Dve mačky pri mne

V októbri do môjho života prišla Cica. Písala som o tom. V decembri z neho zmizla. Denne som ju púšťala von, ak nebolo škaredé počasie, a jedného dňa sa proste nevrátila… Keď som jej v to ráno otvárala dvere do záhrady, vedela som, že sa nevráti. Neviem, ako; proste som to vedela. Celý deň som sa tvárila, že si to nepripustím, ale pamätám si na tú istotu, s ktorou som cítila, že Cica ide preč.

Po asi týždni mi chýbala tak strašne, že som si domov doniesla Lassitera. A po pár dňoch života s Lassiterom som zistila, že mi šibe. Zistila som, že mám v dome dve mačky – jednu z mäsa a kostí a druhú “neviditeľnú”.

Prejavuje sa to všelijako. Lassiter je mňaukoš. Ale niekedy, keď on mňauká, počujem ešte slabší mňaukot niekde nablízku. Dostala som sa dokonca tak ďaleko, že som si myslela, že to sa hlási Cica, ktorá sa vracia… a vyložila som von najprv mäsko a potom mliečko. Pri mäsku som mala pocit, že sa miska trošku pohla a že niekto z neho odžral; pri mliečku, Cicinej obľúbenej potrave, sa ho nikto ani nedotkol.

Potom asi o deň sme boli v kuchyni, umývala som riad a mala som pocit, že sa mi Lassiter otiera o nohy. Ešte som sa mu prihovorila a pozrela som nadol – a Lassitera nikde… 😦 Bol v izbe a naháňal svoju myšičku.

To už som si povedala, že mi šibe. Ale najostrejšie sa to prejavilo pred dvoma dňami: sedím pri počítači, Lassiter mi spí na kolenách, hladkám ho a a odrazu na nohe cítim, ako sa mi tam obšmieta mačka… A do toho počujem slabé zamňaukanie.

😦 Bojím sa, že Cica sa už nikdy nevráti.