Zo stalkovacej skupiny: obmedzenie predpokladania cez parafrázovanie

 

Zo stalkovacej skupiny:

Už som sa trochu vyhrabala z prenosu stránky a navyše mi posledné dni po kúpeľni lozili mravce a upozorňovali ma, že zanedbávam “skupinové”, tak som sa rozhodla zasa nakopnúť trochu moje stalkovanie piatich dohôd. (A hlavne som sa ráno pristihla, ako sama sebe z nejakého divného dôvodu vysvetľujem užitočnosť parafrázovania, čo som odinterpretovala ako “operený nákop” 😛 .)

Takže: vybrali sme si tému (ne)robenia predpokladov. Mala som pôvodne pocit, že tu som z toho krásne vonku a budem sa blýskať ako najmúdrejšia, najúžasnejšia a najzručnejšia 😛 , ale realita mi otrčila prostredník… Keď odhliadnem od ezoterickej oblasti, kde sa skutočne držím celkom dobre, v dennom živote predpokladám v jednom kuse! 😳 Niekedy preto, že nemám čas overovať si, inokedy (a oveľa častejšie) preto, že nemám odvahu alebo chuť overovať si. V dennom živote si totiž uhrávam svoje maličké egúšikoviny a to ma vedie k tomu, že sa držím predpokladov, pretože keby som si ich overila, veci by mohli začať vyzerať inak, ako ich vnímam v súčasnosti – a to by mohlo podriapať fasádku môjho egúšiatka-cicúšiatka…

Predpokladanie

OK. Späť od sebainscenácie k téme 🙂 . Keby sme nepredpokladali, nemali by sme ako “uchopiť” veci okolo nás. Predpoklad je teda základná črta fungovania ľudského vnímania. Nemusela by však byť jediná… Prečo? Pretože do predpokladov sa nám montujú všetky naše dohody, filtre, hodnoty, skreslenia a – ako to žiarivo dokladá môj vlastný prípad – sebadôležitosť. A montujú sa spôsobom, ktorý nie je zjavný – a preto ho len ťažko zachytíme!

Navyše predpoklady sú dobrá vec, ak si po celý čas plne uvedomujeme, že sú len to, čo sú – predpoklady… Ovšem pričasto sa necháme strhnúť a pripíšeme im hodnotu faktu, narábame s nimi ako s faktmi alebo pravdou svätou a keď sa ich nebodaj ten druhý pokúsi vyvrátiť, ešte máme tendenciu nazvať ho klamárom! 😕

Poďme sa na to pozrieť očami ruizovca.

Ruiz hovorí, že nikto z nás nežije v “realite”, ale v niečom, čo on nazýva “náš príbeh” a Lujan Matus tomu hovorí “živý konštrukt” alebo “konštrukcia života” (living construct).  Sú to naše vnemy, prefiltrované cez sadu našich filtrov, premenené na predpoklady tým, že ich zasadíme do kontextu iných našich interpretovaných (a teda nutne skreslených) vnemov z minulosti. Tieto predpoklady spájame tak, aby nám vytvárali “príbeh” o všetkom, čo sa okolo nás a v nás deje.

Tento “príbeh” sa zakladá len na našich vlastných vnemoch a ich interpretáciách – na ničom inom. No a ako to už s interpretáciami býva, môžu – ale nemusia – byť pravdivé. Navyše môžu – ale nemusia – platiť na všetky situácie, v ktorých s nimi pracujeme, pretože ľudské vnímanie má dve tendencie: zovšeobecňovať (prenášať poznatok z jednej situácie na iné) a hľadať súvislosti (a to niekedy aj také, ktoré sú len naším predpokladom).

Takže svet, ktorý okolo seba vnímame, je len naša interpretácia našich vlastných vnemov. Iné oči a iná psychika z toho istého dokážu vybrať iné vnemy a inak ich budú interpretovať. Kým sa pohybujeme v “našom príbehu”, je to celkom OK, pretože síce v ňom hráme úlohy, ktoré nám možno nevyhovujú, ale nerobíme zle nikomu inému okrem seba.

Horšie je, keď začneme náš príbeh vnucovať iným ľuďom.

Tu zasa siahnem po skúsenostiach celej našej skupiny – po energetickej výmene medzi XY a mnou. XY má o mne vytvorený istý príbeh, ktorý je súčasťou jej vlastného príbehu. Vidí ma tak, ako ma vidí – a v jej príbehu som skutočne taká a nijaká iná.

