy nebude pozývať na večierky. Budeš si musieť privyknúť na predstavu, že ak chceš na večierok, musíš doň vpadnúť. Dvere sa ti nikdy neotvoria tak, ako sa otvoria Alfredovi pre jeho krásu a Luisovi pre jeho dobrotu, takže ty sa dovnútra budeš musieť dostať oknom.”

Jeho analýza svojich troch vnukov bola taká presná, že nezvratnosť toho, čo povedal, ma rozplakala. Čím viac som plakal, tým šťastnejší bol. Skončil svoje rozprávanie so zdrvujúcou poznámkou:

“Netreba si zúfať,” povedal, “pretože nie je nič vzrušujúcejšie než vliezať oknom. Aby si to zvládol, musíš byť chytrý a stále v strehu. Musíš všetko pozorovať a byť pripravený na poníženia.”

“Ak budeš vliezať oknom,” pokračoval, “tak rozhodne preto, že ťa nikto nepozval; preto nebudeš ani najmenej vítaný a budeš sa musieť strhať, aby si mohol zostať. Jediný spôsob, ktorý na to poznám, je ovládať každého. Vykrikuj! Požaduj! Raď! Nech pocítia, že to kontroluješ! Ako by ťa mohli vyhodiť, keď to celé kontroluješ?”

Najprv som len zalapala po vzduchu, ako mohol niekto niečo podobné povedať 8-ročnému dieťaťu… a povedala som si, že to sem dám ako ilustráciu toho, ako sa tvoria dohody. Niekto niečo povie. A len čo tomu ten druhý uverí (=”zbaští to aj s navijákom”), je dohoda na svete…

Lenže kniha pokračovala a potom to už prestávalo byť čisto intelektuálne alebo dokonca veselé… 😕

Ako dohoda funguje

Castaneda následne rozpráva príbehy zo svojho života, na ktoré si znenazdajky spomenul, ktoré ukazovali, ako od tých čias zdokonaľoval svoje ovládanie iných: úsluhami, premúdrelosťou, prílišnou závislosťou (a do toho asi spadá aj kodependencia):

Moja túžba vnucovať svoju vôľu zasahovala všetko, čo som robil. Nerobil som rozdiely; ktokoľvek bol v mojej blízkosti, toho som musel ovládať a meniť podľa mojich predstáv.
…
Premkol ma pocit nespochybniteľnej istoty, ktorý akoby prichádzal spomimo mňa. Povedal mi, že moja slabá stránka je predstava, že musím byť ten, kto má za každých okolností opraty pevne v rukách. Bola to hlboko zakorenená predstava vo mne že nielenže mám mať hlavné slovo, ale že mám každú situáciu ovládať.

V tomto bode mi začalo svitať. Bolo to, akoby som nečítala Castanedu, ale svoju vlastnú knihu života… Všetko udržať pod kontrolou, byť stále tá silnejšia, ktorú nič nezmetie z nôh… Najväčší alfa-samec, ktorého som kedy stretla, som (bola) ja! Dokázala som sa pobiť s človekom o jedenapol hlavy vyšším a trikrát takým ťažkým ako ja a odísť z “bojiska” po vlastných, kým on sa zvíjal na zemi… (Je to už asi 35-40 rokov. Boli sme sa dve mladé žabky prejsť a niekto nám zastal cestu a pokúsil sa nás zatiahnuť do kríkov. Sesternici som nakázala “bež preč” a potom som si ho podala… neviem ako, ale výsledok už poznáte.) Dokázala som usekírovať celú firmu, že robila veci, ktoré som ja považovala za dôležité. Stanovovala som pravidlá a mantinely pre iných… A viete čo? Robila som to dobre… Dávalo mi to pocit spokojnosti! Kedysi som v nejakej psychológii čítala, že vraj z tohto nutkavého pocitu kontroly vznikajú depresie, pretože človek nemá šancu uriadiť všetko. No, možno priemerný človek. Ale ja nie som najsprostejšia a tú kontrolu som prepracovala do takej dokonalosti, že som mala sústavne úspech a pôsobilo mi to potešenie…. Až nakoniec pred nejakým rokom mi po jednom zo svojich “testov” anjeli povedali “veď ty sa otrasieš a potom sa znova pokúsiš riadiť Nebo…” 😳

Začala som teda rozmýšľať, kedy som svoju dohodu “podpísala” ja… a s kým. Nikto mi ju nepovedal tak explicitne ako dedko Castanedovi. Nejako som to celý čas vedela sama. Dostalo sa to ku mne buď cez mamu alebo cez otca; obaja totiž v takom prostredí vyrastali. Dostalo sa to ku mne nie cez slová, ale medzi riadkami – cez to, ako ma chránili pred svetom, ako sa snažili pomôcť mi vytvoriť si “výkladnú skriňu” (= maska)… Čiže dohoda nemusí byť reakcia na to, čo ti niekto povie, ale stačí, keď zareaguješ na to, čo si o tebe myslí (tak, ako to ty cítiš)…

Mimochodom, odvtedy neznášam “čítanie medzi riadkami”. Každý si do presne tohto priestoru povkladá svoje najtemnejšie obavy a predsudky. A keď vám niekto povie, že o vás vycítil niečo “medzi riadkami”, tak práve vám oznamuje, cez čo on vníma vás – a teda čo je preňho v jeho živote práve dôležité. Spomíname si? Aby sme niečo registrovali, musíme na to mať vstupné filtre. Ak to pre nás je bezpredmetné, daný vstupný filter nemáme a potom túto vec ani neregistrujeme. Takže naše reakcie na iných ľudí sú výborný ukazovateľ toho, čo máme sami nespracované…

Večnosť ruší dohody

A teraz späť ku Castanedovi:

Bol som si bez tieňa pochybnosti istý, že ide o večnosť (infinity). Don Juan mi ju vykreslil ako vedomú silu, ktorá úmyselne zasahuje do života bosorákov. A teraz zasahovala do môjho. Vedel som, že večnosť mi cez mimoriadne živé spomienky týchto zabudnutých udalostí ukazovala intenzitu a hĺbku môjho nutkania kontrolovať a takto ma pripravovala na niečo pre mňa nadľudské. Vedel som s desivou istotou, že niečo ma zbaví každej možnosti kontrolovať  a že na to, aby som dokázal čeliť tomu, čo som cítil pred sebou, budem potrebovať predovšetkým triezvosť, pružnosť a odovzdanosť.

Keď som čítala o tom, ako večnosť zasiahla do jeho života, vyhŕkli mi slzy. Spomenula som si, ako anjeli zasiahli do môjho – a ako ma cez sériu situácií odúčali mať veci pod kontrolou… a potom som pochopila. To, čo Castaneda nazýva večnosť, nazývam ja anjeli. Je to tá istá sila, len iné slová. A ak večnosť sú anjeli, tak potom úmysel je pravdepodobne Otec. Pre mňa hlboké poznanie. Čo s ním však urobíte vy, to veru neviem… 😛

Takže vyzerá to tak, že ak sa naučíme počúvať ten tichý hlások v našom vnútri, ktorý nazývame intuícia (a cez ktorý k nám hovorí “operačný systém”) a necháme sa viesť tým, čo nám povie, ukáže nám, kde treba na sebe pracovať a postará sa, aby sme aj dostali príležitosť na sebe pracovať. Podstatné je prestať byť natoľko uchvátený činením s hmotou a začať ho počúvať – pretože pokušenia “hmoty” sú príliš hlasné a lákavé na to, aby cez ne prerazil! Preto má mnoho ľudí spirituálne zážitky v blízkosti smrti – na okamih stíchnu, zoči-voči smrti stráca “hmota” nad nimi svoju moc a odrazu sa dostaví z hĺbky vnútra osvietenie.