U mňa XY v mojom príbehu nemá nijaké miesto. Nemám o nej predpoklad, ale som často konfrontovaná s jej predpokladom o mne, ktorý sa hodne odlišuje od môjho vlastného predpokladu o mne, ako ho poznám zo svojho vlastného príbehu. Odmietam vstúpiť do jej príbehu, pretože tá rola, ktorú v ňom mám, sa mi nepáči. Napriek tomu sa ona pokúša v interakciách na mňa tú rolu natlačiť. To viedlo u mňa k silnej emotívnej reakcii – a tým som si ju na chvíľku do svojho príbehu vpustila. Len čo som na to došla, postarala som sa, aby z neho bola von a dvere aby zostali zatvorené. Jej videniu reality nerozumiem, ale je to jej videnie a musí s ním žiť ona, nie ja. Ona má trochu väčší problém: asi ešte stále som súčasťou jej príbehu, ale nemá vnemy, ktoré by potvrdzovali tú rolu, ktorú mi pripísala – a tak pre ňu automaticky musím byť klamár, ktorý sa pretvaruje.

(Inak, ten istý mechanizmus funguje zjavne i u YZ vo vzťahu ku mne.)

Vidíte, ako naše vlastné predpoklady vedú k ďalšiemu a ďalšiemu skresľovaniu reality? Je totiž jednoduchšie skresliť realitu než prekopať celý svoj systém presvedčení! A tak keď sa v živote potkneme o novú situáciu, musíme rátať s tým, že naše doterajšie interpretácie nám budú skresľovať jej vnímanie.

Ale boj nie je celkom prehraný 🙂 – máme totiž techniku parafrázovania.

Čo je parafrázovanie?

Celkom jednoducho je to spätná väzba tomu druhému, čo som si z jeho slov alebo správania vybral ja sám.

Situácia: Niekto k nám príde a začne nám niečo hovoriť. Počúvame, počúvame, ale miesto toho, aby sme sa uspokojili s tým, čo sme zachytili, vsunieme jednu vetu: “Takže ak som to pochopil(a) správne, tak hovoríš, že…” Ak sme sa pomýlili, môže ešte vždy povedať, že to tak nie je. Keďže zodpovednosť za porozumenie berieme na seba (“ak som to pochopil správne”), nerobíme blbca z neho a bude ochotnejší diskutovať, ak by sa naše názory rozchádzali.

To isté môžeme použiť aj pri konaní. Miesto interpretovania jeho konania sa ho priamo spýtame: “Ak to chápem správne, tak si urobil(a) … preto, lebo …. ” A zasa – buď potvrdí, alebo dovysvetľuje. V každom prípade na konci sme si istejší, že máme reálny obraz o celej situácii.

Týmto postupom riešime dve veci súčasne: overujeme si, že naša interpretácia zodpovedá realite (“vytvárame prienik medzi jeho príbehom a naším príbehom”) a súčasne pomáhame jemu zasadiť jeho vyjadrenie/konanie do širšieho kontextu (ľudia si často neuvedomujú, že zaujatím istého postoja môžu vytvárať nerovnováhu medzi zúčastnenými stranami/uhlami pohľadu). A keď už sme pri tých postojoch, pripomína mi to Osha… 😀

Takže moje zistenie: ak začnem parafrázovať každú situáciu…

1. … overím si, či to, čo ku mne prišlo, je skutočne to, čo ten druhý mienil vyslať (a teda nenarábam s predpokladom, ale s takmer-realitou)
2. … získam čas a odstup potrebné na to, aby som nereagoval na situáciu emotívne
3. … upozorňujem toho druhého, akú reakciu jeho komunikácia/konanie vyvolávajú u mňa, a umožňujem mu tým nabudúce to zmeniť (a celkovo sa podučiť a podrásť).

Ale…

S jednou výnimkou – ten druhý musí chcieť byť partnerom. Ak toto nechce, nepomôže ani parafrázovanie a oveľa účinnejšie je popapuli… 😕 Zasa príbeh z môjho života:

Sused jedného dňa začal búrať plot medzi našimi pozemkami – plot, ktorý sme postavili my. Upozornila som ho na to, že sa mi to nepáči. Sused povedal: “to sa vám ani nemusí páčiť”. Keďže som človek osvietený a vzdelaný (a sused je dosť veľký primitív nezručný v narábaní s jazykom), snažila som sa parafrázovaním overiť, či to náhodou nemyslel ako “chápem, že sa tak cítiš” a nešlo len o nezručné vyjadrenie…

Nešlo. 😦 Zavolala som policajtov a tí s ním parádne vybehli. Kto chce kam, pomôžme mu tam. 🙂